Ľudovít Štúr

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ľudovít Štúr
Ľudovít Štúr
Slovenský národný buditeľ, kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, filozof, historik, jazykovedec, pedagóg, spisovateľ, básnik, publicista a redaktor.

Narodenie 28. október 1815[1]
Flag of the Habsburg Monarchy.svg Uhrovec, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie 12. január 1856 (40 rokov)
Flag of the Habsburg Monarchy.svg Modra, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Rodičia Samuel Štúr (1789 - 1851),
Anna Štúrová (1790 – 1853), rod. Michalcová [2][3][4]
Príbuzní súrodenci Karol (1811 – 1851), Samuel (1818 – 1861), Karolína (1826 – 1859) Ján (1827 – 1907),[2][3]
Podpis Ľudovít Štúr, podpis

Ľudovít Štúr (Ludevít Velislav Štúr; pseudonymy: B. Dunajský, Bedlivý Ludorob, Boleslav Záhorský, Brat Sloven, Ein Slave, Ein ungarischer Slave, Karl Wildburn, pravolub Rokošan, Slovák, Starí, Velislav, Zpěvomil)[2] (* 28. október 1815[1], Uhrovec, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)[5] – † 12. január 1856, Modra, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)[6]) bol slovenský politik, filozof, historik, jazykovedec, spisovateľ, básnik, publicista, redaktor a pedagóg.

Ľudovít Štúr bol najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života a vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia v polovici 19. storočia, kodifikátor slovenského spisovného jazyka založeného na stredoslovenských nárečiach (okolo 1843), jeden z vedúcich účastníkov Slovenského povstania v rokoch 18481849 a poslanec uhorského snemu za mesto Zvolen v rokoch 18481849.

Je po ňom pomenovaná planétka (3393) Štúr.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Rodisko, rodičia a životné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudovít Štúr sa narodil 28. októbra 1815[1] v obci Uhrovec (vtedy Zay-Uhrovec), ležiacej v južnej časti Strážovských vrchov, ako druhé z piatich detí národne uvedomelého učiteľa miestnej evanjelickej školy Samuela Štúra a Anny Štúrovej, rod. Michalcovej. Pokrstený bol 29. októbra 1815[7] v evanjelickom chráme v rodisku. Súrodencami Ľudovíta Štúra boli starší brat Karol (18111851), mladší Samuel (18181861), sestra Karolína (18261859)[2] a najmladší brat Janko (18271907).[3] Ich otec Samuel Štúr, podľa Hurbanovho svedectva „muž učený, charakteru vážnosť a úctu vymáhajúceho na každom, kto zblížil sa jemu“, prišiel z Trenčína, aby v Zay-Uhrovci prijal ponúknuté miesto učiteľa. Ľudovítov otec Samuel sa narodil v Lubine, kam sa presťahoval Ľudovítov starý otec Pavel z Trenčína; Pavel mal prezývku "Trenčan", ktorá je zapísaná aj v matrike pri krste Samuela[8], aj pri úmrtí Pavla[9].

Štúdiá[upraviť | upraviť zdroj]

Základné vzdelanie získal Ľudovít Štúr v Uhrovci u svojho otca.[3] V roku 1827 odchádza študovať na nižšie gymnázium do Rábu (dnešný Győr), kde si jeho usilovnosť a bystrosť nadaného žiaka všimol najmä profesor Leopold Petz, pôvodom Slovák[7], ktorý bol známy svojím obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Petz orientoval svojich žiakov aj na diela slovanských autorov a prebudil tak u mladého Štúra záujem o svet Slovanstva. Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľudovít Štúr zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave (1829 – 1834), kde už študoval jeho starší brat Karol.[7]

Štúdium na bratislavskom lýceu pozostávalo z dvojročného humanitného štúdia a z ďalších dvoch ročníkov, absolvovanie ktorých bolo podmienkou pre získanie ďalšieho vyššieho – univerzitného vzdelania. Na lýceu existovala od roku 1803 Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič. Evanjelické lýceum v Bratislave bolo jedinou vyššou strednou ev. školou v Uhorsku s takouto katedrou. Prednášky sa viedli v biblickej češtine, ktorá bola jazykom slovenských evanjelických vzdelancov už tri storočia.

