Sixtínska kaplnka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Svetové dedičstvo UNESCO
Súradnice: 41°54′11″S 12°27′16″V / 41.90306°S 12.45444°V / 41.90306; 12.45444
Sixtínska kaplnka
kaplnka Panny Márie
sakrálna stavba
Chapelle sixtine2.jpg
Pohľad do interiéru kaplnky s freskovou výmaľbou
Štát Vatikán Vatikán
Súradnice 41°54′11″S 12°27′16″V / 41.90306°S 12.45444°V / 41.90306; 12.45444
Dĺžka 40,9 m
Šírka 13,4 m
Výška 20,7 m
Architekti Giovanni de Dolci, Baccio Pontelli
Štýl renesancia
Výstavba 1473 - 1484
Vysviacka 15.8.1483
Wikimedia Commons: Sistine Chapel
Webová stránka: [1]
Vatikán*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Štát Vatikán Vatikán
Typ kultúrna pamiatka
Kritériá i, ii, iv, vi
Identifikačné č. 286
Región** Európa a Severná Amerika
História zápisu
Zápis 1984  (8. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva.
** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Sixtínska kaplnka (tal. Cappella Sistina, lat. Sacellum Sixtinum) je sakrálna stavba, ktorú ako súčasť Apoštolského paláca vo Vatikáne dal postaviť pápež Sixtus IV. v rokoch 1473 – 1484; pôvodne pápežova súkromná kaplnka vznikla podľa plánov Giovanniho de Dolciho a Baccia Pontelliho.

Sixtínska kaplnka patrí k najznámejším a turistami najviac vyhľadávaným miestam v Ríme a tvorí súčasť prehliadkovej expozície Vatikánskych múzeí. Od roku 1984 je spolu s ostatnými architektonickými pamiatkami Vatikánu zapísaná v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Architektúra stavby[upraviť | upraviť zdroj]

Z architektonického hľadiska je Sixtínska kaplnka pomerne jednoduchou stavbou. Tvorí ju rozľahlý sálový priestor (vnútorné rozmery 40,9 x 13,4 m, výška 20,7 m) s plytkou valenou klenbou s lunetami, členený mramorovou prepážkou dekorovanou girlandami, úponkami a puttami, ktorú so speváckym chórom na pravej strane vytvorili renesanční sochári Mino da Fiesole, Giovanni Dalmata a Andrea Bregno.

Fresková výmaľba[upraviť | upraviť zdroj]

Sixtínska kaplnka je preslávená predovšetkým freskovou výzdobou stien a stropu dielami najvýznamnejších talianskych renesančných umelcov.

Na obidvoch bočných stenách je po šesť veľkých freskových obrazov s výjavmi zo života Ježiša Krista (na pravej strane) a Mojžiša (na ľavej strane), maľovaných v r. 1481 – 1482 toskánskymi a umbrijskými maliarmi (Pinturicchiom, Sandrom Botticellim, Cosimom Rosellim a ďalšími).

Práce na nástenných maľbách trvali od júla 1481 do mája 1482, teda pomerne krátku dobu: sotva jedenásť mesiacov. Maliari povolaní do Ríma najprv vytvorili vzorky fresiek, ktoré boli z umeleckého ale aj z liturgického hľadiska podrobené odbornému preskúmaniu pápežom ustanovenou komisiou. Po kladnom ohodnotení predlôh umelci dostali v októbri 1481 objednávku na vytvorenie celej série príbehov. Obrazový program kaplnky obsahoval cyklus scén zo Starého a z Nového zákona o živote Mojžiša a Krista. Príbehy začínali pri oltárnej stene - tu namaľované fresky však o polstoročie ustúpili Michelangelovmu Poslednému súdu - pokračovali pozdĺž dlhých stien kaplnky a končili pri vstupnej stene. Nad týmito obrazmi bola namaľovaná galéria pápežských portrétov a spodnú časť stien zaplnili vyobrazené drapérie. Jednotlivé scény z oboch cyklov obsahujú vzájomné typologické odkazy. Scény vychádzajúce zo Starého i Nového zákona sú chápané ako jeden celok, tvoria myšlienkovú jednotu; Mojžiš predstavuje Kristovho predchodcu.

