Guglielmo Marconi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nositeľ Nobelovej ceny
Guglielmo Marchese Marconi
Guglielmo Marconi
taliansky vynálezca, podnikateľ

Narodenie 25. apríl 1874
Griffona pri Bologni, Taliansko
Úmrtie 20. júl 1937 (63 rokov)
Rím, Taliansko

Guglielmo Marchese Marconi (* 25. apríl 1874 Griffona pri Bologni, Taliansko20. júl 1937, Rím, Taliansko) bol známy taliansky vynálezca, podnikateľ. V roku 1909 získal Nobelovu cenu za fyziku spolu s Braunom za ich prínos vo vývoji bezdrôtovej telegrafie. Často je nesprávne označovaný ako vynálezca rádiového spojenia, prvé pokusy s rádiokomunikačnými prístrojmi však už pred ním uskutočnili Nikola Tesla a Alexander Stepanovič Popov.

Narodenie a mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa blízko Bologne, ako druhý syn Giuseppe Marconiho, talianskeho veľkostatkára, a jeho manželky írskeho pôvodu, Annie Jamesonovej, vnučky zakladateľa firmy na výrobu destilátov Jameson Whiskey. Vzdelanie získal v Miláne, Florencii, neskôr v Livorne.

Práce na rádiovom vysielaní[upraviť | upraviť zdroj]

Už v mladosti Marconiho fascinovali technické vedy a obzvlášť elektrina. Jeden z najdôležitejších objavov vtedajšej éry bol objav Heinricha Hertza, ktorý v roku 1888 ako prvý vyvinul, skonštruoval zariadenie, ktoré dokázalo vysielať a prijímať elektromagnetické vlny, dnes známe pod menom rádiové vlny. V tých časoch boli tieto vlny nazývané "Hertzove vlny". Po Hertzovej smrti v roku 1894 boli publikované jeho skoršie objavy. Marconimu bolo dovolené študovať tieto objavy u Augusta Righi – milánskeho fyzika, ktorý vykonával výskumy Hertzových prác.

Marconi začal experimentovať s vlastným zariadením na hornom poschodí otcovského domu – Villy Griffone v Pontecchio. Otec nemal o jeho výskumoch dobrú mienku, len matka mu verila a podporovala ho. Takto pracoval dva roky. Marconiho cieľom bolo nájsť spôsob, ako využívať rádiové vlny na prenos bezdrôtovej telegrafie, to znamená prenos telegrafných správ bez použitia spojovacích káblov.Nebola to celkom nová myšlienka, mnoho bádateľov experimentovalo s mnohými bezdrôtovými telegrafnými technológiami viac ako 50 rokov, ale nikto nezaznamenal komerčný úspech. Marconi vyvinul systém s nasledovnými komponentami:

  • pomerne jednoduché elektrické iskrisko (rádiový vysielač) navrhnuté podľa Righiho modelu bolo podobné modelu, ktorý používal Hertz.
  • telegrafný kľúč (tlačidlo), ktorý sa používal na prerušovanie vysielania v krátkych a dlhých intervaloch, čím vznikali "bodky" a "čiarky", ktoré sa používajú v Morseovej abecede.
  • koherentný prijímač, modifikácia modelu Eduarda Branlyho s malými úpravami a zlepšeniami, ktoré zvýšili citlivosť a spoľahlivosť.
  • telegrafný zásobník, ktorý bol napojený na prijímač, čím sa zaznamenával prenášaný signál vo forme morseovej abecedy na papierovú zrolovanú pásku.

