Myšiak hôrny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Myšiak lesný)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Myšiak hôrny
Myšiak hôrny
Vyhynutý Vyhynutý Vyhynutý vo voľnej prírode Kriticky ohrozený Ohrozený Zraniteľný Takmer ohrozený Ohrozený Najmenej ohrozený Najmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Nadtrieda (superclassis) Čeľustnatce Gnathostomata
Stupeň Štvornožce Tetrapoda
Trieda (classis) Vtáky Aves
Podtrieda (subclassis) Pravé vtáky Ornithurae
Nadrad (superordo) Letce Neognathae
Rad (ordo) Dravce Falconiformes
Podrad (subordo) Sokoly Falcones
Čeľaď (familia) Jastrabovité Accipitridae
Rod (genus) Myšiak Buteo
Druh (species) Myšiak hôrny B. buteo
Vedecký názov
Buteo buteo
Linnaeus, 1758
Synonymá:
Myšiak lesný
Buteo buteo dis.PNG

██ hniezdisko

██ zimovisko

██ oblasť s celoročným výskytom

Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Myšiak hôrny alebo myšiak lesný alebo myšiak obyčajný (Buteo buteo) je dravý vták z čeľade jastrabovité (Accipitridae). Má strednú veľkosť. Je to najpočetnejší dravec v Európe aj na Slovensku. [1]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

V lete

Dorastá do veľkosti 50 až 57 cm, v rozpätí krídel meria 113 – 130 cm[2] a váži 775 – 975 g.[3] Má kompaktnú postavu, dlhé široké krídla s čiernymi koncami letiek, v lete široko roztvorený, krátky, zaokrúhlený chvost s tmavým pruhovaním a s tmavou páskou na konci, žlté neoperené končatiny a žltý, na konci čierno sfarbený zobák. Myšiak hôrny má zo všetkých vtáčích druhov jedno z najpremenlivejších sfarbení operenia, ktoré sa môže pohybovať od čisto bielej až po takmer čiernu.[2] Všeobecne pritom platí, že zvrchu je vták sfarbený jednoliato, zatiaľ čo spodok tela máva svetlejší a aspoň čiastočne pruhovaný. Pohlavia sú sfarbené rovnako.[4]

V Strednej Európe hrozí zámena s veľmi podobným, ale vzácnejším myšiakom severským (Buteo lagopus), ktorý má svetlý chvost a izolovanou tmavou škvrnou v ohybe spodku krídla, a s včelárom lesným (Pernis apivorus), ktorý má na rozdiel od myšiak hôrneho žlté oči a užšie krídla.[5]

Hlas[upraviť | upraviť zdroj]

Ozýva sa najčastejšie mňaukavým, ďaleko počuteľným „vijé“, ktoré často napodobuje sojka škriekavá (Garrulus glandarius). Mláďatá o potravu už od prvého dňa žobrajú pretiahnutým „piiij piiij“, ktoré sa s pribúdajúcim vekom stáva hlbším a hlasitejším.[6] (Prehrať nahrávka s varovným hlasom).

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Hniezdi v takmer celej Európe s výnimkou Islandu, časti Írska a Škandinávskeho polostrova,[2] východne zasahuje v podobe širokého pruhu cez Strednú Áziu až po Japonsko. Zatiaľ čo v Európe sú populácie predovšetkým stále (s výnimkou tých severských), ázijský jedinci na zimu väčšinou migrujú na juh a juhovýchod kontinentu (pozri mapku s rozšírením).[3]

V Európe je myšiak hôrny s takmer 1 miliónom hniezdiacich párov najhojnejším dravcom vôbec.[2] Na území Slovenska sa počet jedincov odhaduje na 7 až 10 tisíc jedincov. Na Slovensku je myšiak stály až prelietavý vták. Severské jedince tiahnu približne južným smerom a môžu tu zimovať.[1]Česku sa zdržuje početne po celý rok, hniezdi tu v počte 9,5 – 13 000 párov, a to až po nadmorskú výšku 1 300 m n. m., a zimuje v počte 20 000 – 50 000 jedincov.[7] V jeho populačnom trende bol pritom v minulých rokoch zaznamenaný mierny vzostup.[8]

Hniezdi v lesoch, za potravou lieta na otvorené priestranstvá, ako napr. polia, lúky alebo pastviny;[2][4] často vysedáva aj vedľa ciest.[3]

Správanie[upraviť | upraviť zdroj]

Počas obdobia hniezdenia sú myšiaky teritoriálne, mimo tohto obdobia, hlavne v oblastiach s nadbytkom potravy, však často tvoria menšie voľné skupiny. Tie možno zaznamenať aj počas sťahovania. Je známy vďaka svojim zásnubným letom, pri ktorých kruhovo plachtí, voľne padá a opäť stúpá.[9]

Potrava[upraviť | upraviť zdroj]

Štruktúra potravy môže byť podľa miestnych podmienok, aj vzhľadom k premenlivému životnému priestoru myšiaka, silno variabilná.

