Ľudovít Štúr

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ľudovít Štúr
Ľudovít Štúr
slovenský národný buditeľ, kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, filozof, historik, jazykovedec, pedagóg, spisovateľ, básnik, publicista, redaktor

Narodenie 28. október 1815[1]
Flag of the Habsburg Monarchy.svg Uhrovec, okres Bánovce nad Bebravou, Rakúske cisárstvo (dnešné Slovensko)
Úmrtie 12. január 1856 (40 rokov)
Flag of the Habsburg Monarchy.svg Modra, okres Pezinok, Rakúske cisárstvo
Rodičia Samuel Štúr,
Anna Štúrová (1790 – 1853), rod. Michalcová [2][3]
Príbuzní súrodenci Karol (1811 – 1851), Samuel (1818 – 1861), Karolína (1826 – 1859) Ján (1827 – 1907),[2][3]
Podpis Ľudovít Štúr, podpis

Ľudovít Štúr (Ludevít Velislav Štúr; pseudonymy: B. Dunajský, Bedlivý Ludorob, Boleslav Záhorský, Brat Sloven, Ein Slave, Ein ungarischer Slave, Karl Wildburn, pravolub Rokošan, Slovák, Starí, Velislav, Zpěvomil)[2] (* 28. október 1815[1], Uhrovec, okres Bánovce nad Bebravou – † 12. január 1856, Modra, okres Pezinok) bol slovenský politik, filozof, historik, jazykovedec, spisovateľ, básnik, publicista, redaktor a pedagóg.

Ľudovít Štúr bol najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života a vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia v polovici 19. storočia, kodifikátor slovenského spisovného jazyka založeného na stredoslovenských nárečiach (okolo 1843), jeden z vedúcich účastníkov Slovenského povstania v rokoch 18481849 a poslanec uhorského snemu za mesto Zvolen v rokoch 18481849.

Je po ňom pomenovaná planétka (3393) Štúr.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Rodisko, rodičia a životne pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudovít Štúr sa narodil 28. októbra 1815[1] v obci Uhrovec (vtedy Zay-Uhrovec), ležiacej v južnej časti Strážovských vrchov, ako druhé z piatich detí národne uvedomelého učiteľa miestnej evanjelickej školy Samuela Štúra a Anny Štúrovej, rod. Michalcovej. Pokrstený bol 29. októbra 1815[4] v evanjelickom chráme v rodisku. Súrodencami Ľudovíta Štúra boli starší brat Karol (18111851), mladší Samuel (18181861), sestra Karolína (18261859)[2] a najmladší brat Janko (18271907).[3] Ich otec Samuel Štúr, podľa Hurbanovho svedectva „muž učený, charakteru vážnosť a úctu vymáhajúceho na každom, kto zblížil sa jemu“, prišiel z Trenčína, aby v Zay-Uhrovci prijal ponúknuté miesto učiteľa.

Štúdiá[upraviť | upraviť zdroj]

Základné vzdelanie získal Ľudovít Štúr v Uhrovci u svojho otca.[3] V roku 1827 odchádza študovať na nižšie gymnázium do Rábu (dnešný Győr), kde si jeho usilovnosť a bystrosť nadaného žiaka všimol najmä profesor Leopold Petz, pôvodom Slovák[4], ktorý bol známy svojím obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Petz orientoval svojich žiakov aj na diela slovanských autorov a prebudil tak u mladého Štúra záujem o svet Slovanstva. Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľudovít Štúr zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave (1829 – 1834), kde už študoval jeho starší brat Karol.[4]

Busta Ľudovíta Štúra v Kysáči, Srbsko

Štúdium na bratislavskom lýceu pozostávalo z dvojročného humanitného štúdia a z ďalších dvoch ročníkov, absolvovanie ktorých bolo podmienkou pre získanie ďalšieho vyššieho – univerzitného vzdelania. Na lýceu existovala od roku 1803 Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič. Evanjelické lýceum v Bratislave bolo jedinou vyššou strednou ev. školou v Uhorsku s takouto katedrou. Prednášky sa viedli v biblickej češtine, keďže táto bola už tri storočia jazykom slovenských evanjelických vzdelancov.