Podobné konfigurácie používajúce elektrické iskrisko a koherentný prijímač, boli používané mnohými experimentátormi, nikto však nebol schopný uskutočniť prenos na dlhšiu vzdialenosť ako niekoľko sto metrov. Spočiatku Marconi experimentoval len cez limitované vzdialenosti, ale v lete 1895, začal prevádzať experimenty vonku. Zväčšil dĺžku vysielača a prijímača a postavil ich do zvislej polohy. Neskôr prišiel na nový poznatok, že ak jeden koniec antény bol spojený so zemou, prenosová vzdialenosť sa podstatne zväčšila. (Hoci Marconi nepoznal príčinu, toto uzemňovacie spojenie umožňovalo zemi účinkovať ako vodič pre povrchové vlny.) Čoskoro sa mu podarilo prenášať signál, cez vrcholok kopca na vzdialenosť približne 1,5 km. Vtedy bol presvedčený, že s dodatočným výskumom a financovaním jeho zariadenie bude schopné prekonať väčšie vzdialenosti, a tým sa stane veľmi cenným pre obchodné a vojenské využitie.

V rodnom Taliansku nebol o jeho prácu náležitý záujem, preto v roku 1896, ako 21 ročný, Marconi odcestoval s matkou do Londýna. (Okrem rodnej taliančiny ovládal aj angličtinu). V Anglicku vzbudil záujem Williama Preeceho – hlavného elektroinžiniera britskej pošty. Nasledovala séria demonštrácií pre Britskú vládu v marci roku 1897. Marconi vysielal signál v morseovke do vzdialenosti viac ako 6 km cez Salisbury Plain, a 13. mája 1897 prenášal z Lavernock Point (Južný Wales) do Brean Down na vzdialenosť 14 km. Preece bol dojatý týmito demonštráciami, a zabezpečil Marconimu dve verejné prezentácie v Londýne. Prvá pod názvom "Bezdrôtová telegrafia" sa uskutočnila v Toynbee Hall 11. decembra 1896 a druhá, "Prenos signálu cez priestor bez drôtov", sa konala v Kráľovskom inštitúte 4. júna 1897.

Nasledovali ďalšie demonštrácie, a Marconi získal medzinárodnú pozornosť. V júli 1897 previedol v La Specia, v rodnom Taliansku sériu testov pre taliansku vládu. Ďalší test nasledoval v máji 1898 pre Lloyds medzi Ballycastle a Rathlin Island (Írsko). Anglický prieplav bol prekonaný 27. marca 1899 medzi Wimereux (Francúzsko) a South Foreland Lighthouse (Anglicko), a na jeseň 1899 sa uskutočnila prvá prezentácia v USA, reportážou z Amerického pohára medzinárodných jachtárskych pretekov v New Yorku.

Komerčný výskum[upraviť | upraviť zdroj]

2. júna 1896 Marconi zadal predbežnú špecifikáciu na britskom patentovom úrade na svoje práce a 2. marca 1897 nasledovala kompletná špecifikácia. 2. júla 1897 mu udelili britský patent č. GB12039 za Vylepšenie v prenose elektrických impulzov a signálov, a súvisiacich zariadení., čo je mnohokrát uznávané ako prvý patent v rádiovej telekomunikácii.

Ponuku na kúpu patentových práv britským poštovým úradom zamietol, a 20. júla 1897 bola založená firma "Wireless Telegraph and Signal Company, Ltd." so sídlom v Londýne na čele s Marconim ako riaditeľom a hlavným technikom. (V marci 1900, sa firma premenovala na Marconi´s Wireless Telegraph Company, Ltd).

Po celom svete bolo založených množstvo spoločností, vrátane Marconiho "Wireless Telegraph Company of America Inc. 8. novembra 1899, a Marconiho International Marine Communication Company Ltd. 25. apríla 1900, ktorá vybavovala lode s Marconiho zariadením a operátormi (Pasažieri mohli posielať a prijímať bezdrôtové telegramy zvané "Marconigrams"). V novembri 1897 bola postavená prvá stála vysielacia stanica v The Needles, Alum Bay, Isle of Wight v južnom Anglicku a ďalší rok sa otvorila prvá fabrika "bezdrôtového telegrafu" v Hall Street Chelmsford, Anglicko, ktorá zamestnávala približne 50 ľudí.

