Heike Kamerlingh Onnes
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
| Heike Kamerlingh Onnes | |
|---|---|
holandský fyzik |
|
|
|
|
| Narodenie | 21. september 1853 Groningen, Holandsko |
| Úmrtie | 21. február 1926 (72 rokov) Leiden, Holandsko |
|
Pozri aj Biografický portál |
|
Heike Kamerlingh Onnes (* 21. september 1853, Groningen, Holandsko - † 21. február 1926, Leiden, Holandsko) bol holandský fyzik. Jeho kariéra je spätá s výskumom extrémne nízkych teplôt. Po tom, ako v roku 1882 nastúpil na Leidenskú univerzitu, reorganizoval tamojšie fyzikálne laboratórium tak, aby vyhovovalo výskumu založeného prevažne na teóriách Johannesa Diderika van der Waalsa a Hendrika Antoona Lorentza. Usiloval sa vytvoriť kryogenické laboratórium, kde by bolo možné overiť van der Waalsov zákon korešpondujúcich stavov vo veľkom rozmedzí teplôt. Jeho úsilie o dosiahnutie čo najnižšej teploty vyvrcholilo v roku 1908 skvapalnením hélia. Za svoj výskum v oblasti nízkych teplôt dostal v roku 1913 Nobelovu cenu za fyziku.
Iné projekty[upraviť]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Heike Kamerlingh Onnes