Alarich I.

Alarich I. (lat. Alaricus) (* asi 370 – † 410) bol v rokoch 395 – 410 kráľom Vizigótov, germánskeho etnika sídliaceho pôvodne v severnom Čiernomorí. Je známy predovšetkým vďaka dovtedy bezprecedentnému dobytiu Ríma v roku 410.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Alarich sa pravdepodobne narodil okolo roku 370 na území dnešného Bulharska na ostrove Peuce pri ústí Dunaja, kam sa dočasne kmeň Vizigótov presunul na ústupe pred Hunmi. Údajne pochádzal zo starého a váženého rodu Baltovcov.

V roku 394 sa Alarich v písomných prameňoch spomína ako vodca foederati (germánskych nepravidelných jednotiek, ktoré slúžili v rímskej armáde, ale boli organizovaní podľa vlastných kmeňových štruktúr), ktorí sa pod vedením cisára Theodosia I. zúčastnili na výprave proti uzurpátor Eugeniovi.

Služba barbarských bojovníkov v rímskej armáde sa v priebehu 3. storočia stávala stále častejšou čiastočne preto, že bolo ťažké zaplatiť veľké množstvo vojakov rímskeho pôvodu potrebných na obranu obrovskej ríše. Jednoduchším riešením bolo, ak sa v pohraničných oblastiach usadil niektorý z barbarských kmeňov a jeho bojovníci boli poverení vojenskými úlohami obranného typu, respektíve časť z nich bola zaradená priamo do armády. Ďalším možným dôvodom mohol byť strach zo schopných rímskych veliteľov, ktorí sa mohli vyhlásiť za vzdorocisárov. Pri vojvodcoch barbarského pôvodu sa toto nebezpečenstvo nepovažovalo za akútne. Skôr sa ukazovalo, že aj keď germánski vojvodcovia dosiahli veľkú moc, nesnažili sa získať titul cisára, ale snažili sa ovládať zákulisie politického deja. Táto situácia nastala aj po roku 395, keď zomrel cisár Theodosius I. a zanechal ríšu rozdelenú medzi svojich dvoch nedospelých synov Arcadia a Honoria. Arcadius vládol vo východnej časti impéria, v roku 395 a iba desaťročný Honorius v západnej časti. Prakticky západnú časť ovládal Stilicho, spolovice Riman, spolovice Vandal, podľa titulu najvyšší veliteľ poľných vojsk a veľmi schopný politik. Vo východnej polovici sa najmocnejším mužom stal Rufinus, karierista a Stilichov úhlavný nepriateľ.

S nástupom nových panovníkov Alarich pravdepodobne očakával, že získa významnejší post v rímskej armáde. Nestalo sa tak a ako informuje gótsky autor Jordanes v 6. storočí, dal sa preto zvoliť svojimi nespokojnými súkmeňovcami za vizigótskeho kráľa. Zároveň Rimania nedokázali niekoľko rokov po sebe zaplatiť tribút, ktorým si vykupovali mier zo strany Vizigótov, čo viedlo v rokoch 395 – 396 k útoku na východorímsku ríšu. Alarich sa dostal až ku Konštantinopolu, ale nemal dosť síl na to, aby mesto obliehal, preto pokračoval smerom na juh naprieč Tesáliou, cez Termopyly do vnútorného Grécka, kde vyplienil Atiku a dobyl mestá Korint, Argos a Sparti. V tom čase sa mu postavil na odpor Stilicho, ktorý dokázal vizigótsku armádu izolovať na hraniciach Elidy a Arkádie. Alarichovi sa nakoniec s veľkými ťažkosťami podarilo z obkľúčenia dostať a cez Korintskú šiju ustúpiť smerom k severu. Nie je vylúčené, že Alaricha do Grécka pozval plieniť sám Rufinus pre osobný osoh.

Cez zdanlivý neúspech kampane sa Rimania snažili udržať si Alaricha pod kontrolou, a preto Vizigótov usídlili v Mézii, uzatvorili s nimi niekoľko zmlúv a vizigótske jednotky naďalej slúžili v rímskej armáde. Sám Alarich dosiahol vysokú hodnosť magister militum v Ilyriku. Vizigótske územie sa ocitlo na hraniciach medzi oboma ríšami, Alarich to využíval a prisahal striedavo vernosť jedným aj druhým. Zároveň však pripravoval novú výpravu.