So založením firmy Marconi najal mnoho dôležitých spoločníkov a časom sa menej zaujímal o technické otázky firmy, hoci neskôr dostal patent na magnetický prijímač v 1902 a v roku 1920 prevádzal podrobný výskum v prenose krátkych vĺn na svojej osobnej jachte Elettra.

Mnoho Marconiho firiem strácalo tržby počas rokov, odkedy boli založené, až správy o veľkej hodnote rádia, keď pomohlo zachrániť životy pri potopení Titaniku v roku 1912, a nariadenie, ktoré nariaďovalo vybaviť lode rádiom. Až to pomohlo firmám profitovať. Marconiho firmy rýchlo začali byť dominantné v Spojenom kráľovstve a jeho kolóniách, ale čelili veľkej konkurencii od iných firiem, obzvlášť nemeckej firmy Telefunken. V roku 1912, po prevzatí zbankrotovanej firmy United Wireless, Marconiho podiel na americkom trhu sa stal skoro monopolným. Ale na nátlak americkej vlády 20. novembra 1919 majetok firmy "American Marconi" bol predaný firme General Electric Company, ktorá ich použila na vytvorenie firmy Radio Corporation of America, a takto vytvoriac schopného obchodného konkurenta.

Vysielanie cez Atlantický oceán[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavná výhoda rádiového vysielania je schopnosť previesť komunikáciu ponad oceán. Marconi čoskoro začal budovať vysokovýkonnú stanicu na oboch stranách Atlantického oceánu, aby bolo možné komunikovať s loďami na mori (v roku 1904, bol založený servis na prenos nočných správ lodiam, ktoré mali predplatenú službu). Toho času bolo preverované, či je možné preniesť signál kompletne cez Atlantik, a vytvoriť tak konkurenciu transatlatickým telegrafným káblom.

Marconi čoskoro urobil zarážajúce oznámenie, že 12. decembra 1901, na príjem použil 122 m vysokú anténu podporovanú upevneným "šarkanom", osobne prijal na Signal Hill v St John's, Newfoundland (teraz časť Kanady) signál prenášaný novou firemnou vysokovýkonnou stanicou na Poldhu, Cornwall. Vzdialenosť medzi dvoma bodmi bola približne 3 500 km. Hoci tento úspech bol uznávaný ako obrovský vedecký úspech, čo sa týka tohto tvrdenia existoval však aj skepticizmus, pretože signál bolo počuť len veľmi slabo a sporadicky. Na dôvažok, neexistovalo nezávislé potvrdenie o vysielaní a príjme, ktoré pozostávalo iba z troch bodiek z morseovky pre písmeno S, signál bolo veľmi ťažko rozoznať voči šumu produkovaným atmosférickými statickými výbojmi.

Marconi sa cítil vyzvaný pochybovačmi, pripravil lepšie zorganizovaný a zdokumentovaný test. Vo februári 1902, loď S.S. Philadelphia vyplávala západným smerom z Veľkej Británie s Marconim na palube, starostlivo zaznamenávajúc signál denne vysielaný zo stanice Poldhu. Výsledok testu bol, že boli v nepretržitom príjme až do vzdialenosti 2 496 kilometrov, a príjem zvuku do vzdialenosti 3 378 kilometrov. Zaujímavosťou bolo, že maximálne vzdialenosti prenosu sa dosahovali v noci, a preto tieto testy boli prvé, ktoré ukázali že rádiový prenos v stredných vlnách a dlhých vlnách sa dostane v nočných hodinách do väčšej vzdialenosti než cez deň. Počas dňa signál sa podarilo prijímať len do vzdialenosti 1 125 km. Marconimu sa podarilo prenášať signál cez veľké vzdialenosti, aj napriek názoru mnohých vedcov, ktorí toho času tvrdili, že prenos je limitovaný optickou viditeľnosťou a zakrivením zeme. Až neskôr bolo objavené spolupôsobenie ionosféry, od ktorej sa rádiové vlny dokážu odrážať a tým je možné spojenie rádiových staníc, ktoré sú na opačných stranách zemegule.