Najmä pre pokročilý vek profesora Palkoviča, ktorý mu nedovoľoval prednášať v stanovenom rozsahu učivo, založili študenti v roku 1829 samovzdelávací spolok Spoločnosť česko-slovenskú (zakladanie slovenských študentských spolkov a spoločností bolo na evanjelických lýceách bežné, napr. Spoločnosť česko-slovenská na viedenskom lýceu vznikla roku 1823, na kežmarskom lýceu roku 1824, po bratislavskej vznikali Spoločnosti najmä z iniciatívy jej členov aj v roku 1832 v Levoči a Prešove, 1838 v Banskej Štiavnici a i.[5]). Medzi zakladateľov bratislavskej Spoločnosti patrili Karol Štúr, Samo Chalupka, Daniel Lichard a Samuel Godra. Prvým predsedom sa stal profesor J. Palkovič, výkonnými funkcionármi boli však jej podpredsedovia Samo Chalupka, Karol Štúr, Michal Miloslav Hodža, Tomáš Horš, Samuel Samoslav Vanko a Ľudovít Štúr.[5] K hlavným úlohám Spoločnosti patrilo aktívne sa vzdelávať v rodnej reči, cvičiť sa v gramatike, písať literárne práce a študovať dejiny slovanských národov.

Po príchode do Bratislavy sa Ľudovít stal jedným z jej členov. Zo zápisníc Spoločnosti vyplýva, že bol aktívnym a svedomitým študentom. Jeho húževnatosť priniesla svoje plody aj v celkovom štúdiu na lýceu. Z predmetov si zvlášť obľúbil dejepis, čítal antických autorov, zaujímal sa o estetiku a dejiny umenia. Spomedzi slovanských spisovateľov si vážil diela J. Hollého, J. Kollára, P. J. Šafárika, F. Palackého a iných.

Na jeseň 1835 sa Štúr stal podpredsedom Spoločnosti (bývalo zvykom, že post predsedu zastával niektorý z profesorov). V rámci rozvíjania hlbšieho národného povedomia organizovali členovia Spoločnosti rôzne slávnosti, návštevy a podujatia. Jednou z významných aktivít niektorých členov Spoločnosti bola vychádzka na Devín 24. apríla 1836. Akcia bola, vzhľadom na spoločenskú situáciu, pripravovaná v tajnosti. Na Devíne spomenul Štúr vo svojom príhovore históriu Veľkej Moravy a po odznení básní a piesní si účastníci výletu zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno, ktoré mali verejne používať. Tak prijal Hurban ku krstnému menu Jozef slovanské meno Miloslav, August Škultéty – Horislav a pod. Štúr si pridal meno Velislav (týmto menom sa však podpisoval už aj predtým v Spoločnosti česko-slovenskej).

V školskom roku 1836/1837 sa na základe ustanovenia dištriktuálneho konventu stal Ľudovít Štúr nehonorovaným námestníkom prof. Palkoviča na lýceu. Predurčoval ho k tomu najmä kredit bývalého vynikajúceho žiaka lýcea a erudovanosť v latinskom jazyku (bola vyučovacou rečou na lýceu). Okrem latinčiny počas svojho života výborne ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky – predovšetkým poľský, srbo-chorvátsky, ruský a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu. Štúr na lýceu prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis. Súkromne viedol rozsiahlu korešpondenciu s významnými mužmi slovanského sveta (F. Palacký, J. Jungmann, P. J. Šafárik, J. Kollár a iní).

V školskom roku 1836/1837 sa vystupňovala nespokojnosť lyceálnych študentov so školským senátom a učiteľmi. Dôsledkom študentských nepokojov bol zákaz všetkých študentských spoločností a spolkov v Uhorsku. Štúr ako zástupca profesora Palkoviča sa preto snažil preniesť časť náplne bývalej Spoločnosti do svojich prednášok v rámci vyučovania.