Najmä pre pokročilý vek profesora Palkoviča, ktorý mu nedovoľoval prednášať v stanovenom rozsahu učivo, založili študenti v roku 1829 samovzdelávací spolok Spoločnosť česko-slovenskú (zakladanie slovenských študentských spolkov a spoločností bolo na evanjelických lýceách bežné, napr. Spoločnosť česko-slovenská na viedenskom lýceu vznikla roku 1823, na kežmarskom lýceu roku 1824, po bratislavskej vznikali Spoločnosti najmä z iniciatívy jej členov aj v roku 1832 v Levoči a Prešove, 1838 v Banskej Štiavnici a i.[10]). Medzi zakladateľov bratislavskej Spoločnosti patrili Karol Štúr, Samo Chalupka, Daniel Lichard a Samuel Godra. Prvým predsedom sa stal profesor J. Palkovič, výkonnými funkcionármi boli však jej podpredsedovia Samo Chalupka, Karol Štúr, Michal Miloslav Hodža, Tomáš Horš, Samuel Samoslav Vanko a Ľudovít Štúr.[10] K hlavným úlohám Spoločnosti patrilo aktívne sa vzdelávať v rodnej reči, cvičiť sa v gramatike, písať literárne práce a študovať dejiny slovanských národov.

Po príchode do Bratislavy sa Ľudovít stal jedným z jej členov. Zo zápisníc Spoločnosti vyplýva, že bol aktívnym a svedomitým študentom. Jeho húževnatosť priniesla svoje plody aj v celkovom štúdiu na lýceu. Z predmetov si zvlášť obľúbil dejepis, čítal antických autorov, zaujímal sa o estetiku a dejiny umenia. Spomedzi slovanských spisovateľov si vážil diela J. Hollého, J. Kollára, P. J. Šafárika, F. Palackého a iných.

Na jeseň 1835 sa Štúr stal podpredsedom Spoločnosti (bývalo zvykom, že post predsedu zastával niektorý z profesorov). V rámci rozvíjania hlbšieho národného povedomia organizovali členovia Spoločnosti rôzne slávnosti, návštevy a podujatia. Jednou z významných aktivít niektorých členov Spoločnosti bola vychádzka na Devín 24. apríla 1836. Akcia bola, vzhľadom na spoločenskú situáciu, pripravovaná v tajnosti. Na Devíne spomenul Štúr vo svojom príhovore históriu Veľkej Moravy a po odznení básní a piesní si účastníci výletu zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno, ktoré mali verejne používať. Tak prijal Hurban ku krstnému menu Jozef slovanské meno Miloslav, August Škultéty – Horislav a pod. Štúr si pridal meno Velislav (týmto menom sa však podpisoval už aj predtým v Spoločnosti česko-slovenskej).

V školskom roku 1836/1837 sa na základe ustanovenia dištriktuálneho konventu stal Ľudovít Štúr nehonorovaným námestníkom prof. Palkoviča na lýceu. Predurčoval ho k tomu najmä kredit bývalého vynikajúceho žiaka lýcea a erudovanosť v latinskom jazyku (bola vyučovacou rečou na lýceu). Okrem latinčiny počas svojho života výborne ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky – predovšetkým poľský, srbo-chorvátsky, ruský a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu. Štúr na lýceu prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis. Súkromne viedol rozsiahlu korešpondenciu s významnými mužmi slovanského sveta (F. Palacký, J. Jungmann, P. J. Šafárik, J. Kollár a iní).

V školskom roku 1836/1837 sa vystupňovala nespokojnosť lyceálnych študentov so školským senátom a učiteľmi. Dôsledkom študentských nepokojov bol zákaz všetkých študentských spoločností a spolkov v Uhorsku. Štúr ako zástupca profesora Palkoviča sa preto snažil preniesť časť náplne bývalej Spoločnosti do svojich prednášok v rámci vyučovania.

V roku 1838 sa 24-ročný Ľudovít zapísal na univerzitu do Halle, ktorú (podobne ako univerzitu v Jene a Berlíne) navštevovali evanjelickí vzdelanci a získavali tu vzdelanie najmä z teológie, filozofie, histórie a lingvistiky. Štúr sa počas dvojročného štúdia obšírnejšie oboznámil s Heglovou a s Herderovou filozofiou, ktorých koncepcia dejín ho sprevádzala v celom jeho filozoficko-historickom svetonázore. Dejiny chápal v ich zákonitostiach, ako sled dejov, nasledujúcich duchovný princíp. Po absolvovaní univerzitného štúdia sa v roku 1840 cestou do Uhorska stretol v Prahe a v Hradci Králové s mnohými českými národovcami. V Čechách navštívil aj P. J. Šafárika, ktorý ho upozornil na zostrenú politickú situáciu v krajine.

