Leonardo da Vinci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Leonardo Da Vinci)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O iných významoch slova Leonardo pozri Leonardo (rozlišovacia stránka)
Leonardo da Vinci
Leonardo da Vinci
taliansky renesančný architekt, hudobník, vynálezca, staviteľ, sochár a maliar

Narodenie 15. apríl 1452
Anchiano pri meste Vinci, Taliansko
Úmrtie 2. máj 1519 (67 rokov)
zámok Clos Lucé, Amboise, Francúzsko
Podpis Leonardo da Vinci, podpis

Leonardo di ser Piero da Vinci, nazývaný Leonardo da Vinci, (* 15. apríl 1452, Anchiano pri meste Benátky, Taliansko – † 2. máj 1519, zámok Clos Lucé, Amboise, Francúzsko)[1] bol taliansky renesančný architekt, hudobník, vynálezca, sochár a maliar. Bol opísaný ako archetyp "renesančného človeka" a ako univerzálny génius. Leonardo je slávny pre svoje majstrovské obrazy ako Posledná večera a Mona Líza. Tiež je známy ako tvorca mnohých vynálezov, ktoré predvídali modernú technológiu, ale ktoré boli len výnimočne skonštruované počas jeho života. Navyše pomohol rozvinúť anatómiu, astronómiu a stavebníctvo.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho život bol prvýkrát opísaný v biografii Giorgia Vasariho Vite (Životy).

Leonardo sa narodil v dedinke Vinci, blízko mesta Florencia v Taliansku. Bol nemanželským synom Piera da Vinci, mladého právnika a Cateriny, pravdepodobne sedliackeho dievčaťa.

Keďže sa narodil pred zavedením modernej konvencie o menách v Európe, jeho celé meno bolo "Leonardo di ser Piero da Vinci", ktoré znamenalo "Leonardo, syn pána Piera z Vinci". Leonardo sám jednoducho podpisoval svoje práce "Leonardo" alebo "Io, Leonardo" ("Ja, Leonardo"). Mnoho autorít preto spomína jeho práce ako "od Leonarda", a nie "od da Vinciho". Meno svojho otca nepoužíval pravdepodobne kvôli svojmu nelegitímnemu postaveniu.

Vyrastal u svojho otca vo Vinci. Keď mal 15 rokov, otec ho poslal, aby študoval umenie do Florencie. Celý svoj život bol vegetarián. Okolo roku 1466 sa stal učňom maliara Andreu del Verrocchio. Neskôr sa stal nezávislým maliarom vo Florencii.

V roku 1476 bol anonymne obžalovaný z homosexuálneho styku so 17-ročným známym prostitútom, Jacopom Saltarellim, ktorý mu stál ako model. Spolu s ďalšími troma mladými mužmi ho obvinili z homosexuálneho správania. Nakoniec bol pre nedostatok svedkov oslobodený. V nasledujúcom období bol Leonardo a ostatní pod prísnym dohľadom florentských "Nočných strážnikov" — renesančnej obdoby mravnostnej polície.

Tvrdenie, že Leonardo bol homosexuál, sa všeobecne akceptuje. Najdlhší vzťah mal s krásnym delikventom Gianom Giacomom Caprottim da Oreno, ktorého nazýval Salai (malý diabol) a ktorý vstúpil do jeho služieb vo veku 10 rokov ako jeho sluha a asistent. Leonardo podporoval Salaia dvadsaťpäť rokov a vo svojom testamente mu zanechal väčšinu svojich vinohradov.

Asi od roku 1482 do roku 1499 Leonardo pracoval pre Ludovica Sforzu, vojvodu Milána kde si založil aj vlastnú dielňu s učňami. Sedemdesiat ton bronzu, ktoré bolo pripravených na Leonardovu sochu "Gran Cavallo" (Veľký kôň) padlo za obeť (boli použité na výrobu pušiek) vojvodovmu pokusu zachrániť Miláno pred Francúzskom Karla VIII. v roku 1495.

