Sterea Ellada (región)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mapa

Sterea Ellada (novogr. Στερεά Ελλάδα - Sterea Ellada - doslova Pevninské Grécko; oficiálne často Sterea Ellada a Eubója alebo novšie aj Ostatná Sterea Ellada a Eubója- Υπολοιπή Στερεά Ελλάδα και Εύβοια (Ypolipi Sterea Ellada ke Evvia); menej často a neoficiálne Kendriki Ellada - novogr. Κεντρική Ελλάδα - Kendriki Ellada - doslova Stredné Grécko; ľudovo Rumélia) je (dnes oficiálny geografický, v minulosti aj administratívny) región zahŕňajúci územie Grécka v južnej časti pevniny nad Peloponézom. Do územia regiónu patrí aj rovnomenný kraj - pozri Sterea Ellada (kraj).

Región Sterea Ellada zahŕňa historické územia Akarnánia, Aitólia, Evrytania, Fókis (Fokida), Boiótia, Atika, Megara a ostrov Eubója. Hraničí na severe s historickými územiami Tesália a Epirus, na juhu s Peloponézom.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Územie patrilo už od raného staroveku k najvyspelejším častiam sveta. Spočiatku bolo obývané predgréckymi kmeňmi Pelasgov, no už v 20. stor. pred Kr. sem prenikajú grécke kmene Achájcov, ktorí tu vytvorili mykénsku kultúru. Mykénska kultúra sa v 15. stor. pred Kr. postupne rúca, nastáva obdobie temna a príchod ďalších gréckych kmeňov. Vtedy ostrov Eubója a polostrov Atika osídlujú grécki Ióni, kraje Fokis, Lokris, Doris a Megaris kmene gréckych Dórov a Lokričanov, v Boiótií sa udržali Achájci. Dóri v klasickom období prenikli aj do Akarnánie a Aitólie a zmiešali sa tu s predgréckymi Pelasgami, ktorí sa tak helenizovali. V období temna patrila Eubója k najvyspelejším častiam Grécka. V klasickom období sa tu rozvíjala antická grécka kultúra, v Aténach vznikla demokracia, v Delfách bola slávna veštiareň, boli tu porazení Peržania a kraj sa stal dejiskom Peloponézskej vojny. Najvýznamnejšie mestá tej doby boli Atény, Pireus, Plataje, Maratón, Megara, Levadia, Téby, Delfy, Orchomenos, Chalkis, Eretria a Naupaktos. V bitke pri Chaironei Stredné Grécko ovládla severogrécka Macedónia, no po smrti Alexandra Veľkého tu opäť vznikajú slobodné spolky. Bol to spolok Aitolský a Achajský. Tie si definitívne podriadili v roku 146 pred Kr. Rimania. Nezávislosť si uhájili jedine Atény, ale aj tie si neskôr Rimania podriadili, lebo sa spojili s Pontským kráľom Mithridatom. Generál Sulla vtedy zničil prístav Pireus. V nasledujúcom období región prežíva ďalší kultúrny rozmach, vo výuke pokračujú Platónove školy v Aténach, fungovala delfská veštiareň a mnoho rímskych cisárov Grécko obľubovalo. Dnešná Sterea Ellada patrila do provincie Achaia. Slávnymi filhelénmi, ktorí navštívili región bol cisári Nero, Hadrián a generál Germanicus. Hadrián dokonca postavil novú aténsku štvrť. Postupne sa tu šírilo kresťanstvo, ktoré vyznávalo stále viac Grékov. Postupný zánik začína až v 3. stor. po Kr., kedy Grécko viackrát plienili Góti. Tí sem pod vedením Alaricha podnikli výpravu aj v 4. stor. V tomto období padli viaceré mestá, ako Téby a Atény. V roku 395 sa celé Grécko dostáva do Východorímskej ríše (Byzancia).

Byzantská doba[upraviť | upraviť zdroj]

Kláštor Osios Lukas, Boiótia

V 5.-6. stor. tu nastáva opätovný rozmach a stredné Grécko podľa viacerých nálezov patrilo k najvyspelejším častiam ríše. Väčšina ľudí žilo v mestách, ktoré prežívali veľký rozmach a dokázali sa spamätať z predchádzajúcich lúpežných vpádov barbarov. Vtedy boli všetci obyvatelia kresťania, preto dal cisár Justinián zavrieť pohanské školy v Aténach aj veštiareň v Delfách. Rozmach sa končí v polovici 6. stor., kedy Grécko napadli Slovania. Tí sa nedostali jedine na Eubóju. Síce sa v strednom Grécku hromadne neusadzovali, ale iba rabovali, prechádzali tadiaľto na Peloponéz. Slovania vyplienili aj Atény, ale nevyháňali Grékov. Toho je dôkazom aj samotná cisárovná Irena, ktorá pochádzala z Atén. V 8. stor. Byzancia konečne oslobodí Grékov od slovanskej hrozby, cez stredné Grécko prechádza armáda generála Staurakiosa. Ten berie Slovanov do otroctva a odváža ich z Grécka. Následne tu bola vybudovaná théma Hellas. Najvýznamnejšie mesto boli Téby, sídlo arcibiskupa, ale aj Atény. Eubója slúžila ako základňa byzantskej armády počas oslobodzovania Grécka od Slovanov. Neskôr nasleduje pokojné obdobie, ktoré sa končí až pádom Byzancie v roku 1204. Následne stredné Grécko ovládli európske mocnosti, vzniká tu Latinské cisárstvo a neskôr Aténske kniežatstvo. Eubója patrila Benátkam. Európanom sa nepodarilo Grékov obrátiť na katolícku vieru.