Dňa 17. decembra 1902, vysielanie z Marconiho vysielacej stanice Glace Bay, Kanada, sa stalo prvou rádiovou správou, ktorá prekonala Atlantický oceán východným smerom. Dňa 18 január 1903, Marconiho stanica vybudovaná pri Wellfleet, Massachusetts v roku 1901 zaslala správu – pozdrav od Theodora Roosevelta, prezidentá USA kráľovi Spojeného kráľovstva – Eduardovi VII., zaznamenajúc prvý rádiový prenos s pôvodom z USA. Ale udržať trvalý prenos signálu sa zdalo veľmi ťažkou úlohou. Pravidelná transatlantická rádiotelegrafická služba bola spustená v roku 1907, ale aj napriek tomu mala firma veľké problémy s udržaním spoľahlivého spojenia.

Titanik[upraviť | upraviť zdroj]

Dvaja rádioví operátori na palube lode Titanik, boli zamestnancami Marconiho medzinárodnej komunikačnej námornej spoločnosti. Stroskotanci boli zachránení loďou Karpathia. Keď doplávala do New Yorku, Marconi išiel na palubu s reportérom z New York Times. Dňa 18. júna 1912, Marconi podal dôkaz na vyšetrovacom súde, ohľadom straty Titaniku a ohľadom námornej telegrafie a jej funkčnosti a postupov pre záchranu na mori.

Diskusia o patentoch[upraviť | upraviť zdroj]

Je pravda, že všetky vynálezy, ktoré Marconi skonštruoval spočívajú na vynálezoch od mnohých iných vynálezcov a vedcov. Jeho pôvodné dvojobvodové zariadenie pozostávajúce z el. iskriska (vysielača) a koherentného prijímača, bolo podobné mnohým iným modelom iných experimentátorov a obzvlášť modelom Olivera Lodgeho v sérii široko reportovaných demonštrácií v roku 1894. Marconiho prínos bol v tom, že dokázal s týmto zariadením prenášať signál do oveľa väčších vzdialeností než ostatní. Bolo to dosť kontroverzné, či to bolo dostatočný prelom, aby si zaslúžil patentovú ochranu, alebo či jeho zariadenie bolo príliš podobné originálom vyvinutým Hertzom, Branleyom a Lodgeom.

Tak či tak, Marconiho počiatočné demonštrácie boli rozhodujúce na vtedajšiu dobu, jeho pôvodné zariadenie bolo mnohokrát limitované, kvôli nedostatočnej naladenosti, čo podstatne znižovalo počet vysielajúcich rádiových vysielačov, ktoré by mohli pracovať v geografickej oblasti bez spôsobovania vzájomnej rušiacej interferencie (vysielače s nepretržitým vysielaním boli viac selektívne a preto boli menej náchylné k tomuto nedostatku.). Na vylepšenie tohto Marconi podal patent na aplikáciu s dokonalejším štvorobvodovým dizajnom, ktorý obsahoval dva ladiace obvody na vysielacej anténe a dva na prijímacej anténe. Tento patent bol zapísaný ako britský patent č. 7 777 dňa 26. apríla 1900. Tento patent prišiel až po významných predošlých prácach na ladení elektrických obvodov prácami Nikolu Teslu Lodgeho, Brauna a Johna Stone Stoneho. Ako obranný akt, v roku 1911 Marconiho firma kúpila Lodge-Muirhead Syndicate, ktorá vlastnila patent na ladenie od Olivera Lodgeho z roku 1897. Patenty boli predmetom právnych sporov v rôznych krajinách, pretože novorozvíjajúci sa elektro a rádiový priemysel hral obrovskú rolu. Ale v roku 1943 prisúdil Najvyšší súd Spojených štátov plné právo na patent týkajúci sa vynálezu rádia Nikolovi Teslovi. (Ktorý už v roku 1896 uskutočnil bezdrôtový prenos energie na vzdialenosť 48 km a verejne predstavil moderný bezdrôtový systém ešte v roku 1893.)

