Honorius

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Flavius Honorius
Honorius
cisár Západorímskej ríše

Narodenie 9. september 384
Konštantínopol, Turecko
Úmrtie 15. august 423 (38 rokov)
Ravenna, Taliansko

Flavius Honorius (* 9. september 384, Konštantínopol, Turecko – † 15. august 423, Ravenna, Taliansko) bol rímsky cisár, prvý cisár Západorímskej ríše. Vládol v rokoch 393 – 423. Patril k slabým cisárom, ktorých manipulovali dvorania a vysokí generáli. Je najviac známy tým, že počas jeho vlády bol Rím vyplienený Vizigótmi (410) a v rovnakom roku sa Honorius osobne vzdal vlády nad Britániou. Bol známy ako zbožný cisár, no nie príliš inteligentný.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Bol druhorodeným synom cisára Theodosia a jeho prvej manželky Aelie Flacilly.[1] Obidvaja rodičia pochádzali z Hispánie. Mal brata Arkadia, ktorý bol cisárom Východorímskej ríše, a nevlastnú sestru Aeliu Gallu Placidiu.

Vláda[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 393 ešte ako dieťa dostal titul augustus a stal sa teda spoluvládcom svojho otca Theodosia.[2] Po smrti otca sa ešte nedospelý stal samostatným vládcom Západorímskej ríše, na východe vládol jeho brat Arkadios.[3] Za Honoria však vládol veliteľ vojsk, Stilicho, ktorý bol polovičný Vandal. Vplyv Stilicha na cisára bol veľký a bol to on, kto de facto vládol ríši. Podobne tomu bolo aj na východe, kde za Arkadia vládol Flavius Rufinus. Honorius sa v roku 398 oženil s Mariou,[4] dcérou Stilicha a jeho rímskej manželky Sereny. Honorius sídlil spočiatku v Mediolane (dnešné Milano), no v roku 402, počas vizigótskeho útoku na Itáliu sa utiahol do Ravenny,[5] ktorá sa stala hlavným mestom ríše.

Honoriova vláda bola sprevádzaná nespokojnosťami a revoltami. Ako prvý odmietol poslušnosť africký miestodržiteľ barbarského pôvodu Gildo,[6] no vďaka rýchlemu zásahu vojska bola vzbura potlačená. Rímsku armádu viedol Mascezel,[6] Gildov brat. Veľmi zlá bola aj situácia v Británii, ktorej hrozili útoky Piktov zo severu a útoky Sasov od mora. Miestne obyvateľstvo bolo nespokojné, čo využívali miestni miestodržitelia, ktorí často uzurpovali moc. Moc najprv uzurpoval Marcus, po ňom Gratianus a nakoniec Konštantín III.,[7] ktorý sa s celým britským vojskom presunul do Galie, do ktorej prenikli cez Dunaj germánske kmene Alanov, Svébov a Vandalov,[8] ktorí sa usadili v Hispánií.

Honorius mal navyše problém s Alarichom, kráľom Vizigótov, ktorých využíval Stilicho, aby drancovali Východné impérium.[9] Alarich však nedostal od cisára odmeny a hodnosti ktoré žiadal a preto zaútočil na Itáliu, spoločne so svojim príbuzným Radagaistom, ktorého však Stilicho porazil pri Florencii. Honorius odmietal uznať Alarichove požiadavky. Alarich nato vyplienil severnú Itáliu a v roku 408 obľahol Rím, ktorý sa zachránil iba tým, že senát vyjednal obrovské výkupné. Honorius sa Rímom vôbec nezaoberal. Celkové opovrhovanie barbarmi a samotným Stilichom viedlo k tomu, že Honoriovi radcovia presvedčili cisára, aby Stilicha dal popraviť.[10] Na jeho miesto nastúpil Grék menom Olympios. Olympios bol prefíkaný a na cisára mal nesmierny vplyv. Presvedčil Honoria, aby vyvraždil celé germánske obyvateľstvo nachádzajúce sa v Itálii.[11] Tí Germáni, ktorí prežili sa pridali k Alarichovi[12] a presvedčovali ho, aby vyplienil Rím. V roku 409 Alarich prišiel k Rímu a rozhodol sa vymenovať nového cisára, ktorý by mu povolil jeho žiadosti. Tak z radu senátu vybral senátora gréckeho pôvodu Priscu Attala.[13] Attalus sa však ukázal byť neschopný a tak bol odvolaný Alarichom,[14] ktorý opäť začal rokovať s Honoriom. Honorius však opäť Alaricha začal ignorovať.[11] Nespokojný kráľ 24. augusta roku 410 opäť pritiahol k Rímu[15], no tentokrát mesto vyplienil, do zajatia zobral aj cisárovu sestru Gallu Placidiu a zamieril na juh.[16] Na juhu Itálie však Alarich zomrel[17], novým kráľom sa stal Athaulf, ktorý odviedol Vizigótov do Galie. Honorius nato odstránil aj Olympia.[18]