Keď sa v roku 1498 Francúzi už za vlády Ľudovíta XII. vrátili, Miláno padlo bez boja a Sforza bol zvrhnutý. Leonardo istý čas ostal v Miláne, až kým jedného rána neuvidel francúzskych lukostrelcov trénovať na jeho hlinenom modeli sochy "Gran Cavallo" v polovičnej veľkosti. Odišiel spolu so Salaiom a jeho priateľom (a vynálezcom podvojného účtovníctva) Lucom Paciolim do Mantovy, z ktorej po dvoch mesiacoch pokračoval do Benátok, a odtiaľ späť do Florencie na konci apríla 1500.

Vo Florencii vstúpil do služieb Cesara Borgiu, syna pápeža Alexandra VI., zvaného "Vojvoda Valentino", ako vojenský architekt a staviteľ. V roku 1506 sa vrátil do Milána, vtedy už v rukách Maximiliana Sforzu, potom ako švajčiarski žoldnieri vyhnali Francúzov.

V roku 1507 sa Leonardo stretol s výnimočne krásnym 15-ročným aristokratom, grófom Francescom Melzim. Melzi sa stal jeho žiakom, životným druhom a dedičom.

Od 1513 do 1516 žil v Ríme, kde v tom čase pôsobili maliari ako Raffael a Michelangelo; hoci s nimi neudržiaval kontakty, predpokladá sa, že zohral hlavnú úlohu v premiestnení 'Davida', majstrovského diela Michelangela. Michelangelo bol z toho, podľa všetkého, nie veľmi nadšený.

V roku 1515 František I. znova obsadil Miláno, a Leonardo bol poverený vytvorením dekorácie (mechanického leva) pre mierové rozhovory v Boloni medzi francúzskym kráľom a pápežom Levom X., kde sa musel prvýkrát stretnúť s kráľom. V 1516, vstúpil do Františkových služieb a využíval zámok Clos Lucé hneď vedľa kráľovskej rezidencie na kráľovskom zámku v Amboise a dostával štedrú penziu. S kráľom sa stali blízkymi priateľmi.

Zomrel vo Francúzsku v meste Cloux roku 1519. V súlade s jeho poslednou vôľou nasledovalo jeho truhlu 60 žobrákov. Bol pochovaný v Kaplnke Saint-Hubert na zámku Amboise.

Leonardo mal množstvo priateľov, tu sú niektorí z nich:

Umenie[upraviť | upraviť zdroj]

Maliar[upraviť | upraviť zdroj]

„Maliarstvo je poézia, ktorá je videná ale nepočutá a poézia je maliarstvo, ktoré je počuté, ale nevidené.“

Leonardo je veľmi známy vďaka svojím majstrovským obrazom ako Posledná večera (po taliansky Ultima Cena alebo Cenacolo, v Miláne), namaľovanom v roku 1498, a Mona Líza (tiež známa po taliansky ako La Gioconda alebo po francúzsky La Joconde, teraz v Louvri v Paríži), namaľovanom v 1503 – 1506, aj keď sa polemizuje či tento obraz namaľoval sám alebo je to dielo jedného z jeho študentov. Do dnešných čias sa zachovalo iba sedemnásť jeho obrazov, ale žiadna socha.

Leonardo často plánoval veľkolepé obrazy s množstvom kresieb a náčrtov, ale tie neboli nikdy dokončené.

V roku 1481 bol poverený namaľovať obraz nad oltár "Klaňanie kráľov". Po náročných prípravách a množstve kresieb obraz zanechal nedokončený, keď odchádzal do Milána.

Vo Florencii bol poverený namaľovať rozsiahlu verejnú nástennú maľbu "Bitka pri Anghiari"; jeho rival Michelangelo mal maľovať na opačnú stenu. Po vytvorení neuveriteľného množstva štúdií pri príprave na túto prácu, opustil mesto s nedokončenou nástennou maľbou kvôli technickým problémom.

