Panamský prieplav

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Súradnice: 9°4′48″S 79°40′48″Z / 9.08000°S 79.68000°Z / 9.08000; -79.68000

Schematická mapa Panamského prieplavu
Prieplav vo výstavbe, rok 1907
Loď prechádzajúca cez Panamský prieplav

Panamský prieplav (špan. Canal de Panamá) je veľký námorný 77 kilometrov dlhý prieplav prechádzajúci Panamskou šijou v Paname, spájajúci Tichý oceán a Atlantický oceán (cez Karibské more). Otvorenie prieplavu malo veľký význam pre vodnú dopravu, lebo už lode nemuseli ísť dlhou a nebezpečnou cestou okolo Hornovho mysu pri južnom cípe Južnej Ameriky. Cesta loďou z New Yorku do San Francisca sa skrátila z 22 500 km na 9 500 km.[1]

Zisky z prieplavu tvoria podstatnú časť príjmov panamského rozpočtu. V roku 2005 sa cez prieplav prepravilo 278,8 milióna ton tovaru.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá zmienka o prieplave cez šiju v strednej Amerike je z roku 1534 od Karla V., ktorý povedal, že cesta cez prieplav by uľahčila cestu lodiam do Ekvádora a Peru. Nasledujúce storočia boli rôzne pokusy o obchodné cesty, ale všetky zlyhali. Nakoniec v roku 1855 bola otvorená Panamská železnica, ktorá oživila obchodné cesty a predurčila neskoršiu trasu prieplavu.

V roku 1880 začali Francúzi stavať prieplav, ktorý by nepotreboval plavebné komory[2], ale v roku 1893 ho opustili z dôvodu náročnosti výstavby aj z chorôb, ktoré sa na trase prieplavu šírili. Nakoniec v roku 1904 Američania po tom, čo pomohli Paname získať nezávislosť od Kolumbie výmenou za kontrolu prieplavovej zóny, odkúpili vybavenie od Francúzov a začali stavať prieplav s plavebnými komorami, ktorý bol otvorený 15. augusta 1914. V 30. rokoch 20. storočia začalo byť zásobovanie vodou problém pre prieplav, preto sa k existujúcemu jazeru Gatún začala budovať nádrž Alajuela, dokončená v roku 1935.

Plavebné komory cez jazero Gatún budovali ako pár, aby sa umožnila súčasná obojsmerná premávka lodí kategórie Panamax - veľkých ako Titanic.[2]

Po druhej svetovej vojne začala byť kontrola prieplavu a priľahlej zóny Spojenými štátmi diskutabilná a vzťahy medzi oboma krajinami začali byť napäté. Mnoho obyvateľov Panamy cítilo, že prieplav patrí Paname. Nakoniec sa v roku 1977 americký prezident Jimmy Carter a panamský vodca Omar Torrijos dohodli na začatí procesu odovzdávania prieplavu Panamskej republike a následne 31. decembra 1999 kontrola prieplavu prešla pod Panamu.

Budúcnosť[upraviť | upraviť zdroj]

S vyššími požiadavkami dnešnej zaoceánskej lodnej prepravy je kanál stále vo významnej pozícii pre svetovú vodnú dopravu. Aj keď sa urobili vylepšenia, aby zvládol objem prepravy až 330 miliónov ton za rok, táto kapacita sa čoskoro vyčerpá. Mnoho súčasných lodí svojou veľkosťou už teraz prieplav vzhľadom na maximálnu šírku súčasných plavebných komôr nemôže využívať. Preto bol vypracovaný plán na pridanie nových väčších komôr, ktoré by zvládli aj vyšší objem prepravy, aj širšie lode vyššej kategórie Postpanamax. V apríli 2006 bol projekt schválený panamskou vládou a na konci októbra 2006 v referende občania rozhodli v prospech rozšírenia. Tento projekt bude stáť 5,25 miliardy dolárov a má byť hotový v roku 2015.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ROSENBERG, Matt. Panama Canal [online]. About.com Guide, rev. 2007-09-05, [cit. 2012-10-09]. Dostupné online. (anglicky)
  2. a b The Panama Canal [online]. Linda Hall Library, [cit. 2012-10-09]. Dostupné online. (anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]