Pokračujúce práce[upraviť | upraviť zdroj]

Rokmi začali Marconiho firmy získavať povesť technicky konzervatívnych, hlavne v tom, že pokračovali v používaní relatívne neefektívnej technológie s iskrovým vysielačom, ktorá mohla byť používaná len v rádiotelegrafickom prenose, dlho po tom čo bolo zrejmé, že budúcnosť rádiovej komunikácie bude vo vysielaní neprerušovaných vĺn, čo bolo oveľa efektívnejšie a mohlo byť použité na prenos zvuku. Značne oneskorene začala firma s prácami na zariadení na kontinuálne vysielanie rádiových vĺn, ktoré začali v 1915. Po uvedení oscilačnej vákuovej elektrónky. V roku 1920 použitím vákuovej elektrónky na vysielanie, Marconiho firma v Chelmsford Anglicko začala prvé rádiové vysielanie so zábavným obsahom v Anglicku. V roku 1922 sa začala pravidelná prevádzka rádiového vysielania z Marconiho výskumného centra v Writtle pre Chelmsforde. Keď v roku 1922 bola založená firma British Broadcasting Company, Marconiho firma bola prominentným účastníkom.

Osobný život, neskoré roky a smrť[upraviť | upraviť zdroj]

16. marca 1905, sa Marconi oženil s Beatrice O'Brienovou, dcérou Edwarda Donough O'Briena, 14-teho Baróna Inchiquin z Írska. Mali spolu tri dcéry (Degna (1908 – 1998), Gioia (1916 – 1996), tretia dcéra žila len niekoľko týždňov), a syna (Giulio (1910 – 1971)). Rozviedli sa v roku 1924 a sobáš bol anulovaný v roku 1927. 15. júna 1927, sa Marconi oženil s Mariou Cristina Bezzi-Scali, s ktorou mal ešte jednu dcéru (Elettra (* 1930)). Marconi mal brata Alfonza a nevlastného brata Luigiho.

V roku 1914 Marconi sa stal senátorom talianskeho parlamentu. Počas prvej svetovej vojny bolo Taliansko na strane spojencov a Marconi bol povolaný do vojenskej služby v rádiovej službe. Pôsobil aj v talianskom námorníctve ako vyšší veliteľ. V roku 1924 bol menovaný za markíza kráľom Viktorom Emanuelom III.

Veľmi kontroverzný bol Marconiho vstup do talianskej fašistickej strany v roku 1923. V roku 1930 ho taliansky diktátor Benito Mussolini vymenoval za prezidenta talianskej akadémie, čím sa Marconi stal členom veľkého fašistického zhromaždenia. V roku 1935, talianske ozbrojené sily okupovali Etiópiu, čo viedlo k všeobecnému odsúdeniu Talianska. Marconi sa však v niekoľkých prejavoch zastával útokov.

Po jeho smrti vo veku 63 rokov, Taliansko zorganizovalo štátny pohreb na počesť pamiatky Marconiho. Na počesť Marconiho prínosu v rádiovom vysielaní, všetky rádiové stanice vo svete držali dve minúty ticha.

Udelené ceny a členstvo v prestížnych kluboch[upraviť | upraviť zdroj]

Ostatné fakty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Holandská rozhlasová akadémia každoročne udeľuje Marconiho cenu pre vynikajúce rozhlasové programy, a rozhlasové stanice.

Patenty[upraviť | upraviť zdroj]

Britské patenty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Britský patent č.12039, zapísaný 2 jún 1896, zapísaný v marci, 1897 (neskôr bol žalovaný Oliverom Lodgem, že obsahuje jeho nápady, ktoré sa mu nepodarilo patentovať.)

USA Patenty[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]