Adolf Loos

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Adolf Loos
Adolf Loos
rakúsky architekt

Narodenie 10. december 1870
Brno
Úmrtie 23. august 1933 (62 rokov)
Kalksburg (dnes časť Viedne

Adolf Loos (* 10. december 1870, Brno – † 23. august 1933, Kalksburg (dnes časť Viedne)) bol rakúsky architekt, teoretik architektúry, propagátor moderného nedekoratívneho tvaru. Predznamenal pred vojnou funkcionalizmus.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Loosov otec bol sochár a kamenár. V jeho dielni sa zoznámil s radou remesiel, čo v ňom vyvolalo rešpekt a úctu k remeslu a tradícii a neskorší kritický postoj k remeselne vyrábaného nábytku a ďalším predmetom dennej potreby. Po nedokončených štúdiách technického smeru nastúpil k armáde. Neskôr doštudoval na Technickej univerzite v Drážďanoch.

Po štúdiách[upraviť | upraviť zdroj]

Po troch rokoch odišiel za prácou do Spojených štátov, kde pracoval ako umývač podláh a riadov. Navštívil Filadelfiu, New York a Chicago. V Chicagu sa živo diskutovalo o otázkach architektúry, dôvodom bola svetová výstava (1893). Práve diskusia o ornamente podnietila Loosa k úvahám na túto tému, ktorú podrobnejšie rozobral v diele „Ornament a zločin“. Jeho odmietavý postoj však zdôvodňoval inak ako Louis H. Sullivan vo svojej stati Ornament in architecture(1892). V roku 1897 dostal prácu spolu s architektom Carlom Mayrederom a ustálil si svoje pracovné zameranie. Niekoľko rokov pracoval po celej Európe, kým sa v roku 1928 nevráti do Viedne.

V Rakúsku[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1896 sa vrátil naspäť do Rakúska. Vo Viedni sa dostal do spoločnosti osobností ako napríklad Arnold Schönberg, Oskar Kokoschka, Ludwig Wittgenstein, Alban Berg, Karl Kraus. Najprv sa venoval zariaďovaniu bytov a módnych obchodov. Dekoratívne a umelecko-remeselné tendencie typické v Rakúsku a Nemecku odmietal odvolávajúc sa na vlastné americké skúsenosti. Päťdesiat realizovaných zákaziek svedčí o obývateľnosti interiérov, ktorú dosahoval používaním ušľachtilých materiálov.

V roku 1908 dostal zákazku na vytvorenie baru v centre Viedne. Loosov American Bar v Korutánskej pasáži je od roku 1959 pod pamiatkovou ochranou. O rok neskôr (1909), bol poverený postaviť obytný a obchodný dom firmy Goldman&Salatsch. Umiestnenie bolo na lukratívnom mieste vo Viedni, na Michaelerplatzi. Parter obložil zeleným mramorom, v hornej obytnej časti použil prostú vápennú omietku. Okná boli bez orámovania, akoby vystrihnuté. Pre Loosove snahy o jednoduchosť sa vzniesla vlna diskusie a kritiky. Tá viedla k pozastaveniu stavby do roku 1912. Výstavba mohla pokračovať až po prehlásení Adolfa Loosa, že na okná budú pripevnené bronzové kvetináče. Tým sa snažil o spopularizovanie neobľúbeného štýlu jednoduchosti. V roku 1921 sa stal hlavným architektom viedenskej mestskej stavebnej správy. V 1923 postúpil na pozíciu vedúceho. Miesta sa však vzdal a Viedeň opustil.

V Paríži[upraviť | upraviť zdroj]

Vo Francúzsku bol Loos už známy. Francúzska avantgarda ho prijala s nadšením, vystavoval v d`Automne (Jesenný salón). Ako prvý cudzinec sa stal jeho členom, v Paríži sa však ako aktívny architekt nepresadil, jedinou zákazkou ostal dom pre Tristana Tzaru. V roku 1928 sa v zlom zdravotnom stave vrátil do Viedne.