Zoznam obrazov[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámka: Údaje o rokoch vzniku obrazov sa v rôznych prameňoch väčšinou značne rozchádzajú

Mona Líza (1503 – 1505/1506)

Sochár[upraviť | upraviť zdroj]

Veľa rokov v Miláne strávil vytváraním plánov a modelov pre monumentálnu sedem metrov vysokú sochu koňa z bronzu ("Gran Cavallo"), ktorá mala stáť v tomto meste. Vojna s Francúzskom nedovolila dokončiť tento projekt. Na základe súkromnej iniciatívy bola podobná socha dokončená podľa niektorých jeho plánov v roku 1999 v New Yorku, darovaná a premiestnená do Milána. Huntovo múzeum v meste Limerick v Írsku vlastní malého bronzového koňa, o ktorom sa predpokladá, že je prácou Leonardovho učňa podľa jeho pôvodného návrhu.

Architekt[upraviť | upraviť zdroj]

Mnoho Leonardových zápiskov sa týkalo architektúry, najmä plánov na výstavbu katedrál. Jeho štúdie z tejto oblasti začínali dôkladným preskúmaním rôznych stavebných nástrojov a pomôcok. Ďalej pokračovali do oblasti, ktorá dovtedy nebola preskúmaná a to skúmaním rôznych mohutností stĺpov, trámov, nosníkov a klenieb.

Náčrt z Leonardovej architektonickej štúdie

Experti sa zhodujú, že väčšina jeho architektonických štúdii bola teoretických a Leonardo nikdy nečelil praktickým problémom vyplývajúcim zo stavby ním navrhnutých budov. Jeho poznámky o architektúre sú posudzované ako niečo, čo spadá do oblasti "ako navrhnúť konštrukciu na ozdobenie fasády budovy" alebo "ako vyzdobiť plošinu vztýčenú pri oslavách". Na druhej strane niektoré náčrty sú čiastočne zaujímavé svojou ambíciou zobraziť obrovské dómy, kaplnky, štvorcestné točité schody, dvojité špirály točitých schodov, mnohoprúdové ulice pre chodcov a komerčnú dopravu. Ani jeden z týchto monumentov nebol vybudovaný, ani jeden plán sa neuskutočnil.

Ako svoju architektonickú prácu Leonardo prezentoval model ideálneho mesta pre Ludovica Sforzu. To by si ale vyžadovalo úplne prebudovanie Milána, čo sa samozrejme nikdy nestalo. Iba málo Leonardových kresieb a plánov na poli architektúry uzrelo svetlo sveta. Pravdepodobne spolupracoval s Ambrogiom da Cortisom a Bramanteom, v roku 1492, pri prestavbe trhu Vigevano a možno bol aj pri dvoch troch ďalších civilných projektoch. Okrem toho vieme, že predložil projekt centrálnej veže Milánskej katedrály. 10. mája 1490 bol síce odmietnutý, ale zároveň bol vyzvaný na vypracovanie nového, ktorý nikdy nedokončil.

V roku 1502 Leonardo da Vinci vytvoril kresbu visutého mosta s jediným segmentom s dĺžkou 720 stôp (240 m) ako časť stavebného projektu pre sultána Bajazida II. z Konštantínopolu. Most mal preklenúť ústie Bosporu známe ako Zlatý roh. Nikdy nebol vybudovaný, ale Leonardova vízia bola vzkriesená v roku 2001, keď bol na základe jeho projektu postavený menší most v Nórsku.

Na sklonku života pracoval na náčrtoch pre zámok kráľovnej matky v Romorantine. A ako obyčajne ani tie neboli realizované.

Veda a konštrukcia strojov[upraviť | upraviť zdroj]

Možno pôsobivejšie než jeho umelecká tvorba sú jeho vedecké a konštrukčné štúdie zaznamenané v denníkoch, ktoré obsahujú asi 6000 strán poznámok a kresieb, a v ktorých sa prelína veda a umenie. Bol ľavák a počas celého života používal zrkadlové písanie, asi preto, že je ľahšie písacie brko ťahať ako tlačiť; použitím zrkadlového písania môžu ľavo rukí pisatelia pero ťahať sprava doľava.