V roku 1838 sa 24-ročný Ľudovít zapísal na univerzitu do Halle, ktorú (podobne ako univerzitu v Jene a Berlíne) navštevovali evanjelickí vzdelanci a získavali tu vzdelanie najmä z teológie, filozofie, histórie a lingvistiky. Štúr sa počas dvojročného štúdia obšírnejšie oboznámil s Heglovou a s Herderovou filozofiou, ktorých koncepcia dejín ho sprevádzala v celom jeho filozoficko-historickom svetonázore. Dejiny chápal v ich zákonitostiach, ako sled dejov, nasledujúcich duchovný princíp. Po absolvovaní univerzitného štúdia sa v roku 1840 cestou do Uhorska stretol v Prahe a v Hradci Králové s mnohými českými národovcami. V Čechách navštívil aj P. J. Šafárika, ktorý ho upozornil na zostrenú politickú situáciu, ktorá v krajine panovala.

Prvé pôsobisko[upraviť | upraviť zdroj]

Návrat do Uhorska znamenal pre Štúra začiatok nového boja o udržanie národných práv. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov. Situáciu sťažovalo aj zvolenie grófa Karola Zaya za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi a. v., ktorý podporoval myšlienku jediného a jednotného národa v Uhorsku – maďarského národa. Zay Štúra osobne poznal a spočiatku prejavoval voči nemu sympatie, pretože si vážil jeho vzdelanosť a nadanie. Neúspešne písomne i ústne vyzýval Štúra k spolupráci pre maďarské záujmy, pretože v nich videl perspektívu pre budúcnosť krajiny.

Po príchode z Nemecka sa Štúr v prvom rade usiloval opäť získať miesto námestníka profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. Nenárokoval si nijaký plat, iba úroky z nazbieraných peňazí na katedru, o ktoré sa mal ešte na polovicu deliť s prof. Palkovičom. Jeho žiadosť však narážala na prekážky, pretože Zay so svojimi prívržencami kalkulovali so zámerom, že po Palkovičovej smrti katedru definitívne zrušia. Vec sa dostala na zasadanie konventov a po dlhých prieťahoch začal Štúr ako suplent prof. Palkoviča prednášať.

Nepoľavujúci tlak na Slovákov zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Štúra a slovenských národovcov žiadať ochranu u panovníka. V roku 1842 bola vyslaná do Viedne štvorčlenná deputácia so Slovenským prestolným prosbopisom. V Prosbopise prosili Slováci panovníka o ochranu pred perzekúciou, o možnosť uverejňovať obranné spisy slovenského národa, potvrdiť Katedru reči a literatúry česko-slovenskej na ev. lýceu v Bratislave a zriadiť podobné ustanovizne aj na iných lýceách v Uhorsku a pod. Vo Viedni sa však o osude Slovenského prestolného prosbopisu nerozhodlo, pretože dvor poslal slovenskú žiadosť do Budína na vyjadrenie k uhorskému palatínovi, ktorý všetky požiadavky Prosbopisu zamietol.

Spisovná slovenčina[upraviť | upraviť zdroj]

Socha Ľudovíta Štúra v Levoči
„My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.“

Začiatkom roku 1843 oboznámil Ľudovít svojich blízkych priateľov s myšlienkou spojiť katolícky aj evanjelický prúd Slovákov na báze jednotného spisovného jazyka. Za základ vybral stredoslovenské nárečie najmä pre jeho rozšírenosť, pôvodnosť a zrozumiteľnosť. Zjednotenie Slovákov sa malo uskutočniť prostredníctvom všeslovenského nadkonfesionálneho spolku Tatrín.

Otázka nastolenia spisovnej slovenčiny sa formovala u Štúra už dlhší čas. Pred niekoľkými rokmi (1836 – list sa nachádza v Korešpondencii) sa v liste F. Palackému sťažoval, že biblická čeština, ktorou písali evanjelici, sa stáva čoraz nezrozumiteľnejšou pre Slovákov a vyslovil želanie, aby Česi a Slováci našli kompromisnú cestu pri riešení jednotného československého jazyka. Predpokladalo to ochotu k ústupkom ako zo slovenskej, tak i z českej strany. Keďže českí lingvisti podobnú ochotu nepreukázali, rozhodol sa Štúr so svojimi prívržencami pre novú formu spisovného jazyka, ktorý by v jednotnej reči spojil katolíkov aj evanjelikov.

