Museo del Prado

	Museo del Prado
	; Museo del Prado
Základné údaje
Adresa	Paseo del Prado; Madrid, Španielsko
Rok založenia	1819
Typ	Múzeum a umelecká galéria
Vedenie inštitúcie
Riaditeľ	Miguel Zugaza
Ďalšie odkazy
Web	www.museodelprado.es
Commons	Museo del Prado

Museo del Prado (ofic. Museo Nacional del Prado, zo špan. pradere, t. j. lúka) je názov múzea a umeleckej galérie v španielskom hlavnom meste Madrid.

Vzťah k umeleckým zbierkam mal u španielskych panovníkov dlhú tradíciu. Jej výsledkom bolo cieľavedomé budovanie kráľovských zbierok, ktoré kontinuálne pokračovalo počas panovania všetkých dynastií na španielskom tróne – od kastílskej až po habsburskú a bourbonskú.

Pôvod názvu a múzea[upraviť | upraviť zdroj]

Názov múzea je odvodený od miesta, na ktorom budova stojí – park kláštora sv. Hieronýma (Prado de San Jerónimo), v ktorom sa začalo v roku 1787 so stavbou dnešnej budovy múzea. História jeho zbierok je však ďaleko staršia.

Kráľovské zbierky, ktoré sú základom umeleckých fondov národného múzea Prado, zhromaždili v 16. a 17. storočí traja panovníci dynastie Habsburgovcov – Karol V., Filip II. a Filip IV. a v 18. a na začiatku 19. storočia traja panovníci francúzskej dynastie Bourbonovcov – Filip V., Karol III. a Karol IV. Svoje zbierky budovali získavaním hotových diel alebo ich priamo objednávali u umelcov. Španielsko sa na prelome 15. a 16. storočia menilo na najmocnejšiu ríšu sveta a takmer neobmedzené finančné zdroje dovoľovali získavať diela najvyššej umeleckej a historickej hodnoty.

Habsburgovci[upraviť | upraviť zdroj]

Za základ umeleckých zbierok Prada možno považovať kolekciu maliarskych diel, ktoré novovznikajúcej galérii venovali kráľ Karol V. a jeho sestra Mária. Obaja boli veľkými obdivovateľmi diela Tiziana. V ich záľube pokračoval Karolov syn Filip II., ktorý objednal u Tiziana oslavné kompozície a náboženské obrazy. Rozširovaním umeleckých zbierok dosiahol počet diel na konci Filipovho života číslo sedemstodvadsaťpäť. Vzhľadom na ich počet bola časť zbierok umiestnená v hrade Alcázar a časť v rezidenciách v okolí Madridu (kráľovské sídlo v Aranjueze, kláštor El Escorial).

Po vláde Filipa III., ktorý neveľmi prial umeniu, mecenášstvo španielskych kráľov dosiahlo vrchol za vlády jeho syna Filipa IV., s ktorého panovaním je spojené účinkovanie významného španielskeho umelca a dvorného maliara Diega Velázqueza (takmer všetky jeho diela v galérii pochádzajú z tohto obdobia) a Petra Paula Rubensa, pôsobiacom pri španielskom dvore v úlohe diplomata.

Filip IV. využíval každú príležitosť na obohatenie kráľovských zbierok umeleckých diel. Na dražbe Rubensovej pozostalosti v Antverpách v roku 1640 kúpil tridsaťdva obrazov (z toho osemnásť Rubensových diel, medzi nimi Tri Grácie, Portrét Márie Medicejskej a štrnásť diel iných maliarov, medzi ktorými bol aj Tizianov Autoportrét a van Dyckovo Korunovanie tŕním a Zajatie Krista). K ďalšiemu obohateniu zbierok prišlo v roku 1649 na dražbe po popravenom anglickom kráľovi Karolovi I.

Potreba zariadiť interiéry kráľovských palácov prispela k rozmachu kráľovej zberateľskej vášni. Okrem starého Alcázaru kráľ obýval aj palác Buen Retiro, ktorý sa umiestnením diel svetových velikánov maliarstva premenil na veľkolepé múzeum talianskeho a španielskeho maliarstva. Inštalácia diel v paláci sa konala podľa predom pripraveného plánu – diela mali vyzdvihovať kráľa a rod Habsburgovcov v bojoch proti nepriateľom (významným dielom zapadajúcim do tohto plánu bolo umiestnenie Velázquezovej Kapitulácie Bredy).

Na konci života Filipa IV. patrila kráľovská obrazáreň k najbohatším v Európe. Určitá stagnácia nastala za panovania jeho syna Karola II.