Jeho prístup k vede charakterizuje jedno: pokúšal sa porozumieť fenoménu jeho opisom a nákresmi do najmenších podrobností a nekládol pritom dôraz na pokusy alebo teoretické vysvetlenia. Počas celého života plánoval zostaviť veľkú encyklopédiu založenú na detailných kresbách všetkého. Odvtedy ako formálne zanechal štúdium latinčiny a matematiky, Leonarda ako vedca vtedajší učenci väčšinou ignorovali.

Leonardo nikdy nepublikoval ani inak nerozširoval obsah svojich denníkov. Mnoho vedcov sa ale domieva, že Leonardo tak chcel urobiť a zverejniť svoje pozorovania. Tieto zápisky ostali záhadné a nezrozumiteľné až do 19. storočia a nemali vplyv na vývoj vedy a techniky. V januári 2005 bádatelia objavili tajné laboratórium, ktoré Leonardo používal na štúdium lietania a pri iných priekopníckych a vedeckých prácach a ktoré sa nachádza v bývalých zapečatených kláštorných izbách hneď vedľa Baziliky Najsvätejšej panny (Santissima Annunziata) priamo v srdci Florencie.[1]

Astronómia[upraviť | upraviť zdroj]

V astronómii, Leonardo veril, že Slnko a Mesiac krúžia okolo Zeme, a že Mesiac odráža slnečné svetlo, pretože je pokrytý vodou. Zistil však vplyv Mesiaca na príliv a odliv.

Anatómia[upraviť | upraviť zdroj]

Vitruviánsky muž

Podieľal sa na pitvách a vytvoril množstvo veľmi podrobných anatomických kresieb, pričom plánoval rozsiahle práce: ľudskú a porovnávaciu anatómiu. Prišiel na spôsob ako pitvať oko, ktorý sa používal až do 19. storočia. Okolo roku 1490 vytvoril do svojho náčrtníka štúdiu Canon of Proportions (Kánon proporcií) podľa ideálnych proporcií mužského tela, ktoré popísal vo svojej práci rímsky architekt Marcus Vitruvius Pollio. Štúdia nazývaná Homo Vitruvius (Vitruviánsky muž) je jedna z Leonardových najznámejších prác.

Jeho štúdium ľudskej anatómie viedlo k návrhu prvého známeho robota v písanej histórii. Návrh, ktorý sa nazýva aj Leonardov robot, bol pravdepodobne nakreslený okolo roku 1495, ale objavený bol až v 50-tych rokoch 20. storočia. Nie je známe, či sa ho niekto pokúsil zostrojiť.

Lietajúce stroje[upraviť | upraviť zdroj]

Leonardo, fascinovaný fenoménom lietania, vytvoril podrobné štúdie letu vtákov a plány na zostrojenie niekoľkých lietajúcich strojov, vrátane helikoptéry poháňanej štyrmi ľuďmi (ktorá by nefungovala, lebo by začala celá rotovať) a ľahkého rogala (ktoré by mohlo letieť). V jeho poznámkach sa tiež vyskytuje náčrt lietacieho stroja, pri ktorom stojí za povšimnutie pedantné prepracovanie chvostového kormidla. 3. januára 1496 neúspešne vyskúšal lietajúci stroj, ktorý sám zostrojil. Okrem konštrukcií napodobňujúcich vtáčie krídla vytvoril tiež jednu podľa netopierích krídel. Vo svojich poznámkach sa tiež zaoberal myšlienkou padáka, ktorý však rozpracoval len teoreticky. Ako pohon pre svoje lietajúce stroje často využíval ľudskú silu (napr. pedále ako na bicykli).