Začiatkom 5. storočia sa Alarich so svojim vojskom pomocou ďalšieho gótskeho veliteľa Radagaisa presunul do severnej Itálie, kde ho lákali bohaté mestá. Využili na to okamih, kedy bol Stilicho preč z polostrova. Cisár Honorius preto presídlil radšej z Ravenny, ktorá sa stala cisárskou rezidenciou namiesto Ríma na sever do Mediolana (dnes Miláno). Vizigóti síce obkľúčili Rím, ale za vysoké výkupné od obliehania ustúpili.

Roku 402 sa proti plieniacemu Alarichovmu vojsku postavil Stilicho v bitke pri Pollentii (dnešná Pollenza) a 6. apríla ho tvrdo porazil. Ako rukojemníka vzali v bitke dokonca aj Alarichovu manželku, čo by mohlo znamenať, že výpravy sa zúčastnili aj ženy a deti a išlo teda o pokus nájsť pre Vizigótov nové sídla. V roku 403 bol Alarich porazený znovu pri Verone a donútení opustiť Itáliu. Vizigóti sa potom vrátili na Balkán, pričom Alarich sľúbil, že zaútočí spoločne so západorímskymi légiami proti východorímskej ríši. Aj keď prvá Alarichova výprava do Itálie bola neúspešná, mala ďalekosiahle dôsledky. Okrem trvalého presídlenia cisárskeho dvora z Mediolana do bezpečnejšej Ravenny, bola z provincie Británie stiahnutá LEGIO PALATINA (v podstate to znamenalo koniec rímskej vlády na britských ostrovoch), ktorú stiahol cisár Constantinus III. do boja proti Vandalom, Alanom a Svébom. Oslabenie Rimanov uľahčilo spomínané veľké ťaženie Vandalov, Svébov a Alanov v roku 406, ktoré vo svojom výsledku znamenalo stratu časti Galie a Hispánie.

V roku 408 podľahol cisár Honorius tlakom Stilichonových nepriateľov a dal zabiť úspešného vojvodcu a jeho najbližších spolupracovníkov. Tento prevrat uvoľnil dlho potlačované všeobecné nepriateľstvo voči všetkému barbarskému v Itálii, ktoré sa prejavilo masovým vraždením germánskych obyvateľov, vrátane žien a detí. Vizigótski utečenci sa v počte až 30 tisíc ľudí zhromaždili okolo Alaricha a žiadali od neho odvetné ťaženie. V septembri 408 Alarich prekročil Alpy a znovu obkľúčil Rím. Situácia bola pre Rimanov oveľa vážnejšia než pri predošlom Alarichovom ťažení, pretože na svojej strane nemali schopného vojvodcu, ktorý by sa vyrovnal zavraždenému Stilichonovi. Mesto bolo postupne vyhladované a po rokovaniach s Alarichom, ochotné zaplatiť vysoké výkupné. Tým skončilo prvé obliehanie Ríma.

V roku 409 zahájili Vizigóti ďalšie obliehanie Ríma, keď Honorius nebol schopný doviesť do konca rokovania ohľadom Alarichových požiadaviek, týkajúcich sa územia Raetie a titulu hlavného veliteľa poľných vojsk. Po rokovaniach so senátom bol zvolený za vzdorocisára Priscus Attalus, ktorý Alarichovi titul magister utriusque militiae praesentales udelil. Priscus Attalus bol však úplne neschopný, preto sa Alarich znovu pokúsil obnoviť rokovania s Honoriom. Tie znova nepriniesli žiaden výsledok, preto Alarich obliehal Rím štvrtý raz, tentoraz úspešne. Počas niekoľkých dní bol Rím 24. augusta 410 (možno aj vďaka zrade) dobytý. Nastalo všeobecné plienenie, ktoré obišlo iba kostoly (a obyvateľstvo, ktoré sa uchýlilo do ich ochrany), a ktoré Alarich, sám arián, nariadil ušetriť.

Z Ríma postupoval Alarich na juh s úmyslom získať provinciu Afrika (na území dnešného Tunisu), ktorú dovtedy držal Honorius a ktorá bola pre zásobovanie Apeninského polstrova životne dôležitá. Jeho flotilu však rozohnala búrka a sám Alarich čoskoro zomrel v Cosenze. Telo pochovali v koryte rieky Busento, ktorej tok počas pohrebu odklonili. Tento technicky náročný spôsob pohrebu mal pravdepodobne zabrániť neskoršiemu vykradnutiu hrobky, preto všetkých otrokov, ktorí pracovali na jej stavbe, po dokončení zabili.