11. júla 1843 sa Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe pri zavedení slovenčiny do praxe. 17. júla navštívili na Dobrej Vode Jána Hollého, ktorého ako významného predstaviteľa bernolákovčiny prvého oboznámili so svojím zámerom.

V tomto roku (1843) sa zároveň komplikovala situácia na lýceu. Tlaky na odstránenie Štúra z postu zástupcu prof. Palkoviča silneli a ich vyhrotenie v decembri 1843 malo za následok definitívne pozbavenie Štúra z tejto funkcie. Nepomohli ani študentské petície, ani obrany niektorých profesorov ev. lýcea. Na protest proti odvolaniu Štúra z funkcie zástupcu sa 22 študentov rozhodlo v marci 1844 odísť z lýcea. Trinásť z nich potom dokončilo štúdiá v Levoči.

Slovenské národné noviny[upraviť | upraviť zdroj]

V auguste 1844 sa konalo prvé zhromaždenie Tatrína v Liptovskom Sv. Mikuláši, na ktorom sa zúčastnil aj Štúr, ktorý bol zvolený za člena predsedníctva spolku. O rok neskôr sa po niekoľkoročnom úsilí podarilo Štúrovi získať od panovníka povolenie vydávať Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski. Noviny vychádzali od 1. augusta 1845. Písané boli v Štúrovej slovenčine a našli si svojich horlivých prívržencov a pre formu jazyka aj zarytých nepriateľov. Medzi odporcov sa zaradili nielen niektorí českí vlastenci, ktorí tento čin chápali ako zradu národnej veci a odtrhnutie sa od Čechov, ale aj P. J. Šafárik a najmä J. Kollár.

V roku 1846 vydal Štúr Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, v ktorom obhajoval nevyhnutnosť nového spisovného jazyka a v tom istom roku vyšlo jeho jazykovedné dielo Nauka reči Slovenskej, obsahujúce základy novej gramatiky. Na štvrtom zhromaždení Tatrína v auguste 1847 v Čachticiach sa zástupcovia katolíkov a evanjelikov definitívne dohodli na spoločnom používaní nového spisovného jazyka. Ďalšia úprava slovenskej gramatiky, prechod z fonetického princípu na etymologický, bola zavedená reformou Michala M. Hodžu a katolíka Martina Hattalu v 1851-1852. Rozhodovania o gramatických zmenách sa zúčastnili aj Ľ. Štúr, J. M. Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník. Takto kodifikovaná slovenčina sa neskôr stala jednotným jazykom Slovákov.

Slovenskje národňje novini boli svojim obsahom zamerané na osvetovú činnosť, na sociálne práva, oboznamovali s kultúrnou tvorbou Slovanov a prinášali aj aktuálne články o politickej situácii doma i vo svete. Činnosť Štúra a ďalších redaktorov sťažoval cenzor, ktorý svojimi zásahmi okliešťoval články novín.

Uhorský snem[upraviť | upraviť zdroj]

Štúrove ďalekosiahle plány však siahali ďalej ako po redaktorskú činnosť. V roku 1847 vstúpil na pôdu Uhorského snemu, ktorý sa konal v Bratislave (v budove dnešnej Univerzitnej knižnice) ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen, aby konkrétnejšie a dôslednejšie obhajoval svoje národné a sociálne postoje. Jeho známym politickým protivníkom bol liberál Lajos Kossuth, s ktorým mal v niektorých sociálnych otázkach zhodné názory, ale v chápaní princípu národnej slobody sa výrazne rozchádzali. Snemové obdobie prerušili revolučné dni meruôsmeho roku.

Pamätná tabuľa na pražskom Žofíne, mieste konania Slovanského zjazdu.

1848[upraviť | upraviť zdroj]

„Naším povstaním dali sme mu, národu tak dlho bezdejinnému dej a to je najväčšie mravné pôsobenie.“