Prvé pôsobisko[upraviť | upraviť zdroj]

Návrat do Uhorska znamenal pre Štúra začiatok nového boja o udržanie národných práv. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov. Situáciu sťažovalo aj zvolenie grófa Karola Zaya za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi a. v., ktorý podporoval myšlienku jediného a jednotného národa v Uhorsku – maďarského národa. Zay Štúra osobne poznal a spočiatku prejavoval voči nemu sympatie, pretože si vážil jeho vzdelanosť a nadanie. Neúspešne písomne i ústne vyzýval Štúra k spolupráci pre maďarské záujmy, pretože v nich videl perspektívu pre budúcnosť krajiny.

Po príchode z Nemecka sa Štúr v prvom rade usiloval opäť získať miesto námestníka profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. Nenárokoval si nijaký plat, iba úroky z nazbieraných peňazí na katedru, o ktoré sa mal ešte na polovicu deliť s prof. Palkovičom. Jeho žiadosť však narážala na prekážky, pretože Zay so svojimi prívržencami kalkulovali so zámerom, že po Palkovičovej smrti katedru definitívne zrušia. Vec sa dostala na zasadanie konventov a po dlhých prieťahoch začal Štúr ako suplent prof. Palkoviča prednášať.

Nepoľavujúci tlak na Slovákov zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Štúra a slovenských národovcov žiadať ochranu u panovníka. V roku 1842 bola vyslaná do Viedne štvorčlenná deputácia so Slovenským prestolným prosbopisom. V Prosbopise prosili Slováci panovníka o ochranu pred perzekúciou, o možnosť uverejňovať obranné spisy slovenského národa, potvrdiť Katedru reči a literatúry česko-slovenskej na ev. lýceu v Bratislave a zriadiť podobné ustanovizne aj na iných lýceách v Uhorsku a pod. Vo Viedni sa však o osude Slovenského prestolného prosbopisu nerozhodlo, pretože dvor poslal slovenskú žiadosť do Budína na vyjadrenie k uhorskému palatínovi, ktorý všetky požiadavky prosbopisu zamietol.

Spisovná slovenčina[upraviť | upraviť zdroj]

Socha Ľudovíta Štúra v Levoči
„My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.“

Začiatkom roku 1843 oboznámil Ľudovít svojich blízkych priateľov s myšlienkou spojiť katolícky aj evanjelický prúd Slovákov na báze jednotného spisovného jazyka. Za základ vybral stredoslovenské nárečie najmä pre jeho rozšírenosť, pôvodnosť a zrozumiteľnosť. Zjednotenie Slovákov sa malo uskutočniť prostredníctvom všeslovenského nadkonfesionálneho spolku Tatrín.

Otázka nastolenia spisovnej slovenčiny sa formovala u Štúra už dlhší čas. Pred niekoľkými rokmi (1836 – list sa nachádza v Korešpondencii) sa v liste F. Palackému sťažoval, že biblická čeština, ktorou písali evanjelici, sa stáva čoraz nezrozumiteľnejšou pre Slovákov a vyslovil želanie, aby Česi a Slováci našli kompromisnú cestu pri riešení jednotného československého jazyka. Predpokladalo to ochotu k ústupkom ako zo slovenskej, tak i z českej strany. Keďže českí lingvisti podobnú ochotu nepreukázali, rozhodol sa Štúr so svojimi prívržencami pre novú formu spisovného jazyka, ktorý by v jednotnej reči spojil katolíkov aj evanjelikov.

11. júla 1843 sa Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe pri zavedení slovenčiny do praxe. 17. júla navštívili na Dobrej Vode Jána Hollého, ktorého ako významného predstaviteľa bernolákovčiny prvého oboznámili so svojím zámerom.