Vynašiel však anemometer na zisťovanie smeru fúkania vetra. Viatím vetra sa tiež zaoberal anemoskop, ktorý však pravdepodobne zisťoval rýchlosť vetra. Inklinometer mal zasa za úlohu kontrolovať vodorovnú pozíciu pri lete.

Bojové stroje[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho denníky obsahujú tiež niekoľko vynálezov vojenského zamerania, ako napríklad guľomety, obrnený tank poháňaný ľuďmi alebo koňmi (podrobnosti [2]) či klastrovú bombu, a to aj napriek tomu, že neskoršie pokladal vojnu za najhoršiu ľudskú činnosť. Skonštruoval niečo ako bojové delo, ktoré malo možnosť nastavenia uhla a výšky, bolo pohyblivé a využiteľné v boji. Oprášil náčrty z dávneho stredoveku a vylepšil baranidlo, ktoré sa dalo používať priamo na hradby miest. Jeho nápady dali základ, síce v zmenšenej podobe, dnešným zbraniam ako sú revolvery či samopaly. Z ďalších stredovekých zbraní si ako inšpiráciu zobral aj kušu, ktorú však vytvoril ako zbraň hlavne na spôsobenie zmätku v nepriateľských šíkoch a dohnal ju ku gigantickým rozmerom, asi tak na 6 vozov. Vytvoril rôzne druhy projektilov, ktoré síce neboli doplnené matematickými výpočtami dráhy letu, ale už z ich tvaru bolo zrejmé, ako veľmi si Leonardo uvedomoval význam aerodynamiky.

Iné vynálezy[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšie vynálezy zahŕňajú ponorku, zariadenie s ozubenými kolieskami, ktoré môže byť považované za prvú mechanickú kalkulačku, a auto poháňané pružinovým mechanizmom. Počas svojho pobytu vo Vatikáne naplánoval priemyselné využitie slnečnej energie pomocou parabolických zrkadiel na zohrievanie vody. Okrem týchto vynálezov vynašiel skafander, vo svojich štúdiách ho do detailov rozpracoval, aj keď v tej dobe pozostával len zo zvona na hlavu a plávacích plutiev. Až neskôr domyslel kožený odev určený na pobyt pod vodou. Tiež skonštruoval vŕtačku, ktorá pozostávala z hlavice, kolieskového mechanizmu a kľuky, pomocou ktorej sa otáčala.

Z ďalších jeho nápadov, ktoré by našli zúžitkovanie aj v dnešnej dobe, bola napríklad hydraulická píla. Mal aj svojský systém klimatizácie, ktorý mal za úlohu zabraňovať prudkým zmenám teploty, ktoré by mali ničivý účinok na jeho laboratórium. Jednoduchým systémom skonštruoval zariadenie na meranie vlhkosti vzduchu: boli to kvázi váhy, na jedenej strane mali vosk a na druhej rovnaké množstvo vlny, ktorá na rozdiel od vosku absorbuje vlhkosť. Odchýlka, ktorá vznikla vo vlhkom prostredí, keď vlna nasiakla vodou, sa prenášala na stupnicu na váhach. Zaujímavosťou je tiež napríklad jeho funkčný prístroj na výrobu lán, pričom sa kvalita lana dala regulovať.

Aj keď väčšina z Leonardových vynálezov nebola realizovaná, mnohé z nich boli technologicky uskutočniteľné ako to demonštruje napríklad jeho tank [3].