Vzdorocisár Konštantín III. ovládol už aj Hispániu,[19][20] no Británie sa vlastne vzdal samotný Honorius, ktorý poslal britským mestám list s výzvou, aby sa sami postarali o svoju bezpečnosť.[21][22] Rimania už neboli schopní udržiavať vzdialený ostrov, nakoľko mali problémy na pevnine. Väčšina rímskych obyvateľov sa z Británie presunula do Galie. Proti Konštantínovi však rebeloval hispánsky uzurpátor Maximus,[23] ktorý ho aj porazil. Honorius však poslal vojsko, ktoré Maxima porazilo a prinavrátilo tak stratené územia späť pod Honoriovu vládu. V severnej Galií však neskôr rebeloval Jovinus,[24] ktorý sa spojil s vizigótskym kráľom Athaulfom. Athaulf sa však neskôr priklonil k Honoriovi a Jovinus bol porazený. Honoriov generál Konštantín III., ktorý porazil Maxima, rebeloval a uzurpoval moc. Bezmocný Honorius mu však udelil titul spoluvládcu[25] a dal mu za manželku svoju sestru Gallu Placidiu. Medzitým Athaulf v Gálií opäť povolal cisára Prisca Attala, ktorého však znovu odvrhol, keď Konštantín III. navrhol Vizigótom usadiť sa v Hispánii. V roku 420 sa v Hispánií opäť vzbúril nejaký Maximus, pravdepodobne ten istý.

Honorius vládu nemal vôbec pod kontrolou, nedokázal udržať svojich generálov a miestodržiteľov v provinciách, zatiaľ čo doma s ním manipulovali ministri a poradcovia. Spor s jeho sestrou Gallou Placidiou, ktorú mal údajne zvádzať,[26] sa vyostril natoľko, že hrozila občianska vojna a Galla odišla i so synom exilu v Konštantinopoli.[27] Krátko po tom, 27. augusta 423, Honorius zomrel na vodnatieľku bez toho, aby nechal dediča[28].

Hodnotenie[upraviť | upraviť zdroj]

Slabiny Honoriovho charakteru a osobná bezfarebnosť nezostali utajené jeho súčasníkom.[29] Väčšina z nich ho považovala za katastrofálneho cisára,[30] o čom svedčí i Filostorgiova poznámka, že štát utržil za jeho vlády mveľa bolestných rán.[31] Rím dobyli a vyplienili cudzí útočníci, Galiu a Hispániu zaplavily a zle poničili nespútané hordy barbarov, Británia bola takmer stratená.[32] Honorius nevykonal nič významné, čím by odvrátil nepriateľský príval, snad s výnimkou tvrdohlavosti s ktorou odmeital vyjednávať s Alarichom.[30] Niektorí novodobí historici v ňom vidia obskurnú postavu, ktorej dlhé obdobie ľahostajnej nečinnosti spôsobilo ríši menej škôd, než krátke návaly relatívnej aktivity bezprostredne pred pádom Stilichona a po ňom.[33] Ako najpozoruhodnejšie sa tak na jeho panovaní javí skutočnosť, že navzdory inváziam barbarov a početným uzurpáciam zomrel prirodzenou smrťou.[32]