V roku 1843 sa zároveň komplikovala situácia na lýceu. Tlaky na odstránenie Ľ. Štúra z postu zástupcu profesora Palkoviča silneli. Ich vyhrotenie v decembri roku 1843 malo za následok definitívne pozbavenie Ľ. Štúra funkcie zástupcu. Nepomohli ani študentské petície, ani obrany niektorých profesorov ev. lýcea. Na protest proti odvolaniu Štúra z funkcie zástupcu sa 22 študentov rozhodlo v marci 1844 odísť z lýcea. Trinásti z nich doštudovali v Levoči.

Slovenské národné noviny[upraviť | upraviť zdroj]

V auguste 1844 sa konalo prvé zhromaždenie Tatrína v Liptovskom Sv. Mikuláši, na ktorom sa zúčastnil aj Štúr, ktorý bol zvolený za člena predsedníctva spolku. O rok neskôr sa po niekoľkoročnom úsilí podarilo Štúrovi získať od panovníka povolenie vydávať Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski. Noviny vychádzali od 1. augusta 1845. Písané boli v Štúrovej slovenčine a našli si svojich horlivých prívržencov a pre formu jazyka aj zarytých nepriateľov. Medzi odporcov sa zaradili nielen niektorí českí vlastenci, ktorí tento čin chápali ako zradu národnej veci a odtrhnutie sa od Čechov, ale aj P. J. Šafárik a najmä J. Kollár.

V roku 1846 vydal Štúr Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, v ktorom obhajoval nevyhnutnosť nového spisovného jazyka a v tom istom roku vyšlo jeho jazykovedné dielo Nauka reči Slovenskej, obsahujúce základy novej gramatiky. Na štvrtom zhromaždení Tatrína v auguste 1847 v Čachticiach sa zástupcovia katolíkov a evanjelikov definitívne dohodli na spoločnom používaní nového spisovného jazyka. Ďalšia úprava slovenskej gramatiky, prechod z fonetického princípu na etymologický, bola zavedená reformou Michala M. Hodžu a katolíka Martina Hattalu v 1851-1852. Rozhodovania o gramatických zmenách sa zúčastnili aj Ľ. Štúr, J. M. Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník. Takto kodifikovaná slovenčina sa neskôr stala jednotným jazykom Slovákov.

Slovenskje národňje novini boli svojim obsahom zamerané na osvetovú činnosť, na sociálne práva, oboznamovali s kultúrnou tvorbou Slovanov a prinášali aj aktuálne články o politickej situácii doma i vo svete. Činnosť Štúra a ďalších redaktorov sťažoval cenzor, ktorý svojimi zásahmi okliešťoval články novín.

Uhorský snem[upraviť | upraviť zdroj]

Štúrove plány siahali ďalej ako po redaktorskú činnosť. V roku 1847 vstúpil na pôdu Uhorského snemu, ktorý sa konal v Bratislave (v budove dnešnej Univerzitnej knižnice) ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen, aby konkrétnejšie a dôslednejšie obhajoval svoje národné a sociálne postoje. Jeho známym politickým protivníkom bol liberál Lajos Kossuth, s ktorým mal v niektorých sociálnych otázkach zhodné názory, ale v chápaní princípu národnej slobody sa výrazne rozchádzali. Snemové obdobie prerušili revolučné dni roku 1848.

Pamätná tabuľa na pražskom Žofíne, mieste konania Slovanského zjazdu.

1848[upraviť | upraviť zdroj]

„Naším povstaním dali sme mu, národu tak dlho bezdejinnému dej a to je najväčšie mravné pôsobenie.“

Búrlivé udalosti vo Francúzsku roku 1848 našli svoju odozvu aj v habsburskej monarchii. Revolúciou získané sociálne práva dávali ľudu väčšiu mieru slobody. Štúr nové hnutie s radosťou privítal v úvodníku svojich novín. Zároveň ústupky viedenskej vlády voči Pešti v otázke miery nezávislosti Uhorska dávali tušiť komplikácie pre slovenskú stranu. Hrozilo zosilnenie maďarizácie. Boli skoncipované Žiadosti slovenského národa, ktoré načrtli možnosť riešenia slovensko-maďarských vzťahov na základe princípu rovnoprávnosti. Zároveň Štúr organizoval zvolanie Slovanského zjazdu do Prahy. Maďarská vláda však vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač. Napriek perzekúcii sa Štúrovi podarilo zúčastniť sa Slovanského zjazdu, na ktorom sa zišli hlavní predstavitelia slovanských národov, žijúcich v monarchii. Zástupcovia Slovanov sa tu snažili nájsť východisko zo zložitej situácie. Po stroskotaní všetkých zákonných aktivít vymôcť si národné práva od maďarskej vlády, boli Štúr s Hurbanom odhodlaní na boj.

