Charlotta Cordayová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Charlotte Cordayová
Charlotta Cordayová
francúzska šľachtičná a atentátnička

Narodenie 27. júl 1768
Saint-Saturnin-des-Ligneries, Francúzsko
Úmrtie 17. júl 1793 (24 rokov)
Paríž, Francúzsko

Charlotta Cordayová (* 27. júl 1768, Saint-Saturnin-des-Ligneries, Francúzsko - † 17. júl 1793, Paríž), celým menom Marie Anne Charlotte Corday d'Armont, zavraždila Jeana-Paula Marata, jedného z popredných mužov Veľkej francúzskej revolúcie.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Charlotta Cordayová pochádzala z francúzskej šľachtickej rodiny Françoisa de Corday d’Armont a Jacqueline-Charlotte-Marie de Gontier des Autiers. Bola pravnučkou dramatika Pierra Corneille. Po matkinej smrti ju poslali do kláštora v Caen v Normandii, kde bola vychovávaná od trinástich do devätnástich rokov, do roku 1790, kedy bol kláštor zrušený. Potom ju prijala jej teta Madame de Bretteville v Caen, u ktorej žila až do svojho odchodu do Paríža.

Charlotta sa nadchla pre idey Francúzskej revolúcie, čítala Rousseauove knihy a stala sa girondistkou. Rozrušená z postupujúceho útlaku a popravou kráľa Ľudovíta XVI., rozhodla sa zabiť Marata, radikálneho jakobína, ktorý sa výraznou mierou podpísal pod vražedný politický teror vo vtedajšom Francúzsku.

9. júla 1793 odišla Charlotta z Caen do Paríža, kde prišla 11. júla. So sebou mala vydanie Plutarchovych Paralelných životopisov. Po príchode do hlavného mesta šla hľadať Marata. Keď ho nenašla v konvente, rozhodla sa ísť za ním domov. Na tržnici si kúpila za dva franky mäsiarsky nôž a ako zámienku napísala list, s ktorým sa za ním vydala, aby mu ho doručila.

Jean-Paul Marat ju prijal sediac vo vani. Mal nepríjemné kožné ochorenie (psoriázu) a na zmiernenie bolesti odpočíval v kúpeli, kde aj pracoval a prijímal návštevy. Cordayová ako dôvod svojej návštevy uviedla, že prišla udať caenských girondistov. Kým si Marat zapisoval mená, vytiahla Charlotta nôž a bodla ho do hrude. Marat stačil iba vykríknuť a zomrel. Charlottu okamžite zatkli a poslali do parížskej väznice Conciergerie. V ten večer napísala list svojmu otcovi (jeho obsah je známy, pretože sa čítal počas jej súdneho procesu).

Odpusťte mi, môj drahý otec, že som so svojím životom nakladala bez Vášho dovolenia. Pomstila som nevinné obeti a predišla ďalším katastrofám. Ľud sa jedného dňa zaraduje, že bol zbavený tyrana. (...) Zbohom, môj drahý otec, prosím Vás, aby ste na mňa zabudli, alebo skôr sa radovali z môjho odchodu, ktorého príčina je tak krásna. Bozkávam svoju sestru a milujem ju z celého srdca, rovnako ako všetkých mojich príbuzných. Nezabudnite na ten verš z Corneilla:
Zločin je potupa, nie popravisko!

Poprava Charlotty Cordayovej

Na popravisko ju viezli v červenej košeli, akú nosili Nasledujúci deň bola predvedená pred Revolučný tribunál, kde bola odsúdená k sťatiu gilotínou. Cordayovej advokát sa snažil postaviť obhajobu na „pomätení mysle“, ale ona to odmietla a vyhlásila, že vedome spáchala atentát.

Na popravisko ju viezli v červenej košeli, akú museli nosiť zradcovia. Pred popravou odmietla kňaza. Jej posledným želaním bolo, aby jeden z členov národnej gardy nakreslil jej portrét. Ako odmenu mu venovala kaderu svojich vlasov. Počas celého procesu preukazovala Charlotta nevšednú vyrovnanosť a pokoj. Cestu na popravisko zaznamenal vo svojich pamätiach parížsky kat Charles Henri Sanson:

Vystúpili sme na káru. Boli tam dve miesta na sedenie, ponúkol som jej, nech si sadne, odmietla. (...) Ja som sa každú chvíľu otáčal, aby som sa na ňu pozrel a čím viac som sa na ňu pozeral, tým viac som od nej nemohol odtrhnúť oči. Nebolo to kvôli jej kráse, ktorá bola skutočne nevšedná, ale zdalo sa mi nemožné, že celý ten čas zostáva taká pokojná, odvážna (...) a stále som sa uisťoval, či neomdlela. (...) Keď som povedal: “Trvá to dlho, však?”, odpovedala len: “Ach čo! Veď tam dôjdeme.” a jej hlas bol úplne pokojný. Keď sme prišli na Námestie Revolúcie, postavil som sa pred ňu, aby nevidela gilotínu. Pozrela sa na mňa a povedala: “Mám právo byť zvedavá. Nikdy som to nevidela.”

Maratova vražda však revolučný teror nezastavila, práve naopak rozdúchala nový hon na nepriateľov revolúcie, podľa odborníkov zahynulo vtedy viac ľudí, ako keby ich napísal na zoznam Marat.

Zaujímavosť[upraviť | upraviť zdroj]

Zavraždením Marata z neho Charlotta Cordayová nechtiac urobila mučeníka revolúcie a jeho busty nahradili krucifixy. Sama potom bola považovaná za obludu a špinu Francúzska. Hrdinkou sa stala až po skončení revolučného teroru a v prvých rokoch po revolúcii bola označovaná ako svetská podoba Johanky z Arku.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]