Sokol myšiar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sokol myšiar
Sokol myšiar
Nadtrieda (superclassis) Čeľustnatce Gnathostomata
Stupeň Štvornožce Tetrapoda
Trieda (classis) Vtáky Aves
Podtrieda (subclassis) Pravé vtáky Ornithurae
Nadrad (superordo) Letce Neognathae
Rad (ordo) Dravce Falconiformes
Podrad (subordo) Sokoly Falcones
Čeľaď (familia) Sokolovité Falconidae
Rod (genus) Sokol Falco
Druh (species) Sokol myšiar F. tinnunculus
Vedecký názov
Falco tinnunculus
Linnaeus, 1758
Falco tinnunculus ditsr.png
Rozšírenie v Európe (zelene=celoročne, žlte=v lete)
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Sokol myšiar alebo pustovka obyčajná (ľudovo pustovka, lat. Falco tinnunculus) je dravec z čeľade sokolovitých.

Spolu s myšiakom lesným patria k najrozšírenejším dravcom v strednej Európe. Často obýva mestské obydlia a je známy svojim typickým trepotavým letom.

Poznávacie znaky[upraviť | upraviť zdroj]

Rozpätie krídel: 75 cm
Váha: Samec 1600 – 2200 g; Samica 2000 – 2500 g
Na perí sokola myšiara je možné pozorovať výrazný pohlavný dimorfizmus (samček vyzerá inak ako samička). Najvýraznejší rozdiel medzi samčekom a samičkou je v sfarbení hlavy. Samček má svetlosivé operenie hlavy, kým samičky hnedé. Samci majú okrem toho na hrdzavom chrbte malé čierne kosoštvorcové škvrny, na každom pierku jednu. Chvost a koreň chvosta sú tiež svetlosivé. Na konci chvosta je čierny pruh s bielou obrubou. Spodná čast je krémovo svetlá a veľmi jemne hnedo fľakatá alebo pruhovaná. Brucho a spodná čast krídel je skoro biela.

Dospelá samička má tmavohnedé sfarbenie na chrbte. Na rozdiel od samčeka je hnedá aj predná strana a je pokrytá priečnymi pásmi s výrazným pruhom. Aj spodná strana je tmavšia ako u samčeka a viac fľakatá. Mladé sokoly sa perím podobajú skôr na samičku. Ich krídla sú však okrúhlejšie a kratšie ako u dospelých jedincov. Okrem toho majú na okrajoch bielu obrubu. U oboch pohlaví je chvost zaoblený, pretože vonkajšie perá sú kratšie ako stredové. Nohy sú sýto žlté, pazúry čierne.

Potrava a lov[upraviť | upraviť zdroj]

Živí sa hlavne myšami a hrabošmi, občas menšími druhmi vtákov a v lete aj veľkým hmyzom a žabami. Občas sa jeho korisťou stávajú taktiež netopiere a dokonca aj dážďovníky tmavé[1]. Bolo dokázané, že sokol myšiar vidí ultrafialové žiarenie. Vďaka tomu vie rozoznať močové stopy okolo nôr hlodavcov, pretože od moču sa toto žiarenie silne odráža. Hraboše, myši a iné hlodavce si označujú cestičky močom a fekáliami, takže sokoly myšiare môžu počas letu monitorovať veľkú plochu biotopu.

Sokol myšiar loví na otvorených priestranstvách. Korisť hľadá pri tzv. trepotavom lete (pri ktorom vyvíja krídlami rovnakú rýchlosť, akou proti nemu fúka vietor, takže stojí na mieste vo vzduchu) asi 10 – 20 metrov nad zemou. Keď zahliadne korisť, prudko sa za ňou spustí k zemi so stiahnutými krídlami. Sokoly môžu okrem toho používať aj tzv. sit and wait techniku lovu, kedy sledujú korisť z vyvýšených miest (napr. stĺpov vysokého napätia alebo striech budov) a vo vhodný okamih zaútočia rýchlym spustením sa k zemi. Nedávno bola zaznamenaná neobvyklá technika lovu, kedy niektoré sokoly vyčkávali na korisť zavesené priamo na ventilačných otvoroch pod strechami panelákových bytov. Vyletujúce netopiere alebo dážďovníky, ktoré sa v týchto dierach ukrývajú alebo rozmnožujú, tak vleteli priamo do nastražených pazúrov striehnúcich sokolov. V niektorých prípadoch sokoly dokonca vyťahovali spomínanú korisť nohami priamo z týchto dier.[2]

Rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Tak ako ostatné sokoly, ani myšiare si hniezdo nestavajú. Využívajú staré hniezda po väčších vtákoch, výklenky v stenách vysokých budov a kostolných veží. Stáva sa aj, že zahniezdia na balkóne panelákového bytu. Do hniezda samica znesie 4 – 6 vajíčok. Sedí na nich 28 – 30 dní. Po vyliahnutí samica mláďatá ešte 8 dní zahrieva, počas ďalších ôsmich dní ich zahrievať postupne prestáva.

Vo veku 30 dní mláďatá opúšťajú hniezdo, rodičia ich ale ešte nejaký čas prikrmujú.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Mikula P. 2012: Zloženie potravy sokola myšiara (Falco tinnunculus) počas letného obdobia v Bardejove na severovýchodnom Slovensku. Sylvia 48: 109–114.
  2. Mikula P., Hromada M. & Tryjanowski P. 2013: Bats and Swifts as food of the European Kestrel (Falco tinnunculus) in a small town in Slovakia. Ornis Fennica 90(3) 178–185.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]