Bourbonovci[upraviť | upraviť zdroj]

Pre éru bourbonskej dynastie, ktorá sa začala vládou Filipa V., synovca Ľudovíta XIV. je príznačný rozširujúci sa záujem o maliarstvo pochádzajúce z jeho vlasti. Zbierka sa obohatila o diela Nicolasa Poussina či Hyacintha Rigauda. Nové prírastky (medzi nimi diela talianskych majstrov Giovanniho Benedetta Castiglioneho, Annibale Carraciho, Andreu Sacchiho a ďalších) zdobili palác La Granja (nazývaný španielske Versailles), postavený v rokoch 1721 – 1723 neďaleko Segovie. Nenahraditeľné škody však spôsobil požiar v madridskom Alcázare v roku 1734, ktorému podľahlo vyše päťsto obrazov.

Ďalší rozmach zberateľskej činnosti nastal nástupom Filipovho syna Karola III. Kráľ, veľký prívrženec plánu zriadenia verejne prístupného múzea, poveril v roku 1785 architekta Juana de Villanuevu, aby postavil novú budovu múzea. Za miesto výstavby určil rozľahlý priestor na lúke kláštora sv. Hieronýma, susediacej s parkom kráľovského paláca Buen Retiro na východnom okraji Madridu. V budove múzea, ktorá mala stáť na severnej časti lúky, mali okrem umeleckých diel nájsť svoje miesto i prírodovedné zbierky.

Myšlienka sprístupnenia vrcholných umeleckých diel verejnosti patrí k najlepším tradíciám španielskej monarchie: už od čias Filipa II. a Filipa IV., náruživých zberateľov diel Tiziana, Velázqueza, Raffaela, Rubensa a ďalších, ktoré sú v súčasnosti pýchou Prada, boli kráľovské obrazárne prístupné návštevníkom. Ešte pred zrodom návrhu Karola III. postaviť múzeum na „prado“ presadzoval myšlienku zriadenia kráľovskej obrazárne nemecký maliar českého pôvodu, pôsobiaci v Madride Anton Raphael Mengs. Päť rokov po jeho smrti, 30. mája 1785 predložil Villaneuva Karolovi III. prvý projekt Prada, nového múzea vied a umení.

Stavba budovy[upraviť | upraviť zdroj]

So stavbou sa začalo v roku 1787. Architektúra budovy vychádzala prísne z antického vzoru – stavba s rotundou pripomínajúca rímsky Panteón, dlhá osová galéria, portikový vstup na dórskych stĺpoch orientovaný na Pradskú alej (Paseo del Prado). Architekt do projektu stavby pretavil svoje dojmy zo študijných ciest do Ríma. Stavba sa mala stať holdom kultu vzdelanosti svojho obdobia.

Karol III. sa dokončenia stavby nedožil. Výstavba pokračovala veľmi pomaly, pretože politické udalosti strhli aj Španielsko do víru Európy otrasenej francúzskou revolúciou a neistotou vládnucich dynastií z ďalšieho vývoja situácie. Na trón nastúpil Karol IV., veľký obdivovateľ maliara Francisca Goyu (Karolovou zásluhou väčšina zo sto devätnástich Goyových diel v Prade pochádza práve z obdobia jeho panovania). Medzinárodné okolnosti mu však neumožnili venovať sa projektu múzea. Napriek tomu, na kráľovskom dvore naďalej žila myšlienka národného svätostánku umenia. Podnecoval ju k tomu príklad z Francúzska, kde po búrlivých zasadaniach Ústavodarného zhromaždenia a poprave kráľa Ľudovít XVI. a Márie Antoinetty prehlásili kráľovské majetky za štátne (medzi nimi i zámok Louvre).

Napoleonova okupácia[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1808 sa Karol IV. vzdal vlády. Začala napoleonova okupácia Španielska a hrdinský boj španielskeho národa za oslobodenie, ktorý neskôr zvečnil Goya vo svojich rozmerných plátnach. Na uvoľnený trón nastúpil Napoleonov brat Jozef I. Bonaparte, ktorý rozhodol, v duchu bonapartovskej kultúrnej politiky, aby bolo zriadené Múzeum maliarstva (pod názvom Josephino). Zbierky mali pozostávať z konfiškovaných umeleckých diel i kráľovských zbierok. Zriadenia múzea sa však neuskutočnilo. Medzitým bola budova Prada takmer hotová no jej využitie však bolo v príkrom rozpore s pôvodným zámerom – slúžila ako sklad zbraní a dokonca ako koniareň francúzskej armády.

