Maratova smrť

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Maratova smrť
Death of Marat by David.jpg
Základné informácie
Autor Jacques-Louis David
Rok 1793
Technika olej na plátne
Rozmery 165 × 128 cm
Galéria Kráľovské múzeá výtvarných umení, Brusel

Maratova smrť je názov obrazu francúzskeho klasicistického maliara J. L. Davida z roku 1793.

Obraz s výrazne politickým podtónom vznikol na objednávku Konventu Francúzskej republiky, ktorý týmto dielom chcel vzdať poctu hrdinom obetujúcim svoj život za Francúzsku revolúciu.

Okolnosti vzniku diela[upraviť | upraviť zdroj]

Jean-Paul Marat, novinár a člen Konventu, sa stal jednou z prvých obetí revolúcie. Okolnosti jeho smrti sú známe. 11.7.1793 pricestovala do Paríža Charlotte de Corday, republikánka, pohŕdajúca jakobínmi a revolučným radikalizmom, s cieľom zavraždiť Marata, ktorého považovala za vodcu. O dva dni nato, večer, podarilo sa jej dostať k Maratovi, práve sa kúpajúcemu vo vani. Viackrát ho bodla kuchynským nožom. Na následky zranení Marat o niečo neskôr zomrel. Atentátničku zadržali a 17. júla popravili.

Symbolický a politický odkaz diela[upraviť | upraviť zdroj]

Paul Baudry, Charlotte Cordayová nad mŕtvym Maratovým telom, 1860, olej na plátne, Múzeum krásnych umení, Nantes. Tragickú udalosť vykresľuje i obraz, vytvorený o takmer sto rokov neskôr.

Jacques-Louis David dostal od zástupcov Konventu požiadavku namaľovať novinárovu smrť. Zámer objednávateľov bol jasný: obraz mal na diváka zapôsobiť, vyvolať emócie a súcit. David, známy svojimi mimoriadne pôsobivými dielami, prišiel na myšlienku namaľovať Marata v póze, v ktorej ho našli. Už o dva dni po atentáte začal s inscenovaním Marata. Marat je tak spodobnený v polohe, v ktorej skonal. Vaňa stojí paralelne s obrazom, telo a hlava sú naklonené z vane smerom k divákovi. Táto póza mala za cieľ urobiť diváka účastníkom „deja“ odohrávajúceho sa na plátne. Pravá ruka s brkom zovretým v dlani visí z vane, oči sú zavreté. V ľavej ruke zviera list od samotnej vrahyne, v ktorom ho žiada o priazeň. Moment smrti zachytený v čase. Maratove zápisky s peniazmi revolúcie mali v divákovi vyvolať dojem záujmu o jednoduchého občana. Svetlo dopadajúce priamo na bezvládne telo vo vani dodáva dielu autentickosť.

David bol známy svojím angažovaním sa v radoch revolucionárov a obraz je dôkazom toho, ako sa umelcovo politické presvedčenie premieta do jeho práce.

Dielo má isté paralely so zobrazením smrti Krista. Maratova póza s visiacou rukou pripomína motív Michelangelovej Piety a Raffaelovho Uloženia Krista do hrobu. Maratova bodná rana pod pravou kľúčnou kosťou sa nápadne podobá na Kristovu ranu na tej istej strane.

Politický odkaz tohto diela sa skrýva vo významovej interpretácii zobrazenej scény: banálna smrť druhoradých revolucionárov sa mení na hrdinský skon, ktorý z obete razom urobí martýra. David týmto obrazom zanechal politické posolstvo, ktoré zjednodušene povedané zdôrazňuje, že mŕtvy človek, správne naštylizovaný a predstavený divákovi, môže byť pre hnutie či myšlienku cennejší ako živý. Umelcove predstavy sa onedlho ukázali ako pravdivé, keď na jeseň roku 1793 bol obraz spolu s dielom Umierajúci Le Peletier mesiac vystavený na nádvorí Louvru. Obe diela pritiahli početné masy obdivovateľov, u ktorých vyvolali taký ohlas, že im boli dokonca vzdávané „občianske pocty“. Obraz Maratova smrť (niekde uvádzaný Zavraždený Marat) dostal druhé, symbolické pomenovanie „Pieta revolúcie“. Účinok obrazu na prostý ľud bol taký silný, že „ľudia volali po pomste za Maratovu smrť“. Maratova smrť je obrazom historickej epochy, portrétom i monumentom hrdinu zároveň.

Vystavenie[upraviť | upraviť zdroj]

Obraz bol po dokončení vystavený v Národnom konvente. Vo februári 1795 sa vrátil späť autorovi, v ktorého vlastníctve ostal naďalej. Obraz sa v roku 1826 ukazoval ako nepredajný a v roku 1893 ho Maratov synovec daroval Museés Royaux des Beaux-Arts v Bruseli z vďaky, že jeho strýka v meste prijali.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • R. H. Johannsen, Slávne maľby, Slovart, Bratislava, 2004