Severná stena[upraviť | upraviť zdroj]

Severná stena (pri pohľade smerom k oltáru pravá stena) je vertikálne rozdelená na štyri samostatné pásy fresiek (odspodu):

Južná stena[upraviť | upraviť zdroj]

Južná stena (pri pohľade smerom k oltáru ľavá stena) je vertikálne rozdelená na štyri samostatné pásy (odspodu):

Vstupná stena[upraviť | upraviť zdroj]

Podobne ako obe bočné steny je vertikálne rozdelená na štyri samostatné pásy fresiek (odspodu):

  • dve závesové fresky
  • dve fresky (pri pohľade na vchod - ľavá, priliehajúca k severnej stene Vzkriesenie Krista; pravá, priliehajúca k južnej stene Rozjímanie nad Mojžišovým telom). Pôvodné fresky boli zničené, keď sa v roku 1522 zrútila časť vstupného portálu. Súčasné fresky s rovnakým námetom ako pôvodné maľby (diela Domenica Ghirlandaia a Lucu Signorelliho) pochádzajú od holandského maliara Hendrika van der Broecka (Vzkriesenie Krista z roku 1572), resp. Taliana Mattea da Lecce (Rozjímanie nad Mojžišovým telom, 1574)
  • štyri fresky s postavami pápežov (zľava doprava): Kajus, Marcelín, Marcel I. a Eutychián
  • dve lunetové fresky (nad oknami) postáv z rodokmeňa Ježiša Krista podľa Matúšovho evanjelia:
    • Eleazar - Máttan, 1511 - 1512, 215 x 430 cm (vľavo)
    • Jákob - Jozef, 1511 - 1512, 215 x 430 cm (vpravo)

Strop[upraviť | upraviť zdroj]

Schéma stropných fresiek (v smere od vchodu k oltárnej stene)

Maliarsku výzdobu Sixtínskej kaplnky dovŕšil Michelangelo Buonarroti, keď z poverenia pápeža Júliusa II. sa pustil do výmaľby stropu (predtým tam bola zobrazená hviezdna obloha) s pomocníkmi povolanými z Florencie. Túto časť však zničil a pokračoval sám. Nevýraznú klenbu rozčlenil architektonickými motívmi na rôzne veľké polia, stredné naplnil výjavmi zo stvorenia sveta (o Adamovi a o Noemovi), pri rohoch menších obrazov umiestnil postavy nahých mladíkov, medzi lunety päť sibýl a sedem prorokov, v rohových častiach predobrazy spasenia ľudstva a nad oknami Ježišových predkov. Obsahovo tak nadviazal na obrazy bočných stien, maliarsky rozvíjajúc svoje sochárske zámery. Strop dokončil v roku 1512.

Michelangelo Buonarroti, Delfská Sibyla, 1509
Michelangelo Buonarroti, Stvorenie Adama, 1510. Freska patrí k najznámejším umeleckým dielam vôbec

Medzi Michelangelom a pápežom Júliusom II. prebiehali neustále spory. Michelangelo narážal na neuveriteľnú náladovosť pápeža, na jeho nezvyčajné lakomstvo, na opätovné pokusy obrať umelca o jeho zaslúžený honorár o i námietky pápeža proti umelcovým predstavám o výmaľbe Sixtínskej kaplnky. Pápež chcel vidieť na klenbe kaplnky dvanásť apoštolov, no Michelangelove predstavy boli úplne iné. Umelec si napokon svoje predstavy presadil a rozhodol sa pre maľby vychádzajúce z knihy Genezis: Stvorenie sveta. Boh Otec tvoriaci svet a prvých ľudí, vznášajúci sa nad vodami až po potopu, pri ktorej sa zachránil iba koráb Noeho, akoby sa príbeh stvorenia zjavoval na oblohe, akoby ignoroval architektúru s jej klenbami a povalami - a nikde ani náznak či najmenší poukaz na matku Cirkev. Naopak, Michelangelo sa vyhol každej narážke, ešte aj tam, kde sa táto súvislosť priam vnucovala, pri vypĺňaní dvanástich oblúkov nad oknami kaplnky sa nerozhodol pre stvárnenie dvanástich apoštolov - namaľoval päť sibýl a sedem prorokov.