Prínos do architektúry[upraviť | upraviť zdroj]

Loosovým najväčším prínosom je uplatnenie Raumplanu (priestorového plánu). V ňom novátorsky formuloval pravidlá vnútorného usporiadania priestoru z hľadiska jeho trojrozmernosti. Zaslúžil sa o významný prínos do architektúry vďaka svojim stavbám a teoretickým spisom. Loos zomrel 23. augusta 1933 vo Viedni.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Steinerova vila, Viedeň, 1910
  • Villa Winternitz, Praha - Smíchov; 1931-32
  • Obytný dom, Viedeň časť 13, 1930-32
  • dom Paula Khunera, Payerbach; 1929-30
  • dom Hansa a Anny Mollerovcov, Viedeň časť 18; 1928
  • dom Josephine Bakerovej, Paríž-15; 1928 (projekt)
  • Villa Müller, Praha - Střešovice; 1928-30
  • dom Tristana Tzaru, Paríž-18; 1926
  • cukrovar Rorbacher, Rorbach; 1916
  • Americký Bar, Viedeň časť 1; 1907-08
  • Villa Karma, Vevey; 1903-06
  • Múzeum kávy, Viedeň časť 1; 1898-99 a
  • ... a mnoho ďalších obytných budov

Teoretik architektúry[upraviť | upraviť zdroj]

Adolf Loos už od mladého veku začal formulovať a publikovať svoje myšlienky. Veľká časť najdôležitejších statí bola zhrnutá do dvoch súborov. Kniha Ins Leere geschprochen 1897–1900 (Reči do prázdna) vyšla v roku 1921 v Paríži. Druhá kniha „Trotzdem“ 1900–1903 (Navzdory) vyšla v roku 1931 v Innsbrucku. V roku 1903 založil vlastný časopis s názvom „Das Andere“ (To druhé), no vyšli iba dve čísla. V ňom presadzoval snahu o pohotovejšie uvádzanie západnej kultúry do Rakúsko–Uhorska.

Jeho teoretické práce vyvrcholili v krátkej eseji pod názvom Ornament und Verbrechen - „Ornament je zločin“, uverejnenej v roku 1908. Jeho slová ostali nepochopené mnohými, ktorí v nich videli zásadne odmietnutie ornamentu. Loos sa preto v roku 1924 publikovaním článku Ornament a výchova pokúsil proti podozreniu ohradiť. Loos spracovával vo svojich dielach rôzne témy. Jeho formulácie sú provokatívne, ale vždy obsahujú kritické a moderné stanovisko. Kvôli extrémnemu vyjadrovaniu a ostrej kritike iných architektov bol spornou postavou po celý život.

Ornament je zločin[upraviť | upraviť zdroj]

Adolf Loos sa ako teoretik architektúry prejavil už v mladom veku. Vyvrcholenie jeho teoretických práci sa prejavilo eseji Ornament a zločin z roku 1908.

K dielu ho inšpiroval Louis H. Sullivan so svojou staťou Ornament in Architecture. V tomto teoreticko-praktickom diele Adolf Loos rozpracoval poňatie puristicko-funkcionalistickej architektúry v opozícii voči secesii. Táto architektúra má byť zbavená dekorácie. Dekoráciu považoval za povrchnú a subjektívnu. Malé množstvo ornamentov vnímal Loos ako znak duchovnej sily. Prehnanú dekoráciu však staval do pozície zločinu. Nielen kvôli abstarktným morálnym dôvodom, ale aj po ekonomickej stránke práce a premrhaným materiálom priemyselnej civilizácie. Podľa neho ornament už nebol viac dôležitým prejavom kultúry. Loos kritizoval aj maskovanie pravej podstaty a krásy materiálov prehnanou ozdobnosťou.

Dielo demonštroval domom pre firmu Goldman & Salatsch. Napriek tomu ostal nepochopený kvôli nesprávnemu vyloženiu obsahu. Mnohí esej pochopili ako zásadné odmietnutie ornamentu z formálnych dôvodov. Loos sa snažil svoj zámer demonštrovať v článku Ornament a výchova.

Referencie a literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Šváha, R.: Od moderny k funkcionalismu Victoria publishing, Praha 1995., 590 s., ISBN 80-85605-84-8
  • Ungersová, L.: O architektech, životy, díla, teorie Slovart, Bratislava 2004., 374 s., ISBN 80-7209-583-8
  • Gossel, P.: Architektura 20. století Slovart, Bratislava 2003., 447 s., ISBN 80-7209-425-4

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]