Milgramov experiment

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Experimentátor (V) prehovára účastníka (L) aby dával elektrické šoky (o ktorých je presvedčený, že sú bolestivé) druhému účastníkovi (S), ktorý je v skutočnosti herec. Mnoho účastníkov pokračovalo v dávaní šokov napriek hercovej prosbe o milosť.

Milgramov experiment (Štúdia podriadenia sa autorite) je známy vedecký pokus zo sociálnej psychológie. Experiment bol prvýkrát opísaný Stanleyom Milgramom, psychológom na Yalskej Univerzite v článku s názvom Behavioral Study of Obedience (Behaviorálna štúdia poslušnosti) vydanom v Journal of Abnormal and Social Psychology v roku 1963 a neskôr preberaný obšírne v jeho knižke z roku 1974 Obedience to Authority: An Experimental View (Poslušnosť k autoritám: experimentálny pohľad). Mal za úlohu zmerať ochotu účastníka poslúchať autoritu, ktorá káže účastníkovi robiť niečo, čo môže byť v rozpore s účastníkovym osobným svedomím.

Pokusy začali v júli 1961, rok po súde Adolfa Eichmanna v Jeruzaleme. Milgram vymyslel experiment aby odpovedal na otázku: „Mohol byť Eichmann a mnoho jeho spolupáchateľov v Holokauste len vykonávateľmi rozkazov? Môžeme ich všetkých nazývať spolupáchateľmi?“ (Milgram, 1974)

Milgram zhrnul v článku „The Perils of Obedience“ (Nebezpečenstvo poslušnosti), Milgram 1974:

„Zákonné a filozofické aspekty poslušnosti sú nesmierne dôležité, ale hovoria veľmi málo o tom, ako sa väčšina ľudí správa v konkrétnych situáciách. Vytvoril som jednoduchý pokus na Yalskej univerzite na zistenie, akú veľkú bolesť môže bežný občan spôsobiť inej osobe jednoducho preto, že mu to prikázal experimentujúci vedec. Prísna autorita bola postavená proti najsilnejšej morálnej povinosti subjektu (účastníka), proti utrpeniu iných; aj pri v ušiach subjektu znejúcom kriku obete autorita častejšie vyhrávala ako prehrávala. Extrémna ochota dospelých ísť takmer do krajností na príkaz autority predstavuje hlavný výsledok štúdie a skutočnosť s najnaliehavejšou potrebou vysvetlenia.“

Metóda experimentu[upraviť | upraviť zdroj]

Na pokus boli subjekty získavané inzerátmi v novinách a priamymi listami, aby sa zúčastnili štúdie na Yale. Samotné experimenty sa odohrávali v dvoch miestnostiach na prízemí Linslyho-Chittendenovej Haly v univerzitnom Starom areáli. Experiment mal trvať 1 hodinu, za ktorú účastník dostane zaplatené 4,50 USD. Účastníkmi boli muži vo veku od 20 až 50, každého stupňa vzdelania, od nedokončenej základnej školy po doktorský titul.

Účastníkovi a spoločníkovi experimentátora (ktorý bol hercom predstierajúcim, že je iný účastník) bolo experimentátorom povedané, že sa budu podieľať na pokuse, ktorý testuje účinok trestu na spôsob učenia.

Jeden kúsok papiera bol daný účastníkovi a druhý spojencovi. Účastník bol presvedčený, že jeden papierik určoval „žiak“ a druhý „učiteľ“ a že papieriky sa rozdávajú náhodne. V skutočnosti na oboch kúskoch bolo „učiteľ“ ale herec predstieral, že na papieriku číta „žiak“; tak bolo zaručené, že účastník bude vždy „učiteľ“. V tomto bode, „učiteľ“ a „žiak“ boli rozdelení do rôznych miestností, kde mohli medzi sebou hovoriť, ale nemohli sa vidieť. V jednej verzii experimentu spojenec spomenul, že má choré srdce.

„Učiteľovi“ bol daný 45-voltový elektrický šok z generátora elektrošokov ako ukážka, akú môže „žiak“ dostať počas experiemntu. „Učiteľ“ dostal zoznam dvojíc slov, ktoré mal žiaka učiť. Učiteľ začal čítaním zoznamu párov slov žiakovi. Učiteľ potom čítal prvé slovo z každej dvojice a 4 možné odpovede. Žiak stláčal gombík, aby vyjadril svoju odpoveď. Ak bola odpoveď nesprávna, žiak dostal šok, s napätím rastúcim s každou nesprávnou odpoveďou o 15 voltov. Ak bola správna, učiteľ čítal nasledujúcu dvojicu slov.

