Cesare Borgia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Cesare Borgia
Cesare Borgia
Vojvoda Valencijský

Narodenie 13. september 1475
Rím, Pápežský štát
Úmrtie 12. marec 1507 (31 rokov)
Viana, Navarrské kráľovstvo

Cesare Borgia [čezare bordža] (po taliansky) alebo César Borja [θesar βorcha] (po španielsky) (* 13. september 1475, Rím – † 12. marec 1507, Viana), vojvoda Valencijský, bol talianskycondottiero“, šľachtic, politik a kardinál. Bol synom pápeža Alexandra VI. a jeho dlhodobej milenky Vannozzy Cataneiovej. Bol bratom Lucrezie Borgiovej, Giovanniho Borgiu (Juan Borja), vojvodu z Gandíe, a Gioffreho Borgiu (Jofré Borja), kniežaťa Squillace.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Ako takmer všetko ohľadne života Cesare Borgiu, presný dátum jeho narodenia je predmetom diskusie. Narodil sa v Ríme—buďto roku 1475 alebo 1476 – ako syn kardinála Rodriga de Lanzol y Borgia, ktorý sa neskôr stal pápežom Alexandrom VI. a jeho milenky Vanozzy dei Cattanei, o ktorej sa dochovalo len málo informácií. Rod Borgiovcov pôvodne pochádzal z Valencijského kráľovstva a v priebehu pätnásteho storočia postupne nadobúdal významnosť; Cesareho prastrýko Alonso Borgia (1378 – 1458), Valencijský biskup, bol roku 1455 zvolený pápežom Kalixtom III. Cesareho otec, pápež Alexader VI., bol prvým pápežom otvorene sa hlásiacim k svojim deťom.

Pôsobenie[upraviť | upraviť zdroj]

Cirkevný úrad[upraviť | upraviť zdroj]

Cesare bol pôvodne vychovávaný pre pôsobenie v katolíckej cirkvi. Vo veku 15 rokov bol menovaný Pamplonským biskupom. Po štúdiách v Perugii a Pise, kde študoval právo, bol súčasne so zvolením svojho otca za pápeža vo veku 18 rokov vymenovaný kardinálom. Alexander VI. vkladal svoje nádeje v budúcnosť rodu Borgia do Cesareho brata Giovanniho, ktorý bol menovaný generálom ozbrojených síl Pápežského štátu. Giovanni bol za záhadných okolností zavraždený roku 1497: podľa niekoľkých súdobých zdrojov mohol byť jeho vrahom Cesare, ktorému by Giovanniho zmiznutie otvorilo cestu k dlho očakávanej vojenskej kariére, ako alternatívny motív sa uvádza aj žiarlivosť týkajúca sa Sanche Aragónskej, manželky Cesareho mladšieho brata Gioffreho a milenky ako Cesareho, tak aj Giovanniho. Cesareho úloha v tomto zločine však nikdy nebola objasnená.

17. augusta 1498 sa Cesare stal prvým mužom v dejinách, ktorý sa vzdal úradu kardinála. V ten istý deň bol francúzskym kráľom Ľudovítom XII. menovaný Valencijským vojvodom.

Vojenská kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Cesareho kariéra mala základ v podpore zo strany jeho otca, ako aj v spojenectve s Francúzskom (posilnenom manželským zväzkom so Charlotte d'Albert, sestrou Jána III. Navarrského) v priebehu tzv. Vojen o panstvo v Itálii. Ľudovít XII. vtrhol do Talianska roku 1499. Cesare ho sprevádzal pri vstupe do Milána po tom, čo Gian Giacomo Trivulzio vyhnal jeho dovtedajšieho vládcu Ludovica Sforzu. V tom čase sa pápež Alexander rozhodol využiť priaznivú situáciu a zabezpečiť Cesaremu jeho vlastný štát na severe Talianska. Za týmto účelom zosadil všetkých svojich zmocnencov v regiónoch Romagna a Marche. Aj keď teoreticky podriadení priamo pápežovi, v praxi boli títo vládcovia nezávislí, alebo závislí na iných štátoch po celé generácie. Z pohľadu obyvateľstva sa javili krutí a bezvýznamní, preto bol nástup Cesareho na ich miesto všeobecne vnímaný ako vylepšenie situácie.

