Andrea Palladio

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Andrea Palladio
taliansky neskororenesančný architekt a teoretik architektúry

Narodenie 30. november 1508
Padova, Taliansko
Úmrtie 19. august 1580 (71 rokov)
Maser, Taliansko

Andrea Palladio (vl. menom Andrea di Pietro della Gondola), (* 30. november 1508, Padova, Taliansko - † 19. august 1580, Maser) bol taliansky neskororenesančný architekt. Patrí nielen k najvýznamnejším staviteľom Benátskej republiky, na území ktorej vytvoril všetky svoje diela, ale tiež medzi najväčších umeleckých velikánov celej talianskej histórie. Bol prvým veľkým profesionálnym architektom, ktorý sa venoval výlučne architektúre, bez úspechov v iných oblastiach umenia. Často je považovaný za najvplyvnejšiu osobnosť v dejinách západnej architektúry.

Mesto Vicenza a Palladiove vily v Benátsku sú dnes zapísané v Zozname Svetového dedičstva UNESCO.

Od počiatkov tvorby na výslnie[upraviť | upraviť zdroj]

Údaje o Paladiovom živote sú pomerne skromné. Tento nedostatok plne vyvažujú jeho diela, ich počet a kvalita a v neposlednom rade fakt, že ním vytvorený stavebný štýl sa stal „kánonom“ pre ďalšie generácie architektov.

Narodil sa v Padove ako syn mlynára. Podporovaný svojim krstným otcom, sochárom Vincenzom Grandi, učil sa v rodnom meste za sochára a kamenára v dielni Bartholomea Cavazza. V roku 1523 odišiel do Vicenzy kam sa po ročnej prestávke, strávenej doma, vrátil. Ako mladého kamenára ho prijali do murárskeho a kamenárskeho cechu. Už o päť rokov nato založil vlastnú dielňu, ktorá mu však nepriniesla úspech a čoskoro zanikla.

Dôležitým momentom v Palladiovej kariére bolo zoznámenie sa s humanistickým básnikom a dramatikom Gian Giorgiom Trissinom počas práce na jeho vile. Trissino rozpoznal talent mladého architekta a všemožne ho podporoval. Umožnil mu štúdium matematiky, hudby a latinských klasikov, najmä Vitruvovho diela. V roku 1541 financoval aj jeho prvú cestu do Ríma, kde Palladio intenzívne študoval rímske antické stavby a stavebné plány. Výsledkom tejto a ďalších dvoch ciest (v rokoch 1545 a 1546 - 1547) sú dve knihy o antickej a kresťanskej architektúre Ríma, ktoré Palladio vydal v roku 1554 Antichita di Roma (Starožitnosti Ríma) a Descrizione delle chiese, stationi, indulgenze et reliquie de Corpi Sancti, chi sonno in la citta di Roma (Opis kostolov, staníc, odpustkov a svätých relikvií nachádzajúcich sa v meste Rím).

Od Trissina pochádza aj meno, pod ktorým sa neskorší génius preslávil, inšpirované gréckou bohyňou múdrosti Pallas Aténou.

Po počiatočných drobných objednávkach bol 11. apría 1549 poverený prvou významnou úlohou - stal sa hlavným architektom Pallazza della Ragione (zvaného tiež Bazilika) vo Vicenze. Stavba obohnaná dvojpodlažnou lodžiou, dodnes krášliaca hlavné mestské námestie Piazza dei Signori, založila Palladiovu slávu.

Ďalším dôležitým medzníkom v Palladiovom živote bolo spriatelenie sa s benátskym patricijom Danielem Barbarom, ktorý mu otvoril dvere do aristokratickej spoločnosti. Na objednávku jej príslušníkov vzniklo viacero pozoruhodných mestských víl v Benátkach a vo Vicenze.

„Vilová architektúra“ bola však iba jednou časťou Palladiovej tvorby. Ako talentovaný a uznávaný architekt dostal v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch možnosť realizovať svoje pôsobivé projekty aj v sakrálnej architektúre (Kostol Santa Maria della Carita, Bazilika San Giorgio Maggiore, Bazilika del Redentore).