Subjekty boli presvedčené, že za každú nesprávnu odpoveď žiak dostával ozajstný šok. V skutočnosti tam žiadne šoky neboli. Po tom, čo bol spojenec oddelený od subjektu, spojenec spustil magnetofón spojený s generátorom elektrošokov, ktorý prehrával nahrané zvuky pre každú úroveň šoku. Po určitom počte zvýšení úrovne napätia herec začal búchať do steny, ktorá ho delila od subjektu. Po viacerých úderoch na stenu a sťažovaní sa na jeho srdcovú chorobu, žiak nedával ďalšie odpovede na otázky a nepodával žiadne ďalšie sťažnosti.

V tomto bode veľa ľudí vyjadrovalo žiadosť zastaviť experiment a overiť, či sa žiakovi nič nestalo. Mnoho testovaných subjektov zastavilo na 135 voltoch a začalo sa pýtať na účel pokusu. Niektorí pokračovali po uistení, že nebudú braní na zodpovednosť. Niektoré subjekty sa začali silno smiať po prvom výkriku bolesti prichádzajúcom od žiaka.

Ak v niektorom čase subjekt naznačoval žiadosť skončiť experiment, dostal sériu slovných povzbudení v nasledovnom poradí:

  1. Prosím Vás, pokračujte.
  2. Experiment vyžaduje, aby ste pokračovali, prosím vytrvajte.
  3. Je nevyhnutné, aby ste pokračovali.
  4. Nemáte na výber, musíte pokračovať.

Ak subjekt žiadal ukončiť po všetkých štyroch postupných slovných nabádaniach, experiment bol zastavený. Inak bol zastavený až po tom, čo subjekt dal maximálny 450-voltový šok 3-krát po sebe.

Výsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Milgram vytvoril dokumentárny film ukazujúci experiment a jeho výsledky, s názvom „Poslušnosť“ („Obedience“), ktorého pravé kópie je dnes ťažko nájsť. Zhotovil tiež seriál 5 filmov zo sociálnej psychológie s Harrym Fromom, na ktorého narazil pri svojich pokusoch [1]. Všetky sa dajú získať od Penn State Media Services.

Pred realizáciou experimentu Milgram urobil prieskum medzi kolegami psychológmi o tom, aké budú výsledky. Jednohlasne verili, že len zopár sadistov bude pripravených udrieť maximálnym napätím.

V prvej Milgramovej sade pokusov 65 % (27 zo 40) z experimentálnych účastníkov vykonalo pokusný záverečný 450-voltový šok, hoci mnoho z nich to robilo s dosť nepríjemými pocitmi; pri nejakom bode každý zastal a pochyboval o experimente, niektorí dokonca vraveli, že vrátia šek, ktorým im bolo zaplatené. Žiadny účastník vytrvalo neodmietol v dávaní šokov pred 300-voltovou úrovňou. Obmeny experimentu boli robené samotným Milgramom a inými psychológmi po celom svete s podobnými výsledkami. Zvlášť, na potvrdenie pôvodných výsledkov, obmeny pokusu skúmali premenné v jeho zostavení.

Thomas Blass z Marylandskej Univerzity (ktorý je tiež autorom Milgramovej biografie, nazvanej Muž, ktorý šokoval svet) previedol meta-analýzu výsledkov opakovaných prevedení experimentu. Zistil, že percento účastníkov pripravených zasadiť smrteľné napätia zostávajú konštantné, medzi 61% a 66%, bez ohľadu na čas a miesto (všeobecný popis Blassových výsledkov bol publikovaný v Psychology Today, marec/apríl 2002). Kompletné výsledky boli publikované v Journal of Applied Social Psychology. [Blass, 1999]

Reakcie[upraviť | upraviť zdroj]

Experiment nastolil otázky o etike samotného vedeckého experimentovania kvôli extrémnemu emočnému stresu spôsobeného účastníkom (hoci by sa dalo povedať, že tento stres bol spôsobený ich vlastným konaním). Veľa moderných vedcov by dnes pokus považovalo za neetický, hoci viedol k hodnotnému a hlbokému vniknutiu do ľudskej psychológie.

Na Milgramovu obranu, 84 % bývalých účastníkov neskôr vyšetrených povedalo, že boli „vďační“ alebo „veľmi vďační“, že sa zúčastnili a 15 % zostalo neutrálnych (92 % všetkých odpovedajúcich niekdajších účastníkov). Mnohí písali vyjadrujúc vďaku. Milgram od bývalých účastníkov opakovane dostával ponuky na asistenciu a žiadosti o prijatie medzi jeho pracovníkov.