Napoleonova okupácia mala negatívny dopad i na jestvujúce kráľovské umelecké kolekcie. V roku 1813 bolo z kráľovských zbierok odvezených do Paríža päťdesiat maliarskych diel. Boli medzi nimi i klenoty budúcej galérie: Raffaelove obrazy Kristus klesá pod krížom, Svätá rodina či Madona s rybou. Väčšina z nich sa neskôr do Španielska vrátila.

Otvorenie múzea[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1814 napoleonova dynastia padla a v Španielsku prišlo k reštaurácii Bourbonovcov. Na trón sa z emigrácie vrátil syn posledného kráľa Ferdinand VII., ktorý opäť oživil myšlienku zriadenia múzea. Súčasne dal pokyn na rekonštrukciu poškodenej budovy Prada. 19. novembra 1819 sa konalo slávnostné otvorenie Kráľovského múzea Prado (Real Museo del Prado) za prítomnosti Ferdinanda VII. a jeho tretej manželky Márie Jozefíny Saskej. Na rozdiel od histórie iných múzeí, trvalo tridsať rokov, kým sa mu podarilo zaujať priestory upravené na muzeálne účely. Prado vzniklo dvadsaťpäť rokov po parížskom Louvri, svojom veľkom vzore, predišlo však o päť rokov ďalšiu významnú umeleckú inštitúciu: londýnsku Národnú galériu.

V prvých dvoch rokoch existencie vystavovali v múzeu iba španielskych majstrov. Vynikal najmä Goya s niekoľkými jazdeckými portrétmi, no najväčší úspech zožal Velázquez obrazmi, ktoré namaľoval pre Filipa IV., najmä však Kapituláciou Bredy a Dvornými dámami.

31. marca 1826 galériu kvôli preinštalácii zbierok a katalogizácii dočasne zatvorili. Múzeum opäť otvorili 27. januára 1827. Po evidencii zbierok galéria registrovala 757 maliarskych diel. V roku 1830 otvorili nové sály, v ktorých predstavili diela flámskych a holandských majstrov a jednu sálu sôch na prízemí. V tomto období sa pristúpilo k výzdobe východnej fasády múzea portrétnymi medailónmi, alegorickými sochami a basreliéfom na atike s venovanom Ferdinandovi VII. Bola to pocta panovníkovi, ktorý počas svojej vlády prišiel o takmer všetky zámorské kolónie, vystriedal štyri manželky v márnom očakávaní následníka trónu, ktorý však založil múzeum Prado.

V roku 1843, kedy bolo múzeum premenované na Kráľovské múzeum maliarstva a sochárstva (Real Museo de Pintura y Escultura), evidovali v ňom 1949 obrazov.

V roku 1920 po vydaní nového katalógu bolo zaznamenaných takmer dvetisíc päťsto exponátov. V tomto roku sa názov múzea opäť vrátil k pôvodnému pomenovaniu Museo del Prado.

Budova múzea[upraviť | upraviť zdroj]

Budova Prada, ležiaca v juhovýchodnej časti Madridu, patrí zásluhou architekta Juana de Villaneuva k najpozoruhodnejším príkladom španielskej klasicistickej architektúry. Práce na jej dotvorení pokračovali počas celého 19. storočia. Budova má tvar pretiahnutého obdĺžnika. Okolo západnej strany sa vinie Pradská alej, južne k budove prilieha botanická záhrada.

Hlavné priečelia sú na kratšej strane budovy obrátené na sever a na dlhšej orientované na západ. Najfrekventovanejšie je severné priečelie. Jeho prvé, hlavné poschodie múzea, zdobí peristyl s dvoma iónskymi stĺpmi, ku ktorému vedie schodisko s dvoma bočnými rampami. Z peristylu sa vstupuje do priestrannej rotundy. Priečelie završuje mramorové súsošie s námetom Apolónovej apoteózy od Jeronima Suñola. Západné priečelie tvorí monumentálny centrálny vstup s propylajami zo šiestich dórskych stĺpov. Priečelie je dotvorené nikami so sochami od Valeriana Salvatierru, ktoré spodobujú alegorické ženské postavy súvisiace s umením; nad nimi je v štvorcových výklenkoch galéria medailónov najvýznamnejších španielskych maliarov a sochárov.

Atiku nad propylajami vypĺňa basreliéf Ferdinand VII. prijíma hold Minervy a Umení. Týmto momumentálnym vstupom sa návštevník dostane cez vnútorné átrium priamo do priestoru, ktorý tvorí jadro budovy: do eliptickej siene dvíhajúcej sa do výšky dvoch poschodí.

