Barokové maliarstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Peter Paul Rubens, Tri grácie, 1636 - 1638, olej na plátne, Museo del Prado, Madrid
Georges de La Tour, Falošný hráč, olej na plátne, 1633 - 1639, Musée du Louvre, Paríž
Rembrandt, Zmenárnik, 1627, olej na plátne, Berlínske štátne múzeá, Berlín
Jan Vermeer, Mliekárka, okolo 1660, olej na plátne, Rijksmuseum, Amsterdam
Diego Vélasquez, Portrét infantky Márie Terézie Španielskej, 1652 - 1653, olej na plátne, Kunsthistorisches Museum, Viedeň
Bartolomé Esteban Murillo, Dievčatá v okne, okolo 1665 - 1675, olej na plátne, Národná galéria umenia, Washington
John Michael Wright, Portrét Elizabeth Claypolovej, 1658, olej na plátne, Národná galéria, Londýn

Barokové maliarstvo je umelecký smer, ktorý sa rozvíjal približne v 17. a 18. storočí ako súčasť barokového umenia.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavnou črtou barokového maliarstva je dramatickosť. Portréty sú zámerne dramatické a pompézne, až šokujúce. Obdobie baroka bolo ovplyvnené Tridentským koncilom (15451563), ktorého výsledkom boli napr. systematizácia cirkevných dogiem a vierouky, stanovenie presného kánonu Biblie, ale tiež to znamenalo i začiatok inkvizície. Vďaka tomu barokové maliarstvo sústredilo svoju pozornosť na svätcov, Pannu Máriu a ďalšie dobre známe biblické príbehy.[1][2] Avšak hoci boli náboženské, historické maľby, alegórie a portréty stále veľmi obľúbené, vznikalo i množstvo krajinomalieb a obrazov z bežného života.

Barokové umenie bolo charakteristické nielen veľkou dramatickosťou, ale aj bohatou farebnosťou, intenzívnym svetlom a tmavými tieňmi, a malo evokovať pocity a vášeň miesto studenej racionality, ktorá bola oceňovaná počas renesancie. Ako protiklad k renesančnému umeniu, ktoré zvyčajne zobrazovalo moment pred skutočnosťou, barokoví umelci si vybrali dramatickejší bod v čase - pohyb, v ktorom bol obraz vzrušujúcejší (napr. Michelangelo, tvorca vrcholnej renesancie, zobrazoval Dávida tesne pred tým, ako začal bojovať s Goliášom; Berniniho Dávid bol zachytený v momente, kedy hádzal kameň na obra).

Na barokovú maľbu malo veľmi veľký vplyv najmä benátske umenie 16. storočia, a to tak v celom Taliansku, ako aj vo Flámsku a Španielsku; hoci už v 17. storočí benátski maliari nemali veľký podiel na vývine baroka. Najväčším maliarom, ktorého tvorba ovplyvnila celé barokové maliarstvo, bol nepochybne Tizian, nakoľko jeho majstrovské ovládanie farieb a hry svetla a tieňa si neskôr osvojili aj ďalší barokoví majstri.

Veľkorysá, živá a brilantná maliarska technika je jednou z najtypickejších čŕt umenia 17. storočia. Neexistovali na to nijaké pravidlá, každý maliar si vytváral svoj vlastný štýl. Avšak prvým barokovým maliarom, ktorý využíval príkre kontrasty svetla a tieňa a zdôrazňoval v umení drastičnosť, bol Caravaggio[3], a to aj napriek tomu, že skutočným majstrom temnosvitu bol v tomto období Rembrandt.[4]

Barokové maliarstvo v jednotlivých krajinách[upraviť | upraviť zdroj]

Talianske barokové maliarstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Centrum talianskeho maliarstva sa prenieslo z Florencie do Benátok (Tizian, Tintoretto, Paolo Veronese). Talianski umelci boli pozývaní na európske panovnícke dvory. Vďaka mecenášom, ktorých podpora presahovala hranice mesta, sa stal centrom barokových syntéz Rím. Od chvíle, keď maliarstvo začalo zobrazovať človeka a svet, predstavovalo svoje námety v prírodnom prostredí. Krajina predstavovala prírodu a príroda svet; preto sa fenomén krajiny na obraze a jeho funkcia vyvíjali zároveň s koncepciou sveta.