Búrlivé udalosti vo Francúzsku roku 1848 našli svoju odozvu aj v habsburskej monarchii. Revolúciou získané sociálne práva dávali ľudu väčšiu mieru slobody. Štúr nové hnutie s radosťou privítal v úvodníku svojich novín. Zároveň však ústupky viedenskej vlády voči Pešti v otázke miery nezávislosti Uhorska dávali tušiť komplikácie pre slovenskú stranu. Hrozilo zosilnenie maďarizácie. Preto boli skoncipované Žiadosti slovenského národa, ktoré načrtli možnosť riešenia slovensko-maďarských vzťahov na základe princípu rovnoprávnosti. Zároveň organizoval Štúr zvolanie Slovanského zjazdu do Prahy. Maďarská vláda však vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač. Napriek perzekúcii sa Štúrovi podarilo zúčastniť sa Slovanského zjazdu, na ktorom sa zišli hlavní predstavitelia slovanských národov, žijúcich v monarchii. Zástupcovia Slovanov sa tu snažili nájsť východisko zo zložitej situácie. Po stroskotaní všetkých zákonných aktivít vymôcť si národné práva od maďarskej vlády, boli Štúr s Hurbanom odhodlaní na boj.

15. – 16. septembra bola vo Viedni utvorená Slovenská národná rada, ktorá sa vyhlásila za jediného vykonávateľa moci na Slovensku a odmietla poslušnosť maďarskej vláde. Jej politickými vodcami boli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Ďalej boli jej členmi vojenskí velitelia Bedřich Bloudek, František Alexander Zach a Bernard Janeček. Tajomníkmi sa stali Bohuš Nosák Nezabudov a Daniel Jaroslav Bórik. SNR vyzvala v septembri 1848 Slovákov do ozbrojeného povstania za vydobytie si svojich národných a sociálnych práv.

Posledné roky života[upraviť | upraviť zdroj]

Po neúspechu výpravy v roku 1849 a po opätovnom sklamaní z cisárskeho dvora, ktorý Slovákom sľuboval podporu v boji proti maďarským radikálom, sa Ľudovít ocitol v nepriaznivej situácii. Žiadosť o povolenie vydávať slovenské politické noviny (Slovenské národné noviny zanikli v revolučných dňoch) a pokus získať oficiálne povolenie Tatrína, stroskotali. Štúr v tomto období nadviazal na svoju činnosť z predošlých rokov a venoval sa slovanskej ľudovej tvorbe a pracoval na spise Slovanstvo a svet budúcnosti.

Smutná správa Janka Štúra o smrti jeho brata Ľudovíta Štúra s portrétom Ľ. Štúra

Rok 1851 otvoril sériu osobných tragédií, pretože v januári mu zomrel brat Karol (kňaz a učiteľ v Modre) a o pol roka neskôr jeho otec. Ľudovít sa po smrti svojho staršieho brata presťahoval do Modry, aby sa – sám pod policajným dozorom, postaral o sedem detí zosnulého brata. Naďalej bol tvorivo činný, hoci jeho život znepríjemňovala a sťažovala polícia. V roku 1853 zomrela vo Viedni jeho duchovná priateľka Adela Ostrolúcka a v Trenčíne jeho matka. V tomto období končí aj Štúrova životná púť. Na poľovačke 22. decembra 1855 sa pri pokuse o preskočenie potoka neďaleko Modry nešťastne postrelil do stehna; úmrtná matrika uvádza "Dne 22ho Decemb. 1855 na polovce, příkopu jakovausi přeskočiti chteje, padl a v pádu ručnici tak nějak nešťastlivě potrhl, že mu vypálila a stěhenní kost prostřelila; následkem čehož, po velkých bolestech a mnohém krvácení vyšioloženého dne, pokojne skonal.". Úvahy o cudzom zavinení alebo pokuse o samovraždu sú len špekuláciami, ktoré sa v podobných súvislostiach v prípade slávnych osôb objavujú takmer zákonite. Ľudovít Štúr zomrel 12. januára 1856 "o deváté hodině večerní" v Modre ako štyridsaťročný. Pohreb odbavovali 15. januára modranský farár Daniel Minich a Jozef Miloslav Hurban.

Štúrove názory[upraviť | upraviť zdroj]

Mnohé postoje, ktoré opísal v diele Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti) možno považovať za jeho politický testament.

Štúr v knihe navrhoval politické splynutie s cárskym Ruskom, odmietal slobodné trhové hospodárstvo a ako jeho alternatívu vyzdvihoval občinu. Odmietal parlamentnú demokraciu v prospech samoderžavia.