Budovu múzea tvorí dlhá dvojposchodová galéria, ku ktorej sa na jej južnom a severnom konci pripájajú dva pavilóny na troch poschodiach.

Najnovším architektonickým projektom na budove bolo v roku 2007 vybudovanie podzemných chodieb spájajúcich všetky pavilóny. V tomto roku sa výstavné priestory rozšírili na plochu 16 000 m².

Expozície zbierok[upraviť | upraviť zdroj]

Museo del Prado sa vo svojej činnosti zameriava predovšetkým na zhromažďovanie maliarskych diel. Zbierky tohto zamerania predstavujú diela takmer všetkých európskych maliarskych škôl – španielskej, talianskej, flámskej a holandskej, nemeckej, francúzskej a anglickej, od 12. do 19. storočia.

O výnimočnosti múzea svedčí o. i. i to, že vo svojich expozíciách súčasne uschováva okrem maliarskych i sochárske diela, zbierku kresieb, medaily a jedinečnosť: vzácny tzv. Dauphinov poklad.

Maliarstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Oddelenie maliarstva predstavuje dominantnú časť umeleckých zbierok Prada. Vo výstavných expozíciách a depozitoch obsahuje viac ako päťtisíc malieb a dvetisíc tlačí umeleckých exponátov. Zbierkam obrazov dominujú diela španielskych umelcov – Velázqueza, Goyu, El Greca a ďalších.

Talianska maliarska škola je zastúpená dielami Sandra Botticelliho, Raffaela, Andrea del Sarta, Tiziana, Tintoretta a ďalších.

Flámske a holandské umenie predstavujú práce Petra Paula Rubensa, van Dycka, Rembrandta.

Početne najmenšiu časť tvoria práce francúzskych, nemeckých a anglických majstrov – Nicolasa Poussina, Albrechta Dürera a iných.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Luis de Morales, Madona s dieťaťom, okolo 1570, olej na dreve
Fernando Yáñez de la Almedina, Svätá Katarína Alexandrijská, 1505 - 1510, olej na plátne
Juan Pantoja de la Cruz, Portrét dámy, nedatované, olej na plátne
Alonso Sánchez Coello, Filip II., okolo 1570, olej na plátne
El Greco, Ukrižovaný s Pannou Máriou, Máriou Magdalénou, sv. Jánom Evajelistom a anjelmi, okolo 1590, olej na plátne
El Greco, Svätý Ondrej a svätý František, okolo 1604, olej na plátne
José de Ribera, Mária Magdaléna, okolo 1641, olej na plátne
Diego Velázquez, Pijani, 1629, olej na plátne
Diego Velázquez, Kapitulácia Bredy, 1634 - 1635, olej na plátne
Diego Velázquez, Infantka Margaréta Terézia Habsburská, okolo 1659, olej na plátne
Diego Velázquez, Dvorné dámy, 1656 - 1657, olej na plátne
Francisco de Zurbarán, Videnie svätého Petra svätému Petrovi Nolascovi, 1629, olej na plátne
Bartolomé Esteban Murillo, Svätá rodina s vtáčikom, 1645 - 1650, olej na plátne
Francisco Goya, Portrét rodiny Karola IV., 1800 - 1801, olej na plátne
Francisco Goya, 3. máj 1808 v Madride, 1814, olej na plátne
Francisco Goya, Nahá Maja, 1799 - 1800, olej na plátne
Sandro Botticelli, Príbeh Nastagia degli Onesti (prvá epizóda), 1483, tempera na dreve
Raffael, Madona s rybou, 1512 - 1514, olej na plátne
Correggio, „Noli me tangere“, okolo 1525, olej na plátne
Tizian, Jazdecký portrét Karola V., 1548, olej na plátne
Giovanni Battista Tiepolo, Nepoškvrnené počatie, 1767 - 1768, olej na plátne
Rogier van der Weyden, Snímanie z kríža, okolo 1443, olej na dreve
Peter Paul Rubens, Portrét Márie Medicejskej, 1622 - 1625, olej na plátne
Albrecht Dürer, Autoportrét, 1498, olej na dreve

Sochárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Sochárske umelecké pamiatky Prada, zahrňujúce asi sedemsto exponátov, možno rozdeliť do troch kategórií. Do prvej patria výtvory pochádzajúce z grécko-rímskej epochy (sochy, busty, reliéfy, nádoby, stĺpy). Pôvodne tvorili zbierku švédskej kráľovnej Kristíny, ktorú v 18. storočí získal Filip V. Zbierku umiestnili najprv v paláci La Granja, odkiaľ sa neskôr dostala do Prada. Menšie časti tejto zbierky pochádzajú napr. z darov či obchodných alebo objavných ciest. K týmto exponátom patrí napr. Bronzová hlava, pokladaná za hlavu Alexandra Veľkého z 3. stor. pred Kr., helenistická kópia Praxitelovho Odpočívajúceho Satyra a kópie rímskych sôch Spiaca Venuša, Venuša s delfínom a lastúrou a Apoteóza cisára Claudia.

