Diego Rodríguez de Silva y Velázquez

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Diego Rodríguez de Silva y Velázquez
Diego Rodríguez de Silva y Velázquez
Autoportrét, okolo r. 1640, olej na plátne, Múzeum výtvarného umenia, Valencia

Narodenie 6. jún 1599
Sevilla, Španielsko
Úmrtie 6. august 1660 (61 rokov)
Madrid, Španielsko

Diego Rodríguez de Silva y Velázquez (* 6. jún 1599, Sevilla – † 6. august 1660, Madrid) bol španielsky barokový maliar.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

O živote Velázqueza sa vie málo. Jeho rodičia sa objavili v Seville sprevádzaní legendou, ktorá mala zastrieť ich pôvod: údajne pochádzali z urodzeného rodu Silvov, ktorých predkom bol pohrobok Aenae Silvia, kráľa mesta Alba Longa.

Po príchode do Sevilly malého Diega prihlásili v roku 1610 na maliarsku školu Francisca Pacheca. Pacheco pôsobil o. i. ako cenzor cirkevných obrazov. Toto stretnutie bolo pre mladého Velázqueza osudové – jeho manželkou sa neskôr stala Pachecova dcéra Juana.

Sevilla bola vo Velázquezových časoch rušnou križovatkou, rovnako ako Pachecov dom. Schádzali sa tam cestujúci z celého sveta a medzi nimi mnoho vynikajúcich osobností. Okrem správ sa tu všetci mohli stretnúť s rytinami a obrazmi z rôznych končín. Velázquez tu mohol študovať diela takých velikánov ako boli napr. Albrecht Dürer, Leonardo da Vinci, Giorgio Vasari a iní. Učňovské roky sa skončili v roku 1617 a Velázquez sa osamostatnil.

Umelecká tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Kapitulácia Bredy, 1634 – 1635, olej na plátne, Museo del Prado, Madrid

K jeho prvým prácam patrili religiózne obrazy, ale aj tzv. bodegóny, zmesi zátišia a žánrov, ktoré stoja v maliarskej hierarchii na najnižšom mieste.

Velázquezova ctižiadostivosť a talent čochvíľa slávili úspech. Už v dvadsiatich piatich rokoch bol na vrchole slávy. Na Pachecovo odporúčanie povolali Velázqueza v lete roku 1623 do Madridu, aby namaľoval mladého kráľa Filipa IV. Velásquez mal za sebou práce na obraze Sevillský predavač vody a Starena pražiaca vajcia. V týchto, dnes svetoznámych plátnach ako nikto pred ním, dokázal prejaviť cit pre zachytenie všedného prostredia. Tieto námety, zobrazujúce život ľudí v tej najprostejšej forme, vyvolávali svojho času veľkú kritiku. Ešte v tom istom roku ho vymenovali za dvorného maliara španielskeho kráľa – „Pintor del Rey“.

Ako maliar a súčasne dvoran neustále postupoval. Na kráľovskom dvore mal možnosť dôkladne sa oboznámiť s dielom Tiziana, ktoré na jeho tvorbu silne zapôsobilo.

Ďalším zlomovým momentom v jeho živote bola návšteva Rubensa v Madride v rokoch 1628 – 1629. Holandský majster, tentoraz v úlohe diplomata, si prial osobne sa stretnúť s Velázquezom, ktorému odporučil, aby odcestoval do Talianska a pravdepodobne ho podnietil k prvému veľkému mytologickému námetu s tematikou boha Bakcha – Pijani. V roku 1629 Velásquez opustil Španielsko. Pamiatkou na jeho pobyt v Taliansku je dielo Vulkánova vyhňa.

Velázquez sa až do konca života tematicky neodlúčil od obrazu vznešeného otrhanca, hĺbajúceho nad odleskom pohára, pijanov či stareny nad škvariacimi sa vajcami vo vriacom oleji, ktorým dodal lesk šperku, rovnako ako dal vyniknúť smiešnej ješitnosti a dôstojnosti cez postavy trpaslíkov a znetvorených šašov prezlečených za filozofov či dvoranov.

V tridsiatych a štyridsiatych rokoch 17. storočia vytvoril množstvo figurálnych portrétov členov kráľovskej rodiny, najmä Filipa IV. V roku 1631 namaľoval dvojportrét infanta Baltasar Carlos s trpaslíkom a v rokoch 1634 – 1635 obraz Kapitulácia Bredy.

Velázquezovo umenie dosiahlo vrchol v päťdesiatych rokoch. V roku 1649 navštívil druhý raz Taliansko, kde o. i. v Benátkach nakupoval obrazy pre zbierku španielskeho kráľa. Z jeho druhého talianskeho pobytu pochádza Portrét Inocenta X. a pravdepodobne jeho jediný akt Venušina toaleta. Po návrate do Španielska v roku 1651 vznikli ďalšie významné diela – portrét Infantka Mária Terézia, viaceré portréty infantky Margarity a Dvorné dámy (1656).

V roku 1658 sa splnil Velázquezov dlhoročný sen – stal sa rytierom rádu sv. Jakuba. V palácovej hierarchii tak dosiahol najvyššie miesto. Už o dva roky však v Madride zomrel.

Zaujímavosť[upraviť | upraviť zdroj]

Dvorné dámy, 1656 – 1656, olej na plátne, Museo del Prado, Madrid

Keď sa Velázquez stal dvorným maliarom čím získal výlučné právo portrétovať panovníka a členov jeho rodiny, postavili sa proti tomu Vincenzo Carducci a Eugenio Caxés. Situácia bola vyriešená konkurzom na tému Vyhnanie moriskov. Vyhral samozrejme Velázquez ako, podľa panovníka, najväčší novátor. Kráľ sa stal mecenášom sevillského maliara a financoval jeho dve cesty do Talianska. Filip IV. sa súčasne stal oporou jeho snáh o dosiahnutie šľachtických výsad a odbúraval prekážky, ktoré oddaľovali jeho prijatie do rádu sv. Jakuba. Velázquez ako protislužbu neváhal obetovať čas a zdravie ako konzervátor a dekoratér na kráľovskom dvore.

Výber z tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Diego Velázquez na Web Gallery of Art