15. – 16. septembra bola vo Viedni utvorená Slovenská národná rada, ktorá sa vyhlásila za jediného vykonávateľa moci na Slovensku a odmietla poslušnosť maďarskej vláde. Jej politickými vodcami boli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Ďalej boli jej členmi vojenskí velitelia Bedřich Bloudek, František Alexander Zach a Bernard Janeček. Tajomníkmi sa stali Bohuš Nosák Nezabudov a Daniel Jaroslav Bórik. SNR vyzvala v septembri 1848 Slovákov do ozbrojeného povstania za vydobytie si svojich národných a sociálnych práv.

Posledné roky života[upraviť | upraviť zdroj]

Po neúspechu výpravy v roku 1849 a po opätovnom sklamaní z cisárskeho dvora, ktorý Slovákom sľuboval podporu v boji proti maďarským radikálom, sa Ľudovít ocitol v nepriaznivej situácii. Žiadosť o povolenie vydávať slovenské politické noviny (Slovenské národné noviny zanikli v revolučných dňoch) a pokus získať oficiálne povolenie Tatrína, stroskotali. Štúr v tomto období nadviazal na svoju činnosť z predošlých rokov a venoval sa slovanskej ľudovej tvorbe a pracoval na spise Slovanstvo a svet budúcnosti.

Smutná správa Janka Štúra o smrti jeho brata Ľudovíta Štúra s portrétom Ľ. Štúra.

Rok 1851 otvoril sériu osobných tragédií, pretože v januári mu zomrel brat Karol (kňaz a učiteľ v Modre) a o pol roka neskôr jeho otec. Ľudovít sa po smrti svojho staršieho brata presťahoval do Modry, aby sa – sám pod policajným dozorom, postaral o sedem detí zosnulého brata. Naďalej bol tvorivo činný, hoci jeho život znepríjemňovala a sťažovala polícia. V roku 1853 zomrela vo Viedni jeho duchovná priateľka Adela Ostrolúcka a v Trenčíne jeho matka. V tomto období končí aj Štúrova životná púť. Na poľovačke 22. decembra 1855 sa pri pokuse o preskočenie potoka neďaleko Modry nešťastne postrelil do stehna; úmrtná matrika uvádza "Dne 22ho Decemb. 1855 na polovce, příkopu jakovausi přeskočiti chteje, padl a v pádu ručnici tak nějak nešťastlivě potrhl, že mu vypálila a stěhenní kost prostřelila; následkem čehož, po velkých bolestech a mnohém krvácení vyšioloženého dne, pokojne skonal.". Úvahy o cudzom zavinení alebo pokuse o samovraždu sú len špekuláciami, ktoré sa v podobných súvislostiach v prípade slávnych osôb objavujú takmer zákonite. Ľudovít Štúr zomrel 12. januára 1856 "o deváté hodině večerní" v Modre ako štyridsaťročný. Pohreb odbavovali 15. januára modranský farár Daniel Minich a Jozef Miloslav Hurban.

Štúrove názory[upraviť | upraviť zdroj]

Mnohé postoje, ktoré opísal v diele Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti) možno považovať za jeho politický testament.

Štúr v knihe navrhoval politické splynutie s cárskym Ruskom, odmietal slobodné trhové hospodárstvo a ako jeho alternatívu vyzdvihoval občinu. Odmietal parlamentnú demokraciu v prospech samoderžavia.

Štúr je považovaný za zakladateľa spisovnej slovenčiny, ale v diele Slovanstvo a svet budúcnosti ako literárny jazyk pre všetky slovanské kmene odporúča používať ruštinu.[11]

Štúr sa netajil kritickosťou voči správaniu Židov a preto schvaľoval ruské protižidovské opatrenia[12].