O neskromm vnímaní Honoria vypovedá známa anekdota viažuca sa k pádu Ríma, dochovaná v diele Prokopia Cézarejského. Cisár vraj pri správe o zničení mesta prejavil ľútosť nad svojim kohútom, ktorého pomenoval Rím.[34] Moderní badatelia však vyjadrujú pochybnosti o hodnovernosti tohto príbehu.[35]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Sokrates Scholastikos V.12.
  2. Williams, Friell (1994), s. 114.
  3. Sokrates Scholastikos VI.1.
  4. Cameron, Garnsey (1998), s. 115.
  5. Cameron, Garnsey (1998), s. 120; Demandt (1998), s. 115.
  6. a b Orosius VII.36.
  7. Heather (2007), s. 249.
  8. Heather (2007), s. 245.
  9. Heather (2007), s. 258-259.
  10. Zosimos V.34; Kulikowski (2007), s. 173.
  11. a b Heather (2007), s. 264.
  12. Kulikowski (2007), s. 173.
  13. Sozomenos IX.8.
  14. Zosimos VI.12.
  15. Halsall (2007), s. 215.
  16. Halsall (2007), s. 216; Kulikowski (2007), s. 180.
  17. Kulikowski (2007), s. 180.
  18. Goldsworthy (2009), s. 300.
  19. Zosimos VI.4-5.
  20. Sozomenos IX.12.
  21. Zosimos V.34.
  22. Zosimos VI.10; Cameron (1993), s. 37.
  23. Halsall (2007), s. 220.
  24. Cameron (1993), s. 54.
  25. Zosimos V.43; Goldsworthy (2009), s. 302; Cameron, Garnsey (1998), s. 126.
  26. Heather (2007), s. 302.
  27. Cameron, Garnsey (1998), s. 136; Clauss (2001), s. 387.
  28. Demandt (1998), s. 121.
  29. Clauss (2001), s. 388.
  30. a b Halsall (2007), s. 236.
  31. Filostorgios XII.13.
  32. a b Bury (1958), s. 211.
  33. Cameron, Garnsey (1998), s. 136.
  34. Prokopios. Válka s Vandaly I.2.
  35. Goldsworthy (2009), s. 302.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • JORDANES. Gótské dějiny; Římské dějiny. Praha: Argo, 2012. ISBN 978-80-257-0744-9
  • PROKOPIOS Z KAISAREIE. Válka s Peršany a Vandaly. Praha: Odeon, 1985
  • SOCRATES SCHOLASTICUS. Církevní dějiny, díl 2. Praha: Ústřední církevní nakladatelství, 1990
  • ZOSIMOS. Stesky posledního Římana. Praha: Odeon, 1983
  • BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila. Stěhování národů. Praha: Vyšehrad, 2013. ISBN 978-80-7429-305-4
  • BURY, John Bagnell. History of the Later Roman Empire: From the Death of Theodosius I to the Death of Justinian (Volume 1). New York: Dover Publications, 1958. ISBN 978-0-486-20398-0
  • CAMERON, Averil. The Mediterranean World in Late Antiquity, AD 395-600. London: Routledge, 1993. ISBN 978-0-415-01421-2
  • CAMERON, Averil; GARNSEY, Peter. The Cambridge Ancient History XIII: The Late Empire, A.D. 337-425. Cambridge: Cambridge University Press, 1998. ISBN 978-0-521-30200-5
  • CLAUSS, Manfred. Die römischen Kaiser. München: C.H. Beck, 2001. ISBN 3-406-42727-8
  • ČEŠKA, Josef. Zánik antického světa. Praha: Vyšehrad, 2000. ISBN 80-7021-386-8
  • DEMANDT, Alexander. Geschichte der Spätantike: das römische Reich von Diocletian bis Justinian, 284-565 n. Chr. München: C.H. Beck, 1998. ISBN 3-406-44107-6
  • GIBBON, Edward. Úpadek a pád římské říše. Praha: Levné knihy KMa, 2005. ISBN 80-7309-189-5
  • GOLDSWORTHY, Adrian. How Rome Fell. New Haven: Yale University Press, 2009. ISBN 978-0-300-13719-4
  • GRANT, Michael. Římští císařové. Praha: BB art, 2002. ISBN 80-7257-731-X
  • HALSALL, Guy. Barbarian Migrations and the Roman West, 376-568. Cambridge University Press, 2007. ISBN 978-0-521-43491-1
  • HEATHER, Peter. Gótové. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2002. ISBN 80-7106-199-9
  • HEATHER, Peter J. Der Untergang des Römischen Weltreichs. Stuttgart: Klett-Cotta, 2007. ISBN 978-3-499-62665-4
  • KULIKOWSKI, Michael. Rome's Gothic Wars: From the Third Century to Alaric. Cambridge: Cambridge University Press, 2007. ISBN 978-0-521-60868-8
  • WILLIAMS, Stephen; FRIELL, Gerard. Theodosius: The Empire at Bay. London: Routledge, 1994. ISBN 0-203-98198-7

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Honorius (císař) na českej Wikipédii.


Honorius
Theodosiovská dynastia
Vladárske tituly
Predchodca
Theodosius I.
cisár
393423
Nástupca
Valentinianus III.