Duch (filozofia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Duch je tradičná téma nielen filozofických úvah, ale aj náboženstva, špeciálnych vied i v každodennom živote, príčom významové útvary, v ktorých vykryštalizovávajú tieto úvahy, sa značne odlišujú: napríklad primitívne náboženstvá alebo špiritizmus chápu ducha ako jemnú látku zvláštnej povahy, zatiaľ čo povedzme v metafyzike sa neraz chápe ako nemateriálna substancia.

V najširšom zmysle dnes duch znamená mysliacu skutočnosť, prítomnú v každom jednotlivom subjekte, no zbavenú subjektivity. Na rozdiel od individualizovanej duše je niečím spoločným, nadosobným. Môže tak byť protikladom hmoty (ako predmetu myslenia), prírody alebo tela (tento protiklad je teologického pôvodu).

V užšom zmysle môže byť duch synonymom intelektu a protikladom vnímania.

Duch podľa Descartesa[upraviť | upraviť zdroj]

Duch je jednoduchý, nerozpriestranený, nezrušiteľný, považujúci sám seba za mysliaceho.

Duch podľa Hegela[upraviť | upraviť zdroj]

Duch je bytie pri sebe, pravda a sloboda, negácia prírody. Duch je dialektické stávanie sa, ktoré prebieha v troch štádiách: duch je podstatou ako téza (subjektívny duch), mimo seba ako antitéza (objektívny duch) a osebe ako syntéza (absolútny duch)

Duch podľa Platóna[upraviť | upraviť zdroj]

Duch je najvyššia súčasť duše, sila myslieť (LOGISTIKON).

Duch podľa Leibnitza[upraviť | upraviť zdroj]

Duch je poznávanie a jeho obsahom sú kognitivne významové útvary.


Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.