Štúr je považovaný za zakladateľa spisovnej slovenčiny, ale v diele Slovanstvo a svet budúcnosti ako literárny jazyk pre všetky slovanské kmene odporúča používať ruštinu.[6]

Štúr sa netajil kritickosťou voči správaniu Židov a preto schvaľoval ruské protižidovské opatrenia[7].

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Titulný list Štúrovej knihy Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí z roku 1846
Titulný list Štúrovej knihy Nauka reči Slovenskej z roku 1846
  • 1831 – prvé básnické pokusy
  • 1835 – spoluredaktor almanachu Plody
  • okolo 1837 – píše články pre časopisy a noviny Tatranka (sk), Hronka (sk), Květy (cz), Časopis českého musea (cz), Danica (hr), Tygodnik literacki (hr):
    • 1836 – v prvom ročníku Hronky vyšla prvá tlačená báseň Óda na Hronku
    • 1838 – august 1840: v pražských Květoch uverejňoval cyklus básní Dumky večerní, až do augusta 1840
  • 1839 – počas štúdií v Halle navštívil kraje Lužických Srbov a z tejto cesty napísal cestopis Cesta do Lužic vykonaná z jara 1839, ktorý vyšiel v Časopise českého musea v roku 1839
  • 1841 – napísal Starý a nový věk Slováků v staročeštine, ktoré vyšlo prvýkrát až v roku 1935 v origináli, po slovensky prvýkrát v roku 1994
  • 18411844: spoluredaktor Tatranky
  • 1843 vydal anonymne v Lipsku národno-obranný spis Die Beschwerden und Klagen der Slaven in Ungarn über die gesetzwidrigen Uebergriffe der Magyaren (doslova "Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov")
  • 1845 vydal vo Viedni polemický spis Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus (doslova "Devätnáste storočie a maďarizmus")
  • od 1845 – hlavný redaktor novín Slovenskje národňje novini
  • 1846Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (napísané 1844)
  • 1846Nauka reči Slovenskej
  • 1851 – dokončil filozofické dielo Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (v slovenčine Slovanstvo a svet budúcnosti), ktoré však prvýkrát vyšlo až v roku 1867 v ruskom preklade Slavjanstvo i mir buduščego, neskôr v roku 1931 v pôvodnom znení a až v roku 1993 vyšlo v slovenčine
  • 1852 – dokončil spis O národních písních a pověstech plemen slovanských, vydaný v Prahe v roku 1853
  • 1852Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti). Dielo napísal Štúr po nemecky a vydali ho V.I. Lamanskij v roku 1867 a T.D. Florinskij v roku 1909 po rusky pod názvom Slavjanstvo i mir buduščego (Славянство и міръ будущаго.). Po nemecky ho vydal český vedec a pedagóg pôsobiaci v Bratislave Dr. Jozef Jirásek v roku 1931. Po slovensky vyšlo až v roku 1993 úsilím Slovenského inštitútu medzinárodných štúdií v preklade Adama Bžocha z nemčiny. V majetku Matice Slovenskej sa údajne nachádza korektúra slovenského prekladu 2. ruského vydania od M. Gacka pripravená k tlači už od roku 1944.
  • 1853Spevy a piesne, básnická zbierka

