Karl Kraus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Karl Kraus
Karl Kraus
rakúsky spisovateľ, dramatik a novinár

Narodenie 28. apríl 1874
Jíčín, Česko
Úmrtie 12. jún 1936 (62 rokov)
Viedeň, Rakúsko

Karl Kraus (* 28. apríl 1874, Jičín – † 12. jún 1936, Viedeň) bol rakúsky spisovateľ, dramatik a novinár českého pôvodu.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Karl Kraus vyrastal v rodine jičínskeho židovského majiteľa papierne Jakoba Krausa a jeho manželky Ernestíny. V roku 1877 sa rodina presťahovala do Viedne, kde Kraus študoval na Viedenskej univerzite filozofiu a nemeckú literatúru.

Od roku 1896 pôsobil ako herec, divadelný režisér. Krátko pôsobil v skupine Jung Wien, ktorá sústreďovala popredné osobnosti kultúrnej Viedne, napr. básnik Peter Altenberg, dramatik Hermann Bahr a spisovatelia Hugo von Hofmannsthal a Felix Salten. Od roku 1897 pôsobil ako novinár.

Od roku 1899 vydával vlastné noviny, Die Fackel (Fakľa), v ktorých pranieroval pokrytectvo, korupciu, meštiacku morálku, nacionalizmus, pangermanizmus a v neposlednom rade aj psychoanalýzu. V prvom období mal viacero externých prispievateľov z radu umeleckých profesií. Do Die Fackel písali napr. spisovateľ Peter Altenberg, básnik Richard Dehmel, kabaretiér a novinár Egon Friedell, maliar Oskar Kokoschka, židovská poetka Else Lasker-Schüler, architekt Adolf Loos, spisovateľ Heinrich Mann, hudobný skladateľ Arnold Schönberg, švédsky dramatik August Strindberg, básnik Georg Trakl, spisovateľ Frank Wedekind, pražský spisovateľ Franz Werfel alebo britskí spisovatelia Houston Stewart Chamberlain a Oscar Wilde. Od roku 1911 publikoval Kraus už iba svoje vlastné články. Vydával ju až do svojej smrti (posledné číslo vyšlo vo februári 1936). Celkom vyšlo 922 zošitov o dohromady viac ako o 20 000 stranách. (Krausovým zvykom ale bolo vydávať dvoj-, troj- i štvorčíslia, takže niektoré vydania mali cez 300 strán).

Okrem žurnalistiky sa venoval aj esejistike. Predniesol na 700 verejných prednášok na literárne témy (Bertolt Brecht, Gerhart Hauptmann, Johann Nepomuk Nestroy, Johann Wolfgang Goethe a William Shakespeare). Pri prednáškach tiež spieval sprevádzaný na klavíri (prespieval tak sám viedenskému publiku napr. Offenbachove operety). Poriadal prednáškové turné, o. i. aj v českých krajinách.

Kraus sa nikdy neoženil, napriek tomu, že sa od roku 1913 až do svojej smrti vážne uchádzal o českú barónku Sidóniu Nádhernú, ktorú navštevoval na jej sídle vo Vrchotových Janoviciach. Jedným z dôvodov, prečo barónka Nádherná odmietla jeho ponuky, bol básnik Rainer Maria Rilke, ktorý bol iný jej blízky priateľ, ktorý jej sobáš s Krausom vyhovoril.

Karl Kraus bol známy svojím nízkym sebavedomím (aj cez svoje časté verejné vystúpenia) a jeho mizantropia bola legendárna.

Kraus trpel stavom, ktorý je označovaný ako „židovská sebanenávisť“. Jeho publikačná činnosť bola silno antisemitsky orientovaná (keď hovoril o nemeckom judaizme, používal termíny ako „myšina“ atď.). V roku 1898 sa dostal do konfliktu so zakladateľom sionizmu Theodorom Herzlom. O rok neskôr sa židovskej viery verejne zriekol a medzi rokmi 1911 až 1923 bol dokonca členom Katolíckej cirkvi. Jeho kmotrom pri krste bol architekt Adolf Loos.

V roku 1936 zomrel vo Viedni na srdcovú embóliu.

Medzi jeho obdivovateľov patril napríklad Karel Čapek.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Krausovým najväčším dielom je apokalyptická groteska o piatich aktoch, prológu a epilógu Die letzten Tage der Menschheit (Posledné dni ľudstva), ktoré vzniklo v rokoch 19151919 ako reakcia na prvú svetovú vojnu. V texte sa miešajú vážne scény s výstupmi vyložene absurdnými (pruskí vojaci v zákope počas bombardovania riešia, akú pieseň si nechajú zahrať) aj tanečnými číslami.

Sám Kraus tento divadelný tvar na hranici tragédie a operety s najzreteľnejšími prvkami satiry uviedol takto: „Predvádzanie tejto drámy, ktorej rozsah by podľa pozemských merítok vyplnil asi 10 večerov, je vyhradené divadlu na Marse. Návštevníci divadiel z tohoto sveta by to nevydržali.“ Neznesiteľnosť zhliadnuť Posledné dni ľudstva podľa Krausa viazla v ostrej kritike meštiackej spoločnosti. Ak je dnes kdekoľvek vo svete Krausov text uvádzaný neskrátený, ide vždy o divadelnú udalosť prvotriedneho významu.

Druhou výraznou Krausovou prácou je kniha Die dritte Walpurgisnacht (po slovensky Tretia Valpurgina noc) obsahujúca tému nástupu fašizmu a s ním spojeného násilia. Kraus ju napísal v roku 1933 (mal vlastné skúsenosti s nastupujúcou nacistickou mocou z Berlína, kde žil tesne pred Hilterovým nástupom k moci). Krausovou inšpiráciou pre túto prácu bola slávna scéna čarodejníckeho deja z Goetheho rozsiahlej básnickej skladby Faust.

Bola vydaná až posmrtne v roku 1952.

Z ďalších možno spomenúť aspoň výber z desiatok Krausových štúdií, esejí a novinových statí, z ktorých väčšina vyšla v Die Fackel.

  • Die demolierte Literatur, 1897.
  • Eine Krone für Zion, 1898.
  • Sittlichkeit und Kriminalität, 1908.
  • Weltgericht, 1919.
  • Nachts, 1919.
  • Untergang der Welt durch schwarze Magie, 1929.
  • Literatur und Lüge, 1929.

Odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]