O 6 rokov neskôr (počas vyvrcholenia Vietnamskej vojny), jeden z účastníkov poslal Milgramovi list, opisujúci prečo bol „vďačný“, že bol zasiahnutý navzdory zrejmému stupňu záťaže:

„Keď som bol subjekt [účastník] v roku 1964, hoci som veril, že niekomu ubližujem, vôbec som sa nestaral o to, prečo to robím. Málo ľudí si vôbec uvedomuje, kedy koná v súlade so svojím vlastným presvedčením a kedy sa pokorne podrobuje autorite. ... Mojím súhlasom s odvedením s uvedomením si, že sa podriaďujem požiadavke autority na konanie niečoho veľmi zlého mi naháňa strach zo seba samého. ... Som úplne pripravený ísť do väzenia ak nevyhovujem stavu odporcu vojenskej služby. Naozaj, je to jediná cesta ako môžem zostať verný tomu, čomu verím. Moja jediná nádej je, že členovia mojho predstavenstva konajú rovnako v zhode s ich svedomím...“

Jednako, nie každý prešiel život meniacou skúsenosťou, ako spomínajú niektorí bývalí účastníci. Účastníci neboli plne vypočutí podľa moderných štandardov a rozhovory pri odchode ktoré sa objavili, nasvedčujú tomu, že sa zdá, že mnohí celkom nepochopili povahu experimentu.

Obmeny[upraviť | upraviť zdroj]

Milgram opisuje 19 variácií experimentu, ktoré spracoval v Obedience to Authority: An Experimental View. Vo všeobecnosti zistil, že keď blízkosť obete stúpla, poslušnosť klesla a keď blízkosť autority stúpla, poslušnosť vzrástla (Experimenty 1–4). Napríklad v jednej obmene, kde účastníci dostávali príkazy od experimentátora iba telefonicky (Experiment 2), poslušnosť veľmi poklesla; zaujímavo, niekoľko účastníkov klamalo experimentátora predstieraním, že pokračuje v pokuse. V obmene, kde blízkosť „žiaka“ bola užšia, účastník musel fyzicky držať žiakovu ruku na šokovej doske, poslušnosť poklesla. Pri tejto poslednej podmienke aj tak 30 % subjektov dokončilo experiment.

V Pokuse 8 boli účastníkmi ženy (vo všetkých ostatných Milgramových experimentoch nimi boli muži). Poslušnosť sa významne nelíšila, hoci ony javili, že pociťujú vyššiu úroveň stresu.

V jednej verzii (Experiment 10), Milgram prenajal skromný úrad v Bridgeporte, údajne prevázdkovaný podnikom nazvaným „Združený výskum Bridgeportu“ bez zjavného spojenia s Yale, aby sa vylúčilo dobré meno univerzity ako možný činiteľ ovplyvňujúci účastníkovo správanie. Výsledok tohto experimentu sa významne nelíšil od tých prevádzaných v areáli Yale.

Milgram tiež spojil silu autority so silou prispôsobovania sa. V týchto experimentoch účastníci boli spojení s jedným alebo dvomi „učiteľmi“ (ktorí boli v skutočnosti hercami, rovnako ako „žiak“). Správanie účastníkov, domnelých kolegov, silno ovplyvnilo výsledky. Keď 2 prídavní učitelia odmietli vyhovieť (Experiment 17), len 4 účastníci zo 40 pokračovali v pokuse. V inej verzii (Experiment 18), účastník podstúpil pomocnú úlohu s iným „učiteľom“, ktorý sa podriadil úplne. V tejto obmene sa len 3 zo 40 vzopreli experimentátorovi. [2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Blass, Thomas. The Milgram paradigm after 35 years: Some things we now know about obedience to authority, Journal of Applied Social Psychology, 1999, Vol. 25, pp. 955-978.
  • Blass, Thomas. (2002), „The Man Who Shocked the World“, Psychology Today, Mar/Apr 2002, Vol. 35 Issue 2.
  • Blass, Thomas. (2004), The Man Who Shocked the World: The Life and Legacy of Stanley Milgram. (ISBN 0-7382-0399-8)
  • Milgram, Stanley. (1963). „Behavioral Study of Obedience.“ Journal of Abnormal and Social Psychology, 67, 371-378.
  • Milgram, Stanley. (1974), Obedience to Authority; An Experimental View (ISBN 0-06-131983-X)
  • Milgram, Stanley. (1974), „The Perils of Obedience“, Harper's Magazine
    • Abridged and adapted from Obedience to Authority
  • Miller, Arthur G., (1986). The obedience experiments : a case study of controversy in social science, New York : Praeger, 295 p.
  • Parker, Ian, Obedience, published in Granta magazine (http://www.granta.com), issue 71, Autumn 2000. Includes an interview with one of Milgram's volunteers, and discusses modern interest in, and scepticism about the experiment.
  • Wu, William, (http://www.ocf.berkeley.edu/~wwu/psychology/compliance.shtml) Practical Psychology: Compliance: The Milgram Experiment.

Film[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]