Leonardo v umení[upraviť | upraviť zdroj]

Odkaz a genialita Leonarda da Vinci ovplyvnila generácie umelcov a učencov. Nasledujúce príklady môžeme nájsť v kultúre a literatúre:

  • V prvej sérii seriálu Star Trek v epizóde "Requiem for Methuselah" je meno Leonardo da Vinci spomenuté ako jeden z mnohých aliasov "Flinta", nesmrteľného človeka narodeného v roku 3834 pred Kr.. Leonardove schopnosti a vedomosti sú celé storočia predmetom vedeckých a umeleckých štúdií. Leonardo sa znova objavuje vo svete Star Treku v sérii "Star Trek Voyager", kde je vytvorená jeho dielňa ako holografická simulácia. Kým v "Star Trek: The Original Series" hrá Flinta / Leonarda herec James Daly, v "Star Trek Voyager" Leonarda zobrazil John Rhys-Davies. Aj v románoch o S.C.E. (Starfleet Corps of Engineers) sa hlavná vesmírna loď (triedy Saber) celej série volá U.S.S. Da Vinci (NCC-81623).
  • V roku 1979 v príbehu City of Death (doslova "Mesto smrti") zo série Doctor Who (doslova "Doktor Kto") o ukradnutí Mony Lízy, doktor Who sa vracia v čase do Leonardovej dielne a predstiera, že je umelcov starý známy. Postava Leonarda sa objavila v niekoľkých románoch zo série Doctor Who.
  • Poviedka Theodora Mathiesona "Leonardo Da Vinci: Detective" (doslova "Leonardo Da Vinci: Detektív") ho zobrazuje ako rieši vraždu počas svojho pobytu vo Francúzsku.
  • V románe Pasquale's Angel Paul McAuley vytvoril alternatívny svet vo Florencii, zobrazujúc Leonarda ako "Veľkého konštruktéra", tvorcu predčasnej priemyselnej revolúcie.
  • Román The Memory Cathedral od Jack Dann je fikciou o "stratených rokoch" v živote Leonarda. Dann nechal svojho hrdinu vytvoriť vlastný lietajúci stroj.
  • Príbeh Black Masterpiece z komiksu Elseworlds, v Batmanovej ročenke #18 ukazuje Leonardovho učňa, ktorý sa stáva renesančným Batmanom, použijúc Majstrove vynálezy v boji proti kriminalite vo Florencii.
  • Postava Terryho Pratchetta "Leonard of Quirm" je napodobeninou Leonarda.
  • Animovaná postava Léonard z kresleného filmu "Dargaud" od Liegeoisa a De Groota.
  • Kniha Dana Browna The Da Vinci Code (v slovenčine Da Vinciho kód) sa točí okolo konšpirácie, ktorá mala základ v Leonardovom obraze Posledná večera.
  • Leonardo, ninja korytnačka, je pomenovaný podľa Leonarda da Vinci.
  • Film Ever After z roku 1998 v hlavných úlohách Drew Barrymore a Patrick Godfrey ako Leonardo da Vinci.
  • V J.J. Abramsovom televíznom seriáli Alias je jedna postava, Milo Rambaldi, postavená na Leonardovej práci a živote.
  • Filme Hudson Hawk v hlavných úlohách s Bruceom Willisom a Dannym Aiellom sa točí okolo Leonardových vynálezov.
  • V divadelnej hre Petra Barnsa Leonardo's Last Supper sa autor sústreďuje na Leonardove "zmŕtvychvstanie" v márnici po tom, čo bol prehlásený za mŕtveho.
  • V akčnej adventúre "Assassin's Creed II ", ako priateľ hlavného hrdinu Ezia Auditore da Firenze, ktorému v jeho neľahkej ceste životným osudom pomáhajú práve vynálezy majstra Leonarda a v "Assassins Creed Brotherhood" kde zostavuje smrteľné vynálezy na objednávku Cesareho Borgiu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.britannica.com/EBchecked/topic/336408/Leonardo-da-Vinci

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Michael H. Hart: The 100. Carol Publishing Group, 1992, ISBN 0-8065-1350-0
  • Frank Zollner & Johannes Nathan: Leonardo Da Vinci: The Complete Paintings and Drawings.Taschen, 2003, ISBN 3-8228-1734-1
  • [4] originálne poznámky L. Da Vinciho k voľnému stiahnutiu z projektu gutenberg.org

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Projekt Gutenberg
Projekt Gutenberg obsahuje plné texty diel autora:

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]