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Titulný list Štúrovej knihy Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí z roku 1846.
Titulný list Štúrovej knihy Nauka reči Slovenskej z roku 1846.
  • 1831 – prvé básnické pokusy
  • 1835 – spoluredaktor almanachu Plody
  • okolo 1837 – píše články pre časopisy a noviny Tatranka (sk), Hronka (sk), Květy (cz), Časopis českého musea (cz), Danica (hr), Tygodnik literacki (hr):
    • 1836 – v prvom ročníku Hronky vyšla prvá tlačená báseň Óda na Hronku
    • 1838 – august 1840: v pražských Květoch uverejňoval cyklus básní Dumky večerní, až do augusta 1840
  • 1839 – počas štúdií v Halle navštívil kraje Lužických Srbov a z tejto cesty napísal cestopis Cesta do Lužic vykonaná z jara 1839, ktorý vyšiel v Časopise českého musea v roku 1839
  • 1841 – napísal Starý a nový věk Slováků v staročeštine, ktoré vyšlo prvýkrát až v roku 1935 v origináli, po slovensky prvýkrát v roku 1994
  • 18411844: spoluredaktor Tatranky
  • 1843 vydal anonymne v Lipsku národno-obranný spis Die Beschwerden und Klagen der Slaven in Ungarn über die gesetzwidrigen Uebergriffe der Magyaren (doslova "Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov")
  • 1845 vydal vo Viedni polemický spis Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus (doslova "Devätnáste storočie a maďarizmus")
  • od 1845 – hlavný redaktor novín Slovenskje národňje novini
  • 1846Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (napísané 1844)
  • 1846Nauka reči Slovenskej
  • 1851 – dokončil filozofické dielo Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (v slovenčine Slovanstvo a svet budúcnosti), ktoré však prvýkrát vyšlo až v roku 1867 v ruskom preklade Slavjanstvo i mir buduščego, neskôr v roku 1931 v pôvodnom znení a až v roku 1993 vyšlo v slovenčine
  • 1852 – dokončil spis O národních písních a pověstech plemen slovanských, vydaný v Prahe v roku 1853
  • 1852Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti). Dielo napísal Štúr po nemecky a vydali ho V.I. Lamanskij v roku 1867 a T.D. Florinskij v roku 1909 po rusky pod názvom Slavjanstvo i mir buduščego (Славянство и міръ будущаго.). Po nemecky ho vydal český vedec a pedagóg pôsobiaci v Bratislave Dr. Jozef Jirásek v roku 1931. Po slovensky vyšlo až v roku 1993 úsilím Slovenského inštitútu medzinárodných štúdií v preklade Adama Bžocha z nemčiny. V majetku Matice Slovenskej sa údajne nachádza korektúra slovenského prekladu 2. ruského vydania od M. Gacka pripravená k tlači už od roku 1944.
  • 1853Spevy a piesne, básnická zbierka

