Honorius

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Honorius na konzulskom dyptichu Anicia Petronia Proba (406)

Flavius Honorius (384 – 423) bol rímsky cisár, prvý cisár Západorímskej ríše. Vládol v rokoch 393 – 423. Cisár Honorius patril k slabým cisárom, ktorého manipulovali dvorania a vysokí generáli. Je najviac známy tým, že počas jeho vlády bol Rím vyplienený Vizigótmi (410) a v rovnakom roku sa Honorius osobne vzdal vlády nad Britániou. Honorius bol známy ako cisár zbožný, no nie príliš inteligentný.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Honorius bol synom cisára Theodosia a jeho ženy Aelie Flacilly. Obidvaja rodičia pochádzali z Hispánie. Mal brata Arcadia, ktorý bol cisár Východorímskej ríše a nevlastnú sestru Aeliu Gallu Placidiu.

Vláda[upraviť | upraviť zdroj]

Honorius ešte ako dieťa prijal titul augustus a stal sa teda spoluvládcom svojho otca Theodosia. Po smrti otca sa ešte nedospelý Honorius stal samostatným vládcom Západorímskej ríše, na východe vládol jeho brat Arcadius. Za Honoria však vládol veliteľ vojsk, Stilicho, ktorý bol polovičný Vandal. Vplyv Stilicha bol na cisára veľký a bol to on, kto de facto vládol ríši. Podobne tomu bolo aj na východe, kde za Arcadia vládol Rufinus. Honorius sa oženil s Mariou, dcérou Stilicha a jeho rímskej manželky Sereny. Honorius sídlil spočiatku v Mediolane (dnešné Milano), no v roku 402, počas vizigótskeho útoku na Itáliu sa utiahol do Ravenny, ktorá sa stala hlavným mestom ríše.

Honoriova vláda bola sprevádzaná nespokojnosťami a revoltami. Ako prvý odmietol poslušnosť africký miestodržiteľ barbarského pôvodu, Gildo, no vďaka rýchlemu zásahu vojska bola vzbura potlačená. Rímsku armádu viedol Mascezel, Gildov brat, ktorého následne Stilicho popravil. Veľmi zlá bola aj situácia v Británii, ktorej hrozili útoky Piktov zo severu a útoky Sasov od mora. Miestne obyvateľstvo bolo nespokojné, čo využívali miestni miestodržitelia, ktorí často uzurpovali moc. Moc najprv uzurpoval Marcus, po ňom Gratianus a nakoniec Constantinus III., ktorý sa s celými britskými vojskami presunul do Galie, do ktorej prenikli cez Dunaj germánske kmene Alanov, Suebov a Vandalov, ktorí sa usadili v Hispánií.

Honorius mal navyše problém s Alarichom, kráľom Vizigótov, ktorých využíval Stilicho, aby drancovali Východné impérium. Alarich však nedostal od cisára odmeny a hodnosti ktoré žiadal a preto zaútočil na Itáliu, spoločne so svojim príbuzným Radagaistom, ktorého však Stilicho porazil pri Florencii. Honorius odmietal uznať Alarichove požiadavky. Alarich nato vyplienil severnú Itáliu a v roku 408 obľahol Rím, ktorý sa zachránil iba tým, že senát vyjednal obrovské výkupné. Honorius sa Rímom vôbec nezaoberal. Celkové opovrhovanie barbarmi a samotným Stilichom viedlo k tomu, že Honoriovi radcovia presvedčili cisára aby Stilicha nechal popraviť. Tak sa aj stalo a na jeho miesto nastúpil Grék menom Olympios. Olympios bol prefíkaný a na cisára mal nesmierny vplyv. Presvedčil Honoria, aby vyvraždil celé germánske obyvateľstvo nachádzajúce sa v Itálii. Tí Germáni, ktorí prežili sa pridali k Alarichovi a presvedčovali ho, aby vyplienil Rím. V roku 409 Alarich prišiel k Rímu a rozhodol sa vymenovať nového cisára, ktorý by mu povolil jeho žiadosti. Tak z radu senátu vybral senátora gréckeho pôvodu Prisca Attala. Attalus sa však ukázal byť neschopný a tak bol odvolaný Alarichom, ktorý opäť začal rokovať s Honoriom. Honorius však opäť Alaricha začal ignorovať. Nespokojný kráľ 24. Augusta roku 410 opäť pritiahol k Rímu, no tentokrát mesto vyplienil a do zajatia si zobral aj cisárovnú Gallu Placidiu. Na juhu Itálie však Alarich zomrel, novým kráľom sa stal Athaulf, ktorý odviedol Vizigótov do Galie. Honorius nato odstránil aj Olympia.

Vzdorocisár Constantinus III. ovládol už aj Hispániu, no Británie sa vzdal samotný Honorius, ktorý poslal miestnym obyvateľom list, ktorý im zaručoval nezávislosť od impéria. Rimania už neboli schopní udržiavať vzdialený ostrov, nakoľko mali problémy na pevnine. Väčšina rímskych obyvateľov sa z Británie presunula do Galie. Proti Constantinovi však rebeloval hispánsky uzurpátor Maximus, ktorý porazil Constantina. Honorius však poslal vojsko, ktoré Maxima porazilo a prinavrátilo tak stratené územia späť pod Honoriovu vládu. V severnej Galií však neskôr rebeloval Jovinus, ktorý sa spojil s vizigótskym kráľom Athaulfom. Athaulf sa však neskôr naklonil k Honoriovi a Jovinus bol porazený. Honoriov generál Constantius, ktorý porazil Maxima rebeloval a uzurpoval moc. Bezmocný Honorius mu však udelil spoluvládcu a dal mu za ženu svoju sestru Gallu Placidiu. Medzitým Athaulf v Gálií opäť povolal cisára Prisca Attala, ktorého však znovu odvrol, keď Constantius III., navrhol Vizigótom usadiť sa v Hispánii. V roku 420 sa v Hispánií opäť vzbúril nejaký Maximus, pravdepodobne ten istý.

Honorius vládu nemal vôbec pod kontrolou, nedokázal udržať svojich generálov a miestodržiteľov v provinciách, zatiaľ čo doma s ním manipulovali ministri a poradcovia. Vyostril sa aj spor s jeho sestrou Gallou Placidiou, ktorú mal Honorius zvádzať, situácia sa medzi súrodencami vyostrila tak, že hrozila občianska vojna a tak bola Galla vyhnaná do Konštantinopola. V tom istom roku (423) Honorius prirodzene zomrel.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]


Honorius
Vladárske tituly
Predchodca
Theodosius
cisár
393423
Nástupca
Valentinianus III.