Diskriminácia (znevýhodňovanie)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Diskriminácia je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania, veku, rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie, pričom rozhodovanie o tom, či došlo alebo nedošlo ku diskriminácii, sa uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi znevýhodnením a použitím kritéria pre rozlišovanie.

Diskriminácia je v moderných demokratických spoločnostiach považovaná za neprípustnú a minimálne jej vyššie vymedzené formy sú v súčasnosti zakazované zákonmi a medzinárodnými zmluvami.

Rozlišovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodným významom latinského slova "discriminare" je "rozlišovať".

"Rozlišovanie" je pojem, ktorý sám osebe nemá negatívny, ale ani pozitívny význam, získava ho až v spätosti s konkrétnou situáciou, v ktorej sa rozlišovanie uplatňuje. Príkladom je rozlišovanie mužov a žien. Ak sa toto rozlišovanie spája s rozdielnym odmeňovaním za rovnakú prácu, hovoríme o diskriminácii, ak rozlišujeme ľudí na mužov a ženy napr. pri hodnotení ich návštevnosti gynekologických ambulancií, zohľadňujeme určité relevantné danosti.

Diskriminácia je také nepodstatné rozlišovanie, ktoré vychádza z predsudkov či iných negatívnych postojov a tým obmedzuje práva iných.

Ľudská dôstojnosť a diskriminácia[upraviť | upraviť zdroj]

Diskriminácia predstavuje nerovnaké zaobchádzanie podkopávajúce a spochybňujúce dôstojnosť človeka. Zákaz diskriminácie teda automaticky neznamená rovnaké zaobchádzanie. V istých prípadoch práve formálne rovnaké zaobchádzanie sa môže stať ponižujúcim a teda diskriminujúcim (v tomto poňatí slovo "diskriminácia" nadobúda oproti zúženému chápaniu slova v zmysle "rozlišovanie" nový význam: "znevýhodňovanie").

Právne súvislosti[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže pri vstupe do Európskej únie Slovenská republika prijala záväzok rešpektovať právny poriadok Európskej únie a konať v súlade s ním, na Slovensku diskrimináciu zakazuje okrem Listiny základných práv a slobôd aj množstvo ďalších legislatívnych predpisov.

V roku 2004 prijalo Slovensko tzv. antidiskriminačný zákon č. 365/2004 Z.z., ktorý vychádza z antidiskriminačných smerníc Európskej únie (smernica Rady Európy 2000/43/ES, smernica Rady Európy č.2000/78/ES). Tento zákon rieši problematiku diskriminácie predovšetkým v oblasti sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, vzdelávania, pracovnoprávnych vzťahov a poskytovania tovarov a služieb a ukladá povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania. Okrem neho sa diskrimináciou zaoberá viacero odvetvových zákonov a aj zákonník práce.

Dôvody pre diskriminačné správanie[upraviť | upraviť zdroj]

Diskriminačné dôvody vychádzajú z negatívnych vlastností diskriminovaných osôb iba vo výnimočných prípadoch.

Príčinami najčastejšie bývajú:

  • osobnostné problémy diskriminujúcich (komplexy menejcennosti, podceňovanie iných pre zvyšovanie vlastného sebavedomia, znižovanie agresivity po duševných traumách týmto spôsobom, autoritatívnosť…)
  • socializácia diskriminujúcich ľudí (prevládajúci názor na vlastnú subkultúru, kultúrna identita, spoločenské postavenie…)
  • stereotypy (zúžené predstavy o iných)
  • predsudky (ideológiou vštepené, negatívne hodnotenia s emocionálnou zložkou)
  • právny rámec, ktorý diskrimináciu umožňuje.

Aj nevedomosť a nepozornosť voči iným sa môžu stať príčinou – neúmyselnej diskriminácie.

Druhy diskriminácie[upraviť | upraviť zdroj]

Diskriminácia ľudí môže mať množstvo najrozmanitejších dôvodov, ako napr.:

  • rasový alebo etnický pôvod, národnosť, štátne občianstvo
  • jazyk
  • rodinný stav, povinnosť k rodine
  • vierovyznanie
  • sociálny pôvod, majetok
  • vek – väčšinou sa vyskytuje v pracovnoprávnych vzťahoch
  • rod / pohlavie, tzv. rodová diskriminácia, napr. nižšie platy žien na tých istých pracovných pozíciách ako muži
  • sexuálna orientácia
  • politická príslušnosť, členstvo v politických či odborových organizáciách
  • zdravotné postihnutie
  • ďalšie dôvody, môžu vyplývať z akéhokoľvek predsudku (napr. výška v cm, krása, sexuálna príťažlivosť, temperament, zajakavosť, výslovnosť…)

Antidiskriminačné právo EU (napr. Európska antidiskriminačná smernica 2000/78/ES, ktorou sa stanovuje všeobecný rámec pre rovné zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní) rozlišuje:

