Reconquista

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Al-Andalus-de-910.jpg

Reconquista [vyslov: rekonkista (nie -kv-)] (po šp. „znovudobytie“) je označenie pre oslobodenie územia, ktoré ovládali moslimovia (toto územie obývali kresťania, židia, aj moslimovia) v oblasti Pyrenejského polostrova, medzi rokmi 718/1045 - 1492.

Príčiny reconquisty[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 711 napadli moslimovia zo severnej Afriky kresťanmi obývaný Pyrenejský polostrov. Moslimovia porazili domáce kresťanské kráľovstvo Vizigótov a zabrali takmer celý polostrov. Moslimskej invázii odolali len malé územia na severe polostrova (Astúria, Kantábria, Baskicko). Na severe vytvorené kresťanské štáty bojovali o znovuzískanie pre kresťanov stratených území od moslimov.

Nešlo však len o boj o územie, ale aj o bezpečnosť, keďže z moslimskej časti Pyrenejského polostrova boli často vedené kruté lúpežné výpravy do Európy.

Myšlienka reconquisty vznikla v 11. storočí, kedy okolité kresťanské kráľovstvá boli dostatočne silné na to, aby k nej mohli pristúpiť a zároveň boli moslimovia oslabení vzájomnými spormi.

Reconquiste pomohol štatút križiackej výpravy.

Priebeh Reconquisty[upraviť | upraviť zdroj]

Reconquista mala niekoľko etáp. Jej prvou základňou bola Astúria v dnešnom severozápadnom Španielsku, ktorá od 9. storočia patrila do Leónskeho kráľovstva. Astúrske kráľovstvo založil vizigótsky šľachtic Pelayo krátko po invázii moslimov na Pyrenejský polostrov. V roku 718 sa tu odohrala bitka pri Covadonge, ktorou bol odrazený útok moslimov. V 10. storočí potom obsadil Sancho I. Garcés z Pamplony Nájeru a Vigueru (920); bola to však v tom čase ojedinelá vojenská akcia; k ďalšej došlo až za viac ako 100 rokov. Navyše viac súvisela so sporom s moslimskými príbuznými, než s náboženským zanietením.

Vlastná reconquista prebiehala v štyroch etapách:

  • Obsadenie povodí riek Ebro a Taja. Začalo v roku 1045 dobytím Calahorry pamplonským kráľom Garciom Sanchezom III. z Nájery a skončilo v roku 1148 a 1149 obsadením Tortozy a Léridy barcelonským grófom a aragonským kniežaťom Ramónom Berenguerom IV. Na západe ju začalo dobytie Corie v roku 1079 Alfonsom VI. Leónskym a ukončilo obsadenie Santaréma a Lisabonu v roku 1147 portugalským kráľom Alfonsom I. Henriquese.
  • Konečné obsadenie strednej časti povodia rieky Guadiany, ktorého začiatok sa datuje do roku 1158, kedy bol založený cirkevný vojenský rád Calatrava. Skončilo v roku 1230 obsadením Badajozu Alfonsom IX. Leónskym.
  • Obsadenie údolia na dolnom toku rieky Guadiany, Guadalquiviru, dolného toku Turie, Júcaru a Segury v rokoch 12321263. Portugalci a cirkevné vojenské rády dobyli dolný tok Guadiany a územie Algarve (Mouru v roku 1232, Faro v roku 1236). Kastílci a Leóňania údolie Guadalquiviru (Andújar v roku 1233, Córdobu v roku 1236, Sevillu v roku 1248 a Vejer de la Frontera v roku 1236); Aragonci a Katalánci Baleárské ostrovy (Palmu v roku 1229) a oblasť Turie a Júcaru (Valenciu v roku 1238, Alciru v roku 1244 a Biar v roku 1253); Kastílci oblasť Segury (Murciu v roku 1243).
  • Obsadenie maurského granadského kráľovstva, ktoré začalo v roku 1292 dobytím Tarify a skončilo pádom Granady v roku 1492. Trvalo presne 200 rokov, počas ktorého si Granada udržiavala nezávislosť platením dávok v zlate.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]