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre sa zaoberá zhromažďovaním, spracovaním a sprístupňovaním poznatkov o Ľudovítovi Štúrovi.
  • Pamätná izba, v ktorej zomrel Ľudovít Štúr v tzv. Emreszovskom dome, dopĺňa literárnu expozíciu o podrobnosti z posledných rokov života Ľudovíta Štúra, ktoré v Modre strávil, aj o okolnosti jeho tragickej smrti.
  • Pomník na hrobe Ľudovíta Štúra na modranskom cintoríne vytvoril akad. sochár Jozef Kostka v roku 1965 a dal mu názov Slovenská jar.
  • Pamätník na mieste zranenia Ľ. Štúra. Pomník je dielom akad. soch. Martina Lettricha a architektov Dušana a Kataríny Fischerovcov, odhalený bol v roku 1986.
  • Súsošie Ľ. Štúra na námestí v Modre, druhý pomník, ktorý bol na Slovensku venovaný Ľ. Štúrovi, bol postavený v r. 1938 z bieleho talianskeho mramoru. Jeho autorom je akademický sochár Frico Motoška. Bol vyrobený po častiach v Taliansku a skompletizovaný v Modre.
  • Pamätná tabuľa voľby Ľudovíta Štúra za poslanca na uhorský snem roku 1847, ktorú na mestskom dome vo Zvolene „z obetavosti občianstva mesta Zvolen roku 1935 zasadil odbor Matice slovenskej“.
  • Námestie Ľudovíta Štúra s Pamätníkom štúrovcov na tomto námestí z roku 1972 od akademického sochára Tibora Bártfaya a architekta Ivana Szalaya neďaleko nábrežia Dunaja v Bratislave. v Brastislave v starej budove Slovenskej nráodnej rady na Župnom námestí je Štúrov salónik.
  • Pamätná tabuľa Ľ. Štúra v Žiline, Park Ľudovíta Štúra na Bôriku v Žiline a nová odhalená 5 metrov vysoká socha Ľudovíta Štúra od kad. sochára Ladislava Beráka (26. 10. 2012).
  • Mesto Štúrovo nesie jeho meno.
  • Štúrova socha v rodnom Uhrovci
  • Rodný dom Ľ. Štúra v Uhrovci
  • Súsošie Štúrovcov v Trenčíne
  • Štúrova socha v Modre
  • Štúrova socha v Bánovciach nad Bebravou
  • Štúrova socha v Levoči
  • Existujú desiatky pomenovaní ulíc v slovenských mestách pomenovaných po Ľ. Štúrovi.
  • Prezident Slovenskej republiky každoročne udeľuje Rad Ľudovíta Štúra I., II., a III. triedy pri vzniku Slovenskej republiky 1. januára (1993).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Ľudovít Štúr : Život a dielo (1815 – 1856) : Zborník materiálov z konferencie Historického ústavu SAV, 1956, s. 20.
  2. a b c d Štúr, Ľudovít. In: Slovenský biografický slovník V. zväzok R – Š, 1992, s. 532.
  3. a b c d Štúr, Ľudovít Velislav. In: Encyklopédia Slovenska V. zväzok R – Š, 1981. s. 773.
  4. záznam o úmrtí Ľudovítovej matky Anny Štúrovej v matrike evanjelického cirkevného zboru Trenčín"
  5. článok MAŤOVČÍK, Augustín: Dátum narodenia Ľudovíta Štúra, In: Knižnica, 2010, s. 94 - 95
  6. záznam o úmrtí v matrike evanjelického cirkevného zboru Modra"
  7. a b c Život a dielo Ľudovíta Štúra. Monotematické číslo k roku Ľudovíta Štúra (1995/1996). In: Národná osveta, 1995, č. 24, s. 2.
  8. záznam o krste Ľudovítovho otca Samuela Štúra v matrike evanjelického cirkevného zboru Lubina; "Pauli et Evae Štúr, alias Trenčan"
  9. záznam o úmrtí Ľudovítovho starého otca Pavla Štúra v matrike evanjelického cirkevného zboru Lubina; "Paulus Styúr vulgo Trencsan dictus"
  10. a b KOVÁČ, D., a kol.: Kronika Slovenska 1 – od najstarších čias do konca 19. stor., 1998, s. 413.
  11. Slovanstvo a svet budúcnosti. dostupné online
  12. Štúr, L.: Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 119

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Časopisy
  • Národná osveta: dvojtýždenník pre rozvoj miestnej kultúry a záujmovej tvorivosti, roč. 5, 1995, č. 24. Bratislava: Národné osvetové centrum. Index 49449. Monotematické číslo k roku Ľudovíta Štúra (1995/1996). 32 s.
Encyklopédie
  • Encyklopédia Slovenska V. zväzok R – Š. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, Pracovisko – Encyklopedický ústav SAV, 1981. 792 s.
  • HUČKO, Ján: Život a dielo Ľudovíta Štúra. Vydavateľstvo Osveta Martin 1984.
  • JURÍČEK, Ján: Ľudovít Štúr. Tatran Bratislava (Hviezdoslavova knižnica) 1971.
  • MATUŠKA, Alexander: Štúrovci (esej). Slovenský spisovateľ Bratislava 1981. Predhovor Vladimír Mináč.
  • OSUSKÝ, Samuel Štefan: Filozofia štúrovcov. Myjava Tlačou Daniela Pažického 1928
  • ŠTÚR, Ľudovít: Reči a state. Hviezdoslavova knižnica, Bratislava 1953. Predhovor Juraj Špitzer.
  • ŠTÚR, Ľudovít: Starý a nový vek Slovákov. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov Bratislava 1994.
  • Slovenský biografický slovník V. zväzok R – Š. Martin: Matica slovenská, 1992. 800 s.
Zborníky
  • Ľudovít Štúr: Život a dielo (1815 – 1856): Zborník materiálov z konferencie Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Vedecký redaktor Vladimír Matula. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1956. 519 s.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]