Michal Miloslav Hodža

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Michal Miloslav Hodža
Michal Miloslav Hodža
slovenský národný buditeľ, evanjelický kňaz, básnik a jazykovedec

Narodenie 22. september 1811
Rakša, Slovensko
Úmrtie 26. marec 1870 (58 rokov)
Tešín, Poľsko
Pamätná tabuľa v Liptovskom Mikuláši

Michal Miloslav Hodža (* 22. september 1811, Rakša, Slovensko  –  † 26. marec 1870, Tešín, Poľsko) bol slovenský národný buditeľ, evanjelický kňaz, básnik, jazykovedec, reprezentant slovenského národného hnutia v 40. rokoch 19. storočia (člen „trojice“ Štúr-Hurban-Hodža); brat Ondreja Hodžu a strýko Jána Miloslava Hodžu a slovenského politika, štátnika a publicistu Milana Hodžu.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Predrevolučné roky[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z roľnícko-mlynárskej slobodníckej rodiny (otec Ján, matka Mária, rodená Hrianková). Študoval v Rakši, Mošovciach, na gymnáziu v Banskej Bystrici (kde ho ovplyvnila téza profesora literatúry G. Kocha o slovenčine ako pramatke slovanských jazykov) a Rožňave, potom v rokoch 18291832 pokračoval štúdiom teológie na evanjelickom kolégiu v Prešove a v rokoch 18321834 študoval teológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave. Počas štúdia v Bratislave začal pracovať v Spoločnosti reči a literatúry československej, pričom v rokoch 18331834 bol taktiež zástupcom predsedu spoločnosti (podpredseda). V rokoch 1834 – 1836 pôsobil ako vychovávateľ v Rakši a Podrečanoch. V rokoch 1834 – 1837 pokračoval v štúdiu teológie vo Viedni, kde bol v roku 1837 vysvätený za kňaza a až do roku 1866 pôsobil ako evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši. Koncom 30. rokov navrhol vydávať poučné a náučné časopisy (Krasomil, Vedomil tatranský, Slovenské noviny, Slovenská včela). Bol spolutvorca Prosbopisu liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. V roku 1840 bol dekanom liptovského seniorátu a vyslancom na dištriktuálne konventy, o rok neskôr člen redakcie evanjelického Spěvníka. V roku 1842 sa definitívne usadil na fare v Liptovskom Mikuláši. V tom istom roku bol členom posolstva slovenských evanjelických vzdelancov k rakúskemu cisárovi. V lete roku 1843 sa stretol so Štúrom a Hurbanom v Hlbokom, kde spolurozhodoval o podobe spisovnej slovenčiny, a taktiež o vydávaní slovenských novín. Na ďalšej schôdzi, zvolanej tentokrát do Liptovského Mikuláša v dňoch 26. augusta28. augusta 1844, založili kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín a Hodža sa stal jeho prvým predsedom.

Revolučné roky[upraviť | upraviť zdroj]

Počas revolúcie v rokoch 1848 – 1849 mal veľkú zásluhu na uskutočnení schôdze národovcov 10. mája12. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši, ktorá v prítomnosti Štúra a Hurbana schválila 14 bodov Žiadosti slovenského národa, ktorá obsahovala návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v rámci Uhorska. Po vyhlásení stanného práva, ktoré bolo priamou reakciou na žiadosť, sa ako predná osobnosť národného odboja rozhodol odísť do Prahy, aby sa vyhol policajnému stíhaniu. Tu sa aktívne zúčastnil na rokovaniach Slovanského zjazdu a zapojil sa od letných príprav na ozbrojené slovenské povstanie. Stal sa členom prvej Slovenskej národnej rady, taktiež bol i aktívnym účastníkom slovenských dobrovoľníckych výprav v rokoch 18481849 po boku cisárskych vojsk, hoci nesúhlasil so Štúrom a Hurbanom, aby sa veci riešili otvoreným vojenským konfliktom.

Porevolučné roky[upraviť | upraviť zdroj]

Po porážke maďarského povstania sa vrátil do Liptovského Mikuláša a v rokoch 18491850 bol stoličným notárom Liptovskej župy. Nesúhlasil s podporou maďarských kruhov, čo vyústilo do jeho rozhodnutia vzdať sa úradu a pokračovať novými akciami v národnobuditeľskom programe tak v cirkvi, ako i v spoločnosti a kultúre. To mu však prinieslo len nové konflikty a dokonca i fyzické násilie proti nemu. V rokoch 18631867 bol zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej. V roku 1866 sa stal vikárom patentálnej evanjelickej cirkvi v Martine, no nakoľko sa podieľal na tzv. patentálnych bojoch, t. j. zápase o tzv. patent (cisárske nariadenie o usporiadaní cirkevných pomerov), bol suspendovaný a nútený opustiť faru. Od roku 1867 žil na penzii v exile v Tešíne, kde sa venoval iba literárnej činnosti. Začiatkom roka 1870 ochorel a krátko na to i zomrel. Pochovaný bol v Tešíne, no v roku 1922 boli jeho pozostatky z Tešína prevezené do Liptovského Mikuláša.