  • priamu diskrimináciu: Správanie, pri ktorom sa s určitou osobou na základe určitého diskriminačného dôvodu zachádza menej priaznivo ako sa zachádza s inou osobou v porovnateľnej situácii,
  • nepriamu (skrytú) diskrimináciu: Správanie, keď zdanlivo neutrálne rozhodnutie, rozlišovanie alebo postup znevýhodňuje či zvýhodňuje fyzickú osobu voči inej na základe rozlišovania podľa vymedzených diskriminačných dôvodov. Napr. v prípade zdravotnej diskriminácie sem patrí neprijatie nevyhnutných opatrení, aby zdravotne postihnutá osoba mala rovnaké šance ako nediskriminovaná osoba,
  • obťažovanie: správanie, keď dochádza k nežiaducemu správaniu za účelom alebo s následkom porušenia dôstojnosti osoby a vytvorenie zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho, pokorujúceho alebo urážlivého prostredia a v rámci toho aj sexuálne obťažovanie
  • pokyn k diskriminácii je spojený so zneužitím podriadeného postavenia druhej osoby na diskrimináciu inej osoby (príkladom je príkaz zamestnancovi na diskriminačné správanie). Páchateľom diskriminácie je ten, kto vydal príkaz, dokonca i v prípade, že ku diskriminačnému správaniu zo strany podriadenej osoby nedošlo.
  • navádzanie k diskriminácii presvedčovanie, utvrdzovanie alebo podnecovanie druhej osoby, aby diskriminovala tretiu osobu. V tomto prípade osoba, ktorá navádza a tá, ktorú navádza na diskriminačné správanie sa, nie sú v podriadenom postavení.
  • prenasledovanie (neoprávnený postih) je nepriaznivé zaobchádzanie ako odveta za to, že obeť si uplatnila práva na ochranu pred diskrimináciou. Prenasledovanie môže pochádzať od osoby, voči ktorej diskriminácii sa obeť bránila, ale i od jej "spojencov".

Právo Európskej únie vymedzuje týchto šesť hlavných diskriminačných dôvodov, pri ktorých je zabezpečená prísnejšia právna ochrana ako pri ostatných diskriminačných dôvodoch:

  1. rod/pohlavie,
  2. rasa a etnický pôvod,
  3. vek,
  4. zdravotné postihnutie či nepriaznivý zdravotný stav,
  5. sexuálna orientácia
  6. náboženstvo, viera alebo skutočnosť, že osoba je bez vyznania.

Jednotlivé diskriminačné dôvody sa často prekrývajú a pôsobia naraz i spoločne viaceré, keďže antipatia vyvolaná prítomnosťou jedného diskriminačného dôvodu môže viesť k prísnejšiemu posudzovaniu ostatných ľudských charakteristík.

Mylne určený diskriminačný dôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Diskriminačným môže byť aj taký predpokladaný dôvod (vlastnosť), ktorý nemá oporu v skutočnosti (napr. pri výbere do zamestnania u mladej ženy je možné predpokladať, že má malé deti, s čím súvisia jej povinnosti voči nim, alebo pri telefonickom rozhovore je možné podľa hlasu nesprávne predpokladať, že hovoríme so staršou osobou).

Diskriminačná vlastnosť vyplývajúca zo vzťahu k inej osobe, k organizácii a pod.[upraviť | upraviť zdroj]

Diskriminačným dôvodom sa môže stať aj vzťah k inej relevantnej osobe, organizácii, či akémukoľvek subjektu, voči ktorému je diskriminujúca osoba negatívne zameraná. Tak môžu byť diskriminovaní napr. členovia niektorého združenia, politickej strany, žiaci škôl, zamestnanci organizácií, obchodní partneri, ale i deti, manželia, priatelia osôb, voči ktorým má diskriminujúca osoba oprávnene či neoprávnene negatívny vzťah.

Dôvody diskriminácie z hľadiska Antidiskriminačného zákona SR[upraviť | upraviť zdroj]

Antidiskriminačný zákon č. 365/2004 Z.z., ktorým sa Slovenská republika prihlásila k potieraniu diskriminácie, taxatívne určuje oblasti a dôvody jednoznačne zakázanej diskriminácie.

Ak je diskriminačným dôvodom

  1. rod/pohlavie
  2. rasový pôvod, národnostný alebo etnický pôvod

tento zákon jednoznačne zakazuje diskrimináciu v oblasti prístupu a poskytovania:

  • sociálnej pomoci, sociálneho poistenia, štátnej sociálnej podpory a sociálnych výhod
  • zdravotnej starostlivosti
  • vzdelania
  • tovarov a služieb vrátane bývania, ktoré sú poskytované verejnosti právnickými osobami a fyzickými osobami-podnikateľmi.