Druhá skupina sochárskeho oddelenia obsahuje renesančné kópie slávnych antických skulptúr. Múzeum ju získalo z Velázquezovej cesty do Ríma v rokoch 1649 – 1650. Medzi klenoty tejto časti expozície sochárstva patrí Spiaci Hermafrodit a Antinioos Belvederský.

Tretiu skupinu tvorí staroveké a novoveké sochárske umenie. Najvýznamnejšia časť sa skladá z portrétnych búst kráľovskej rodiny, ktoré na objednávku Karola V. a Filipa II. vytvoril milánsky sochár Leone Leoni.

Výber zo sochárskych diel

Leone Leoni, Busta cisára Karola V., 1553, bronz
Busta cisára Antonina Pia, 140 po Kr., mramor
José Álvarez Cubero, Socha Izabely Braganza, 1826
Tancujúca bakchanantka, 120 - 140 po Kr., kópia gréckeho reliéfu
Neptún, 130 - 140 po Kr.
Busta cisárovnej Vibie Sabiny, okolo 130 po Kr., mramor
Busta cisára Marca Aurelia, 16. storočie, mramor
Hlava koňa, 515 pred Kr., mramor

Dauphinov poklad[upraviť | upraviť zdroj]

Dauphinov poklad (Las Alhajas) patrí k najvzácnejším zbierkam nádob a predmetov z polodrahokamov pochádzajúcich z neskorej renesancie. Pôvodne patrila Ľudovítovi, Veľkému Dauphinovi, synovi francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a otcovi Filipa V. Ten jednu jej časť zdedil po otcovej smrti (druhá ostala vo Francúzsku a je uložená v Louvri). Poklad bol uschovávaný v paláci La Granja; v roku 1776 ho previezli do prírodovedného múzea. V roku 1813 sa počas napoleonskej okupácie dostal do Paríža, odkiaľ ho po dvoch rokoch vrátili späť.

Nádoby z Dauphinovho pokladu sú z drahých tepaných kovov, z polodrahokamov alebo vyrobené z horského kryštálu. Mnohé sú zdobené zlatom a diamatmi. Rôzny tvar nádob napovedá o rôznom využití. Predmety patria k jednoznačným dôkazom geniálnej schopnosti renesančných umelcov oživiť techniky a námety klasickej antiky podľa dobových predstáv.

Francis Goyo[upraviť | upraviť zdroj]

448 kresieb Francisca Goyu tvorí klenot a súčasne hlavnú časť kolekcie zbierky kresieb Musea del Prado. Okrem Goyových kresieb patria do tohto oddelenia ďalšie dve skupiny. Prvú časť predstavujú kresby a skice maliarov pochádzajúce z ich ateliérov na kráľovskom dvore, ktoré tvorili pôvodne súčasť kráľovských zbierok; boli to prevažne španielski umelci 17. a 18. storočia. Okrem klasických kresieb sa medzi exponátmi objavujú i architektonické skice.

Druhá časť oddelenia obsahuje okolo tritisíc kresieb z rôznych období a škôl, ktoré sa dostali do múzea v roku 1830. Zbierka sa postupne obohacuje o ďalšie prírastky i v súčasnosti.

Medaily[upraviť | upraviť zdroj]

Základ medailérskeho umenia v Prade tvorí kolekcia 946 anticko-španielskych mincí a 852 medailí najmä talianskej proveniencie z 15. – 17. storočia. Okrem nich je kolekcia medailí a mincí zastúpená i prácami francúzskych a anglických medailérov.

K výstavným exponátom Prada treba pripočítať i zbierky úžitkového umenia – tapisérie, nábytok, zbrane a keramika.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Museo del Prado

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

M. Cinotti, Prado Madrid, Tatran, Bratislava, 1987
kol. autorov, 100 nejkrásnejších muzeí světa, Rebo Production, Dobřejovice, 2005
M. Levey, Stručné dejiny maliarstva, Tatran, Bratislava, 1972