Grécka kolonizácia
Grécka kolonizácia (v staroveku) bolo zakladanie nových gréckych osád mimo pôvodného gréckeho územia. Prebiehala v dvoch hlavných vlnách: zhruba 1100 – 900 a potom 754 – 535 pred Kr. Dôvodom kolonizácie bolo okrem iného aj preľudnenie gréckeho pobrežia, nedostatok ornej pôdy a potravin a potreba ochrany obchodných ciest a odbytísk.
Obsah |
[upraviť] Prvá vlna kolonizácie
Prebiehala smerom na východ, na maloázijské pobrežie. Tu boli založené mesta Efez, Milét (údajne v roku 1053 pred Kr.), Halikarnassos, Pergamon, Milas, Keramos a ďalšie. Grécke obyvateľstvo sa na maloázijskom pobreží udržalo 3000 rokov, ale v roku 1922 bolo vyhnané.
Mesto, odkiaľ kolonisti odišli, bolo pre novú osadu vo vzťahu metropoly. Nová osada síce vystupovala ako samostatné polis, ale s metropolou boli okamžite nadviazané obchodné styky, zostávali rodinné väzby. Aj ďalšie generácie si uvedomovali kultúrnu a náboženskú blízkosť.
[upraviť] Druhá vlna kolonizácie
Takzvaná „Veľká kolonizácia“ už prebiehala v celom Stredomorí aj v oblasti Čierneho mora. Datuje sa zhruba medzi rokmi 755 – 535. Grécke mestá vtedy kolonizovali oblasti ako južná Galia (založenie Marseille), južné Taliansko a Sicília (Veľké Grécko), Kyrenaiku a Čierne more (Tauris, Kolchis). Existovali dva typy kolónií: apoikiai a emporia. Prvé boli mestské štáty samy o sebe, druhé len grécke obchodné kolónie.
[upraviť] Dôsledky
Na jednej strane podporila kolonizácia šírenie helenizmu a rozmach gréckeho obchodu. Na druhej strane došlo k prílivu lacného tovaru a potravín na grécku pevninu a masovému upadaniu obyvateľstva gréckych poleis do dlhového otroctva, čo viedlo k zväčšovaniu sociálneho napätia.
[upraviť] Pozri aj
[upraviť] Externé odkazy
[upraviť] Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Řecká kolonizace na českej Wikipédii.