Turecká nadvláda[upraviť | upraviť zdroj]

Útek z Mesolongi, Theodoros Vryzakis (1855).

V 15. stor. si územie podmanili Turci a stalo sa súčasťou historickej Rumélie. V tom období sa v Atike (okrem Atén), Megaride, južnej Euboi a južnej Boiótii usadzujú albanofónni Arvaniti, ktorí sa pomiešali s Grékmi a albanizovali ich. Sami sa však za Grékov považovali aj oni, pretože boli ortodoxní kresťania. Počas tureckého obdobia bol región odľahlým a chudobným krajom, bez väčších miest. Najvýznamnejšie mesto boli Téby, ktoré bolo známe svojimi trhmi a obchodníkmi. Iné významnejšie mestá boli Atény, Livadia, Salona (dnes Amfissa), Mesolongi, Zituni (dnes Lamia), Epaktos (dnes Nafpaktos) Chalkida, Galaxidi, Karvasaras (dnes Amfilochia), Valtos, Kastri (dnes Delfy) či Arachova. Ľudia na vidieku tu žili dedinským životom a ich grécku národnosť udržiavala ortodoxná cirkev. V pohorí Agrafa, na hraniciach s Tesáliou žili grécki zbojníci-klefti, ktorí útočili na Turkov. Z tejto oblasti osídlili časť Atiky grécki pastieri, Sarakacani. V 18. stor. sa tu začala prejavovať národná obroda a myšlienky povstania, ktoré prepuklo v 19. stor. na Peloponéze a odtiaľto sa šírilo aj sem. Z regiónu pochádzali viacerí významní grécki revolucionári ako Athanasios Diakos, Jannis Makrijannis a Odysseas Andrutsos, Dimitrios Panurjas. V roku 1830 sa región stal súčasťou Grécka, začína sa s výstavbou Atén, ktoré osídlili Gréci z rôznych končín. Od 19. stor. je Sterea Ellada turistickou oblasťou, vďaka početným antickým pamiatkam. V roku 1923, po grécko-tureckej výmene obyvateľstva, osídlili Atiku a Bojótiu státisíce Grékov z Malej Ázie. Títo Maloázijskí Gréci tak postavili albanofónnych Arvanitov do menšiny a zároveň ich tak miešanými manželstvami neskôr helenizovali.

Dnes[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudová slávnosť Sv. Juraja v Arachove.

Dnes žije väčšina obyvateľov stredného Grécka v Aténach. Dôležité je mesto Pireas, vďaka svojej prístavnej polohe. Ostrov Eubója patrí medzi dovolenkové destinácie mnohých Aténčanov. Nachádza sa tu veľa antických pamiatok a väčšina miest má veľmi starú minulosť. Najdôležitejšie mestá Rumélie sú Atény, Pireas, Chalkida, Livadia, Thiva (Téby), Lamia, Nafpaktos, Orchomenos, Arachova, Valtos, Galaxidi, Karpenisi, Amfissa, Delfi (Delfy), Itea, Desfina, Mesolongi či Eretria.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudia v Rumélií tancujú tradičný tanec tsakonikos, mazochto či syrtos. Tieto tance majú pôvod v antike. Hudba hrá dôležitú úlohu pri všetkých sviatkoch či slávnostiach. Hrá sa na hudobný nástroj klarina (klarinet), v pozadí znejú brnkacie nástroje lauto a udi. Melódie sú orientálneho charakteru a zaraďujú sa pod štýl pevninského Grécka. Výnimku tvorí snáď ostrov Euboia, kde sa mieša pevninský a ostrovný štýl. Tradičný mužský kroj z Rumélie pozostával predovšetkým z kiltu fustanella, ženy nosili rôznofarebné kroje s bohatým šperkovým ozdobením.

V Atike a Boiótií, teda v územiach kde žijú Maloázijskí Gréci je obľúbená ich hudba a kultúra z Anatólie, ktorú často prezentujú. V týchto krajoch si svoje tradície udržiavajú aj Arvaniti, ktorí často konajú podujatia so svojim tradičným folklórom, ktorý sa síce nelíši od ostatného stredogréckeho, ale spievajú vo svojom jazyku.

Populácia[upraviť | upraviť zdroj]

Obyvatelia Rumélie sa stále vo väčšom množstve sústreďujú v Aténach. Celá Rumélia má približne 4,5 milióna ľudí a väčšina z nich žije práve v hlavnom meste, ktoré má viac ako 3 milióny obyvateľov. Moderní obyvatelia Rumélie sú potomkovia rôznych starogréckych a predgréckych kmeňov, ktoré sa medzi sebou pomiešali, ale tiež neskorších Arvanitov a etnických Grékov z Malej Ázie, ktorých starovekí predkovia kolonizovali Malú Áziu hlavne zo stredného Grécka.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]