Francúzske barokové maliarstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzski maliari sa snažili o nadviazanie kontaktov s talianskym umením, pričom sa Rím, Neapol a Benátky stali križovatkami európskeho umenia. Spočiatku boli barokoví maliari ovplyvnení bratmi Carravagiovcami (napr. Simon Vouet, Georges de La Tour), neskôr sa ich tvorba stala individuálnejšou a pestrejšou. Pestrosť individuálnych umeleckých postupov 1. polovice 17. storočia vystriedal neskôr nemenný dvorský štýl, ktorý panoval aj na vidieku. Jedným z významných predstaviteľov tohto štýlu bol Charles Le Brun, ktorého dielo pozdvihlo francúzsku monumentálnu maľbu. Nicolas Poussin sa špecializoval na historické maľby zobrazujúce scény z Biblie, antiky a mytológie.[5]
V 2. polovici 17. storočia začalo byť francúzske maliarstvo okrem talianskej tvorby ovplyvňované i dielom Rubensa a celkovo holandským maliarstvom.

Holandské barokové maliarstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Holandské barokové maliarstvo (17. storočie) sa často nazýva aj holandský realizmus. V obľube sú domácke výjavy a prosté citlivé scény, súčasné krajinky, meštiacke portréty, zátišia, každodenné výjavy zo života. Najvýznamnejším predstaviteľom bol Jan Vermeer.[6]

Flámske barokové maliarstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Slávu flámskeho maliarstva zabezpečil jediný muž - Peter Paul Rubens.[7] Samozrejme, že nebol jedinou veľkou postavou flámskeho maliarstva, no bol to práve on, kto ho dostal na popredné miesto medzi európskymi krajinami. Jeho umenie ovplyvnili štúdiá v Španielsku, Taliansku, Anglicku a Francúzsku, vďaka ktorým dokázal spojiť prvky rôznych umení do nezameniteľného vlastného druhu tvorby, a stal sa jedným zo symbolov barokového umenia. Jeho tvorba ovplyvnila nielen množstvo jeho súčasníkov, ale i celé nasledujúce generácie. Po jeho stopách sa vydal aj jeho žiak Anthonis van Dyck, ktorý bol už v mladosti považovaný za najlepšieho európskeho portrétistu.

Holandské a flámske maliarstvo však taktiež podnietili rozvoj "obyčajných" obrazov, znázorňujúcich bežný život, pracujúcich ľudí, reprezentačné hostiny, nenútené zábavy, rozpustilé hodovanie či skupinové portréty.

Zoznam významných barokových maliarov[upraviť | upraviť zdroj]

Taliansko[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzsko[upraviť | upraviť zdroj]

Holandsko[upraviť | upraviť zdroj]

Flámsko[upraviť | upraviť zdroj]

Španielsko[upraviť | upraviť zdroj]

Anglicko[upraviť | upraviť zdroj]

Portugalsko[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Counter Reformation, from Encyclopædia Britannica Online, latest edition, full-article.
  2. Counter Reformation, from The Columbia Encyclopedia, Sixth Edition. 2001-05.
  3. http://www.getty.edu/vow/ULANFullDisplay?find=Caravaggio&role=&nation=&prev_page=1&subjectid=500115312
  4. Gombrich, p. 420.
  5. His Lives of the Painters was published in Rome, 1672. Poussin's other contemporary biographer was André Félibien.
  6. W. Liedtke (2007) Dutch Paintings in the Metropolitan Museum of Art, p. 867.
  7. Belkin (1998): 11–18.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]