Cesare bol vymenovaný veliteľom pápežských armád s množstvom talianskych žoldnierov, s podporou kavalére o sile 300 jazdcov a asi 4000 švajčiarskych pešiakov poslaných francúzskym kráľom. Alexander ho vyslal dobyť Imolu a Forli ovládané Katarínou Sforza (matkou Medicijského condottiera Giovanniho dalle Bande Nere). Aj keď bol po získaní týchto miest pripravený o podporu francúzskych vojsk, vrátil sa do Ríma, kde prevzal titul Pápežského Gonfaloniera od svojho otca. Roku 1500 prinieslo menovanie dvanástich nových kardinálov Alexandrovi dostatok finančných prostriedkov na to, aby Cesare mohol najať condottierov Vitellozza Vitelliho, Gian Paola Baglioniho, Giulia a Paula Orsiniovcov, ako aj Oliverotta da Fermo, s ktorými pokračovali jeho výboje v regióne Romagna.

Giovanni Sforza, prvý manžel Cesareho sestry Lucrezie, bol krátko na to vyhnaný z Pesara, Pandolfo Malatesta stratil Rimini, vzdala sa Faenza, ktorej mladý vládca Astorre III. Manfredi bol neskôr na Cesareho príkaz utopený v Tiberi. V máji 1501 bol vyhlásený vojvodom Romagnským. Najatý Florenciou následne Cesare pridal k svojim dŕžavám panstvo v Piombine.

Kým jeho condottieri prebrali obliehanie Piombina (ktoré skončilo roku 1502), Cesare velil francúzskym vojskám v obliehaní Neapola a Capuy, bránenej Prosperom a Fabriziom Colonna. 24. júna 1501 jeho vojaci dobyli Capuu, čím spôsobili kolaps Aragónskej moci v južnom Taliansku.

V júni 1502 vyrazil na Marche, kde sa mu zradou podarilo uchvátiť Urbino a Camerino. Následne plánoval dobytie Bologne. Jeho condottieri, najmä Vitellozzo Vitelli a bratia Orsiniovci, sa však obávali jeho krutosti a postavili sa proti. Guidobaldo de Montefeltro a Giovanni Maria da Varano sa vrátli do Urbina a Camerina a vo Fossombrone vypukla vzbura. Fakt, že medzi poddanými bol dovtedy pomerne obľúbený znamenal, že oponenti museli vynakladať omnoho viac námahy, ako očakávali. Po čase povolal svojich lojálnych generálov do Imoly, kde vyčkal na kolaps krehkého spojenectva svojich protivníkov. Cesare navrhoval zmier, ale svojich condottieri uväznil v Senigallii, čo Paolo Giovio označil za "nádherný úskok", a nechal ich popraviť.

Neskoršie roky[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu, že bol nesmierne schopným generálom a štátnikom, Cesare by mal problémy udržiavať svoje panstvo nebyť pokračujúcej pápežskej podpory. Niccolò Machiavelli uvádza Cesareho závislosť na dobrej vôli pápežstva, pod kontrolou jeho otca, ako najväčšiu slabosť jeho vlády. Machiavelli tvrdí, že ak by bol Cesare schopný nakloniť si nového pápeža, bol by veľmi úspešným panovníkom. Zvesť o otcovej smrti (1503) ho zastihla počas plánovania ťaženia do Toskánska. Kým on sa zdržiaval v Castel Sant'Angelo, jeho vojaci kontrolovali konkláve. Nový pápež, Pius III., nechal Cesareho zatknúť. Cesare sa vtedy prebil zo Sant'Angela a ušiel, ale nástup úhlavného nepriateľa Borgiovcov Júliusa II. – pôvodne kardinála Giuliana della Rovere – spôsobil jeho konečný pád.

Počas presunu k potlačeniu revolty v Romagna bol zadržaný a uväznený Gian Paolo Baglionim neďaleko Perugie. Všetky jeho dŕžavy boli zabavené Pápežským štátom. Vyhostený do Španielska v roku 1504 bol uväznený v La Mota, Medina del Campo, odkiaľ ušiel a pridal sa ku kráľovi Jánovi III. Navarrskému. Bojujúc za Navarrského kráľa vo Viane v Španielsku bol zabitý.

Pozostatky[upraviť | upraviť zdroj]

Borgia bol pôvodne pochovaný v mramorovej hrobke pod oltárom kostola Santa Maria vo Viane s nápisom "Tu leží v malej zemi ten, ktorého sa báli všetci, ktorý držal vojnu a mier vo svojich rukách." Roku 1537 biskup Calahorrský prikázal hrobku zničiť a pozostatky presunúť na neposvätenú pôdu mimo kostola. Roku 2007 Fernando Sebastian Aguilar, arcibiskup z Pamplony, povolil návrat ostatkov do vnútra kostola v deň pripomenutia päťstého výročia Borgiovej smrti.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Cesare Borgia na anglickej Wikipédii.