U pracovno-právnych vzťahov, v obdobných vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich je taxatívne určený rozšírený okruh

  1. rodu/pohlavia
  2. náboženského vyznania alebo viery
  3. rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu
  4. zdravotného postihnutia
  5. veku
  6. sexuálnej orientácie.

Antidiskriminačný zákon novelizoval viaceré zákony, ktoré podľa predmetu svojej úpravy rozširujú výpočet zakázaných diskriminačných dôvodov. Príkladom je Zákonník práce, ktorý rozširuje dôvody diskriminácie aj na základe manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia, pričom klauzula „iné postavenie“ pripúšťa aj iné nevymenované dôvody diskriminácie.

Pozitívna diskriminácia[upraviť | upraviť zdroj]

Často sa vyskytuje i pojem pozitívna diskriminácia alebo tiež afirmatívna akcia resp. vyrovnávacie opatrenie. Pojem by sa dal opísať ako zvýhodňovanie diskriminovaných alebo zvýhodňovanie znevýhodnených. Príkladom by mohol byť predpis o určitých výhodách garantovaných invalidom pri hľadaní si práce.

Pozitívna diskriminácia býva vnímaná kontroverzne, podľa niektorých názorov prináša viac škody než úžitku. Jej kritici tvrdia, že afirmatívna akcia v skutočnosti:

oslabuje vôľu menšín ku skutočnej zmene svojho postavenia,
vychováva novú generáciu v presvedčení, že dostane všetko bez práce,
naznačuje, že príslušníci menšín sú menejcenní, lebo nie sú schopní vyhovieť bežným požiadavkám spoločnosti.

V Slovenskej republike, na základe Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18. októbra 2005 o protiústavnosti § 8 ods. 8 Antidiskriminačného zákona, časť antidiskriminačného zákona, ktorá mala zaviesť zvýhodňovanie alebo tzv. pozitívnu diskrimináciu príslušníkov národnostnej menšiny, je protiústavná.[1]

Na druhej strane, podľa tvrdenia zástancov pozitívnej diskriminácie afirmatívne akcie majú iba zaistiť diskriminovaným príslušníkom menšín rovnakú príležitosť k uplatneniu, akú majú príslušníci väčšinovej populácie. Znamená to vyrovnanie počiatočných znevýhodnení, za ktoré si daná osoba nemôže sama, teda vyrovnanie "štartovných pozícií".

Obrana[upraviť | upraviť zdroj]

Každý jeden človek je priraďovaný na základe určitých kritérií i k menšine a tým sa dostáva voči väčšine do nevýhodného postavenia. Na základe iných kritérií môže však byť vnímaný ako príslušník spoločenskej väčšiny a v tomto postavení má vedomú či podvedomú snahu brániť svoje výhody na úkor menšiny a jej snahy o rovnaké zaobchádzanie vníma ako ohrozenie svojho postavenia. Diskriminačné správanie býva najčastejšie spojené s diskrimináciou menšín alebo s diskrimináciou slabších bez dostatočnej spoločenskej podpory.

Absencia kritiky či pomenovania diskriminačného správania je podmienkou jeho pretrvávania či stupňovania diskriminácie. V tejto súvislosti je zaujímavá súvislosť s pripravenosťou ľudí podriaďovať sa tlaku skupiny a autority (konformita) a súvislosť s Ashovým a Milgramovým experimentom.

  • Milgram napísal v článku „The Perils of Obedience“ (Nebezpečenstvo poslušnosti), Milgram 1974:

Zákonné a filozofické aspekty poslušnosti sú nesmierne dôležité, ale hovoria veľmi málo o tom, ako sa väčšina ľudí správa v konkrétnych situáciách. Vytvoril som jednoduchý pokus na Yalskej univerzite na zistenie, akú veľkú bolesť môže bežný občan spôsobiť inej osobe jednoducho preto, že mu to prikázal experimentujúci vedec. Prísna autorita bola postavená proti najsilnejšej morálnej povinosti subjektu (účastníka), proti utrpeniu iných; aj pri v ušiach subjektu znejúcom kriku obete autorita častejšie vyhrávala ako prehrávala. Extrémna ochota dospelých ísť takmer do krajností na príkaz autority predstavuje hlavný výsledok štúdie a skutočnosť s najnaliehavejšou potrebou vysvetlenia.

  • Ashov experiment sa označuje za test konformity a v súvislosti s diskrimináciou poukazuje na to, že už aj jediný kritický hlas zvyšuje percento nekonformných odpovedí na obranu diskriminovaných jedincov.

Ku konkrétnemu riešeniu diskriminácie možno použiť nasledujúce prostriedky:

  • zmierne riešenie sporu (mimosúdne vyjednávanie, mediácia)
  • podnety kontrolným orgánom
  • medializácia
  • súdna ochrana

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.concourt.sk/servlet/dokument?id_spisu=31723

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]