Zákon dvanástich tabúľ

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Zákon dvanástich tabúľ (po latinsky Lex duodecim tabularum) niekedy tiež Zákony dvanástich tabúľ (Leges duodecim tabularum)[1] z polovice 5. storočia pred Kr. bola prvá kodifikácia rímskeho zvykového práva. Kodifikoval spravidla kazuisticky najmä rodinné, procesné a trestné právo, pričom sa kodifikovali len normy zvykového práva, ktoré boli v čase jeho vydania ešte sporné.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Zákony dvanástich tabúľ vznikli ako požiadavka plebejcov na presnú kodifikáciu zákonov. Pred ich spísaním existovali právne normy zväčša v ústnej forme a patricijovia si ich pri súdnych procesoch často vykladali vo svoj prospech. Preto bolo zvolené desaťčlenné kolégium Decemviri legibus scribundis (consulari imperio), ktoré malo za úlohu tieto zákony spísať. Počas jeho zvolenia boli suspendované všetky úrady v Ríme a toto kolégium prebralo mimoriadne právomoci. Po jeho ročnom pôsobení bolo výsledkom 10 tabúľ. Po ich prerokovaní sa však rozhodlo, že kolégium bude zvolené ešte raz. Avšak druhé kolégium využilo svoje mimoriadne právomoci a pokúsilo sa v Ríme nastoliť tyraniu, ktorá však bola zvrhnutá. Druhé kolégium doplnilo predchádzajúci súpis o dve ďalšie dosky a tento súbor dvanástich dosiek bol prijatý.

Hoci dosky s textom umiestnené na rímskom fóre zničili na začiatku 4. stor. pred Kr. Galovia, bolo znenie zákona v starovekom Ríme všeobecne známe a bol rešpektovaný ešte v čase rímskeho cisárstva.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Nejednalo sa o zákonník v súčasnom zmysle slova (systematické spracovanie všetkých zákonov), ale o súbor úzko zameraných predpisov, ktoré boli určené spoločnosti založenej na rodine, poľnohospodárstve a chove dobytka. Venoval sa svadbe, rozvodu a príslušným majetkovým právam, riešil spory o vlastníctvo pôdy, hospodárske stavby, otrokov a spory ohľadne ujmy na majetku či osobách. Dával právo žalobcovi predviesť obvinených aj násilím. Veriteľ bol zodpovedný za predvedenie dlžníka pred súd i za vykonanie rozsudku. Dlžník mal na zaplatenie dlhu 30 dní, ak tak neurobil, mohol sa ho veriteľ zmocniť a zadržiavať, pokiaľ zaň nezaplatil dlh niekto iný. Ak sa tak nestalo, mohol dlžníka predať "do cudziny, za Tiberu" (zrejme do otroctva, pričom je možné, že Rimania nemohli byť legálne držaní ako otroci v samotnom Ríme/Latiu). Ďalšou možnosťou pre dlžníka bolo vstúpiť do služieb svojho veriteľa, ako tzv. nexi a dlh si odpracovať.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Duodecim tabularum leges , Bibliotheca Augustiana
  2. Boatwright, Mary T. et al. (2004), „Počátek republiky“, Dějiny římské říše od nejranějších časů po Konstantina Velikého (2012, 1. české vyd.), Praha: Grada, str. 66-7, ISBN 978-80-247-3168-1 

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]