Titulná strana Palladiovho najvýznamnejšieho literárneho diela I Quattro libri dell'architettura (Štyri knihy o architektúre) z roku 1570

Vrcholným okamihom Palladiovej profesionálnej dráhy bolo v roku 1570 udelenie titulu Proto della Serenissima (Poradca v záležitostiach architektúry Benátskej republiky) po smrti Florenťana Jacopa Sansovina.

Palladiov osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Tak ako je pomerne veľa poznatkov o Palladiovej profesionálnej životnej dráhe, tak sú len strohé údaje z jeho osobného života. Vie sa, že v apríli 1534 sa oženil s istou Allegradonnou, dcérou stolára. Mali päť detí - dcéru a štyroch synov.

Zomrel 19. apríla 1580 v Masere (na severozápade dnešnej provincie Treviso v čase, kedy prebiehali práce na jeho zrejme najväčšom diele - divadle Teatro Olimpico vo Vicenze. V tomto meste bol aj pochovaný na cintoríne Cimitero Maggiore. Dnes sú jeho ostatky uložené v honosnom náhrobku, ktorý postavili v roku 1884 podľa návrhu architekta Bartolomea Malacarneho. Mohutný mramorový podstavec stojaci v hlbokej nike ozdobujú sochy, symbolizujúce umenie, dielo Giuseppeho de Fabrisa.

Palladiovo dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa vlastných slov architekta, všetko úsilie pri tvorbe zameral na interpretáciu klasickej antiky v súdobom ponímaní. Vzhľadom k tomu, že žiaden umelec nemôže byť neovlyvnený dobou v ktorej žije a tvorí, tak aj Palladiovo dielo je nádhernou symbiózou antických vzorov a renesančnej architektúry. Je očividné že Palladio nadviazal na typ dvojvežových víl typických pre Benátky a jej okolie.

Nájsť v Palladiovej tvorbe nejakú šablónovitosť je veľmi problematické. Neustále prijímal nové podnety ale tiež neodmietal do svojich projektov zakomponovávať najrôznejšie požiadavky objednávateľa na funkciu stavby a jej umiestnenie. Možno povedať, že jeho stavby sa vyznačovali niekoľkými spoločnými prvkami: prísna symetrickosť priečelí (podľa „vitruviovských“ zásad), harmonickým vzťahom medzi jednotlivými časťami stavby a celkom a veľmi citlivým zasadením stavby do okolitej krajiny. Príroda bola podľa neho neoddeliteľnou súčasťou života a svoje stavby projektoval ako diela, ktoré vstupujú do kontaktu s okolitou krajinou. Stavba podľa neho nemala byť s prírodou v protiklade ale mala sa stať jej súčasťou.

V roku 1570 vydal štvorzväzkové pojednanie s názvom I Quattro libri dell'architettura (Štyri knihy o architektúre) s množstvom vlastných ilustrácii antickej architektúry. Táto kniha urobila z Palladia, spolu s Leonom Battistom Albertim, najvýznamnejšieho teoretika architektúry v novoveku.

Palladiove stavby sa stali vzorom pre mnohé architektonické diela v iných krajinách. Rozhodujúci, ba jedinečný vplyv mal Palladio najmä na francúzsky a anglický barok a na klasicizmus konca 18. a začiatku 19. storočia. Architektonický štýl vytvorený Palladiom dostal príznačné pomenovanie palladianizmus.

Guido Beltramini, profesor architektúry, od roku 1991 riaditeľ Centro Internazionale di Studi di Architettura (Medzinárodného strediska pre štúdium architektúry) a znalec Palladiovho diela, k jeho dielam zaraďuje viac ako osemdesiat hlavných projektov, z toho minimálne šestnásť mestských palácov, tridsať vidieckých sídiel, štyri verejné budovy, päť mostov, pätnásť sakrálnych stavieb, tri divadlá a deväť menších projektov, ako portály a hrobky a pod.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]