Rodinný život[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1842 sa oženil s Cornéliou Kellnerovou (1820 - 1906), pochádzajúcou z Liptovského Mikuláša z rodiny lekárnika Jána Juraja Kellnera. Spolu mali päť detí - synov Cyrila (bol právnikom) a tri dcéry: Marínu, Ľudmilu a Boženu. Božena (1847 - 1936) sa v roku 1868 v Trnave vydala za právnika a národného buditeľa Vendelína Kutlíka. Cornélia Hodža-Kellnerová je pochovaná na bratislavskom Cintoríne pri Kozej bráne.

Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Spočiatku patril k obhajcom biblickej češtiny ako spisovného jazyka, ale od druhej polovice 30. rokov ju už vo svetskej literatúre nepoužíval. Potom obhajoval nový spisovný jazyk. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny a na založení spolku Tatrín. Jeho názory na pravopis sa líšili od Štúrových radikálnych reforiem (Hodža chcel zachovať ä, y, dvojhlásky, rozlíšenie l a ľ na konci základného tvaru minulého času, písanie d, t, n, l pred e, i bez mäkčeňa), no napriek tomu sa plne postavil za nový spisovný jazyk, ktorý bránil pred stúpencami biblickej češtiny. V roku 1852 boli Hodžove pripomienky akceptované a Martin Hattala ich zahrnul do Krátkej mluvnice slovenskej.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Svoje prvé diela začal prednášať na schôdzkach Spoločnosti reči a literatúry československej ešte počas stredoškolských štúdií. Dôležitým dielom sa pre neho stala prednáška o československej reči, ktorá vyšla v almanachu Plody v roku 1836. Zúčastnil sa tiež prípravných prác na vydaní Zpěvníka, do ktorého prispel 43 pôvodnými piesňami.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1836 – Meč krivdy, epická báseň
  • 1838 – Úvod Sl. B. Kazatele do Cirkwe ewangelické Wrbicko-Swato-Mikulášské a Průwod téže Cjrkwe ...
  • 1845 – Šenk pálenčený (Andraščík)
  • 1845 – Něpi Pálenku" to ge „nezabi“. Kázeň, ktorú mau dňa 9. brezna 1845, w Nědělu smrtnú wo Wrbicko-swato-Mikulášskom Chráme Kň. M.M. Hodža ..., kázeň
  • 1847 – Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, spis na obranu slovenčiny
  • 1848 – Epigenes slovenicus (Potomok slovenský) (Orol Tatránsky)
  • 1848 – Hlas k národu slovenskému, proklamácia
  • 1848 – Větín o slovenčině
  • 1848 – Der Slowak (Slovák), spis určený neslovanskej verejnosti, ktorú informuje o požiadavkach slovenského národa a slovenskom národnom hnutí
  • 1856 – Matora, lyricko-epická báseň o 30 kapitolách (zverejnených bolo len časť)
  • 1859 – Šlabikár
  • 1860 – Prvá Čítnaka pre slovenské evanjelické a. v. školy
  • 1862 – Slavomiersky, pokus o filozoficko-básnickú esej (zverejnená až v roku 1907 (Slovenské pohľady) )
  • 1862 – Dohowor o tom, čo sä robi w Cirkwi ewanjelickej augspurgského wyznania, wedený w Cirkwi ewanj. a.w. Wrbicko-Swäto-Mikulášskej, brožúra
  • 1862 – Dohovor druhy o tom, čo sa robí v Cirkvi Evanjelickej augšpurského vyznania ...
  • 1863 –  Protestant proti protestantským unistům v církvi evanjelické a.v. v Uhřích. Sv. 1
  • 1866 – Unterthänigsten Promemoria über die Kirchlichen Angelengenhaiten in Ungarn bei den Slowaken der ev. lut. Confesions
  • 1911 /1912 – Vieroslavín, cyklická báseň v piatich častiach (vyšlo len 100 slôh):
    • Mojslav
    • Rodoslav
    • Vlastislav
    • Miroslav
    • Vekoslav
  • Elegie u hrobu Napoleona
  • Polonofil
  • Noc křivdy
  • Slavění jara
  • Leander

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

  • písomná pozostalosť v LAMS,
  • pomenovanie námestí a ulíc v slov. mestách a obciach
  • podobizne od P. Bohúňa (1862), J.B. Klemensa (1846)
  • pamätné tabule v Liptovskom Mikuláši

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]