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre sa zaoberá zhromažďovaním, spracovaním a sprístupňovaním poznatkov o Ľudovítovi Štúrovi.
  • Pamätná izba, v ktorej zomrel Ľudovít Štúr v tzv. Emreszovskom dome, dopĺňa literárnu expozíciu o podrobnosti z posledných rokov života Ľudovíta Štúra, ktoré v Modre strávil, aj o okolnosti jeho tragickej smrti.
  • Pomník na hrobe Ľudovíta Štúra na modranskom cintoríne vytvoril akad. sochár Jozef Kostka v roku 1965 a dal mu názov Slovenská jar.
  • Pamätník na mieste zranenia Ľ. Štúra. Pomník je dielom akad. soch. Martina Lettricha a architektov Dušana a Kataríny Fischerovcov, odhalený bol v roku 1986.
  • Súsošie Ľ. Štúra na námestí v Modre, druhý pomník, ktorý bol na Slovensku venovaný Ľ. Štúrovi, bol postavený v r. 1938 z bieleho talianskeho mramoru. Jeho autorom je akademický sochár Frico Motoška. Bol vyrobený po častiach v Taliansku a skompletizovaný v Modre.
  • Pamätná tabuľa voľby Ľudovíta Štúra za poslanca na uhorský snem roku 1847, ktorú na mestskom dome vo Zvolene „z obetavosti občianstva mesta Zvolen roku 1935 zasadil odbor Matice slovenskej“.
  • Námestie Ľudovíta Štúra s Pamätníkom štúrovcov na tomto námestí z roku 1972 od akademického sochára Tibora Bártfaya a architekta Ivana Szalaya neďaleko nábrežia Dunaja v Bratislave. v Brastislave v starej budove Slovenskej nráodnej rady na Župnom námestí je Štúrov salónik.
  • Pamätná tabuľa Ľ. Štúra v Žiline, Park Ľudovíta Štúra na Bôriku v Žiline a nová odhalená 5 metrov vysoká socha Ľudovíta Štúra od kad. sochára Ladislava Beráka (26. 10. 2012).
  • Mesto Štúrovo nesie jeho meno.
  • Štúrova socha v rodnom Uhrovci
  • Rodný dom Ľ. Štúra v Uhrovci
  • Súsošie Štúrovcov v Trenčíne
  • Štúrova socha v Modre
  • Štúrova socha v Bánovciach nad Bebravou
  • Štúrova socha v Levoči
  • Existujú desiatky pomenovaní ulíc v slovenských mestách pomenovaných po Ľ. Štúrovi.
  • Prezident Slovenskej republiky každoročne udeľuje Rad Ľudovíta Štúra I., II., a III. triedy pri vzniku Slovenskej republiky 1. januára (1993).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Ľudovít Štúr : Život a dielo (1815 – 1856) : Zborník materiálov z konferencie Historického ústavu SAV, 1956, s. 20.
  2. a b c d Štúr, Ľudovít. In: Slovenský biografický slovník V. zväzok R – Š, 1992, s. 532.
  3. a b c d Štúr, Ľudovít Velislav. In: Encyklopédia Slovenska V. zväzok R – Š, 1981. s. 773.
  4. a b c Život a dielo Ľudovíta Štúra. Monotematické číslo k roku Ľudovíta Štúra (1995/1996). In: Národná osveta, 1995, č. 24, s. 2.
  5. a b KOVÁČ, D., a kol.: Kronika Slovenska 1 – od najstarších čias do konca 19. stor., 1998, s. 413.
  6. Slovanstvo a svet budúcnosti. dostupné online
  7. Štúr, L.: Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 119

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Časopisy
  • Národná osveta: dvojtýždenník pre rozvoj miestnej kultúry a záujmovej tvorivosti, roč. 5, 1995, č. 24. Bratislava: Národné osvetové centrum. Index 49449. Monotematické číslo k roku Ľudovíta Štúra (1995/1996). 32 s.
Encyklopédie
  • Encyklopédia Slovenska V. zväzok R – Š. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, Pracovisko – Encyklopedický ústav SAV, 1981. 792 s.
  • HUČKO, Ján: Život a dielo Ľudovíta Štúra. Vydavateľstvo Osveta Martin 1984.
  • JURÍČEK, Ján: Ľudovít Štúr. Tatran Bratislava (Hviezdoslavova knižnica) 1971.
  • MATUŠKA, Alexander: Štúrovci (esej). Slovenský spisovateľ Bratislava 1981. Predhovor Vladimír Mináč.
  • OSUSKÝ, Samuel Štefan: Filozofia štúrovcov. Myjava Tlačou Daniela Pažického 1928
  • ŠTÚR, Ľudovít: Reči a state. Hviezdoslavova knižnica, Bratislava 1953. Predhovor Juraj Špitzer.
  • ŠTÚR, Ľudovít: Starý a nový vek Slovákov. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov Bratislava 1994.
  • Slovenský biografický slovník V. zväzok R – Š. Martin: Matica slovenská, 1992. 800 s.
Zborníky
  • Ľudovít Štúr: Život a dielo (1815 – 1856): Zborník materiálov z konferencie Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Vedecký redaktor Vladimír Matula. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1956. 519 s.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]