Strop kaplnky je vizuálne priečne rozdelený na deväť sekcií (okrem toho dve krajné sekcie tvoriace prechod medzi stropnou a nástennou výmaľbou), v ktorých sa striedajú biblické výjavy. Celkovo strop obsahuje osemdesiatdva malieb jedinečne skombinovaných do harmonicky a kompozične uceleného celku (popis viď obrázok vyššie Schéma stropných fresiek). Z toho je:

  • deväť výjavov z knihy Genesis (smerom od čelnej steny - Oddelenie svetla od tmy, Utvorenie Slnka, Mesiaca a Zeme, Oddelenie zeme od vôd, Stvorenie Adama, Stvorenie Evy, Vyhnanie z raja, Noemova obeta, Potopa sveta a Opitý Noe)
  • štyri rohové scény
  • štyri páry bronzových postáv v rohoch
  • štrnásť malieb s predkami Krista
  • sedem prorokov (Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Daniel, Joel, Zachariáš, Jonáš)
  • päť sibýl (Perzská, Delfská, Kumánska, Eritrejská, Líbyjská)
  • dvadsať postáv nahých mládencov zv. ignudo
  • desať medailónov

Oltárna stena[upraviť | upraviť zdroj]

Umeleckým a ideovým vyvrcholením interiérovej výmaľby kaplnky je Michelangelova freska Posledný súd na čelnej (západnej) stene. Podľa hodnotenia odborníkov sa freska radí k jedným z najveľkolepejších diel v dejinách maliarstva.

Prípravné práce začal Michelangelo na príkaz pápeža Klementa VII. v roku 1534; samotnú prácu previedol v rokoch 1536 – 1541 za pápeža Pavla III.

Po odhalení Posledného súdu v roku 1541 sa proti dielu zdvihli početné hlasy. Maliar a teoretik umenia Lodovico Dolce v roku 1557 napísal: „Kto by sa odvážil tvrdiť, že v chráme svätého Petra, hlavy apoštolov, v Ríme, kde sa zhromažďuje celý svet, a v kaplnke samotného pápeža, je slobodné, aby človek videl zobrazené také množstvo nahých tiel, ktoré nemravne vystavujú svoje predky i zadky“.

Keď Tridentský koncil v roku 1563 odsúdil zobrazovanie nahoty v náboženskom umení, boli na príkaz pápeža Pia IV. v roku 1565 Daniele da Volterrom pohlavné orgány postáv zakryté rúškami.

Sixtínska kaplnka dnes[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Konkláve

Kaplnka v súčasnosti okrem toho, že tvorí súčasť prehliadkovej trasy návštevníkov Vatikánskych múzeí je živým sakrálnym priestorom. Jej najdôležitejšie využitie nastáva po skone niektorého z pápežov. Od roku 1870 je totiž pravidelným miestom konania tzv. konkláve, t.j. voľby nového pontifika.

Zaujímavosť[upraviť | upraviť zdroj]

Viacero pápežov po Júliusovi II. si po zhliadnutí Michelangelovej stropnej maľby Stvorenie Adama kládlo otázku, prečo umelec práve stvorenému Adamovi, ktorému Boh Otec v letku podá svoj životodarný ukazovák, namaľoval pupok, keď mu predsa nikdy nemusel odrezať pupočnú šnúru: „Vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou“ (Gen: 2,7). Viackrát sa vyskytli snahy pupok odstrániť.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4
  • P. Johnson, Renesancia, Slovart, Bratislava, 2002, ISBN 80-7145-681-0
  • P. Burke, Italská renesance, Mladá fronta, Praha, 1996, ISBN 80-204-0589-5
  • B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
  • Ch. Stukenbrock, B. Topper, 1000 mistrovských děl evropského malířství 1300 - 1850, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-129-4
  • 22. B. Deimlingová, Sandro Botticelli, Taschen/Nakladateľstvo Slovart, 2004, ISBN 80-7209-515-3
  • 23. R. Říčan, A. Molnár, 12 století církevních dějin, Kalich, Praha, 1989

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]