Myšiak na pozorovateľni (tmavá morfa)

Jeho potrava je tvorená hlavne malými cicavcami, v Strednej Európe ide predovšetkým o hraboša poľného (Microtus arvalis). Požiera aj vtákov, väčšinou mladé jedince, plazy (jašterice, hady), červy, obojživelníky (najmä žaby) a ryby, konkrétne mŕtvé alebo umierajúce jedince. Často vyhľadáva i autami zrazené zvieratá, čím sa sám vystavuje nebezpečiu kolízie s vozidlami.[6][10]

V oblasti okolo Castellu v bavorskom obvode Dolné Fransko bolo v rokoch 1945 až 1960 preukázaných 384 druhov ukoristených zvierat na hniezdach, pričom cicavce (hlavne myši) tvorili 70 % a vtáky 12 %. Zvyšok tvorili plazy 15 % a obojživelníky 3 %[11].

V rokoch 1981 – 84 bola v okolí Berlína uskutočnená štúdia zaoberajúca sa zložením potravy u ešte neoperených mláďat. Na hniezdach bolo ako korisť zaznamenané celkom 257 druhov živočíchov, z čoho 37 % predstavovali malé cicavce (predovšetkým hraboše), 59 % vtáky, 1 % plazy, ďalší 1 % obojživelníky a ostávajúce 2 % ryby.[12]

Hniezdenie[upraviť | upraviť zdroj]

Pohlavne dospieva v 2. alebo 3. roku života.[13] Páry sú monogamné a často spolu vydržia po celý život. Rozmerné hniezdo z vetví buduje spravidla vysoko v korune stromu. Prvé vajce samice začínajú v Strednej Európe klásť už v marci, väčšinou však až v polovici apríla. V jednej znáške bývajú zvyčajne 2 až 3, niekedy aj 1 alebo 4 biele, červeno-hnedo škvrnité, priemerne 56 x 45 mm veľké vajcia vážiace asi 60 g.[14] Sú kladené v intervale 2 až 3 dní a na ich 33 – 35 dennej inkubácii sa zúčastňujú obidvaja rodičia. Mláďatá hniezdo opustia po 42 – 49 dňoch, ale stále sa nachádzajú v jeho blízkosti a ešte ďalších 6 – 10 týždňov sú rodičmi kŕmené. Potom hniezdne teritórium opustia a usadia sa zvyčajne niekoľko kilometrov od jeho hraníc. Napriek tomu však boli zaznamenané aj prípady, keď sa mláďa uchýlilo od hniezda vo vzdialenosti celých 200 km.[13]

Mláďatá v hniezde

Úmrtnosť mladých vtákov v prvom roku života predstavuje 51 %, v druhom roku 32 % a v treťom roku už iba 29 %.[15]

V prírode sa často dožíva asi 10 rokov. Najstarší vo voľnej prírode žijúci jedinci sa dožili celých 26 rokov.[10]

Hrozby[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnej dobe myšiaky ohrozuje predovšetkým prenasledovanie, kolízie s vozidlami, zranenia na drôtoch elektrického napätia, rušenie na hniezdiskách a výrub lesov, ktoré často vedú k strate hniezd.[10]

Klasifikácia[upraviť | upraviť zdroj]

Myšiak hôrny je jedným z 28 zástupcov rodu Buteo, ktorý je v Eurázii a Afrike zastúpený 10 druhmi. jeho najbližším príbuzným sú myšiak hrdzavý (B. rufinus), myšiak východný (B. hemilasius) a myšiak vrchovský (B. oreophilus), s ktorými tvorí tzv. superdruh.[16]

Poddruhy[upraviť | upraviť zdroj]

Rozoznávame 11 poddruhov:[16][17]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b MYŠIAK LESNÝ (MYŠIAK HÔRNY, BUTEO BUTEO) [online]. dravce.sk. Dostupné online.
  2. a b c d e VOLKER, Dierschke. Ptáci [online]. Praha : Euromedia Group, k. s.. ISBN 978-80-242-2193-9.
  3. a b c KHOLOVÁ, Helena (autorka českého překladu). Ptáci [online]. Praha : Euromedia Group, k. s.. ISBN 9788024222356.
  4. a b BEZZEL, Einhard. Ptáci [online]. Dobřejovice : Rebo Productions CZ. ISBN 9788072342921.
  5. pozri ilustráciu letiacich dravcov v Dierschkeovi (citácia č. 2) na stranách 144–145
  6. a b U. Glutz von Blotzheim; K. M. Bauer, E. Bezzel: Handbuch der Vögel Mitteleuropas, Band 4 Falconiformes. Akademische Verlagsgesellschaft, Frankfurt am Main 1971 ISBN 3-400-00069-8
  7. DUNGEL, Jan; HUDEC, Karel. Atlas ptáků České a Slovenské republiky [online]. Praha : Academia. ISBN 9788020009272.
  8. Jednotný program sčítání ptáků [online]. Česká společnost ornitologická, [cit. 2010-08-23]. Dostupné online.
  9. R. G. Bijlsma (1998): Handleiding veldonderzoek Roofvogles. 2. upravené vydanie, KNNV, Utrecht. str. 134 (nemecky)
  10. a b c T. Mebs, D. Schmidt: Die Greifvögel Europas, Nordafrikas und Vorderasiens. Franckh-Kosmos Verlags GmbH & Co. KG, Stuttgart 2006 ISBN 3-440-09585-1 (nemecky)
  11. Mebs, T. (1964): Zur Biologie und Populationsdynamik des Mäusebussards (Buteo buteo) unter besonderer Berücksichtigung der Abhängigkeit vom Massenwechsel der Feldmaus (Microtus arvalis). J. Orn. 105, str. 247–306
  12. Hastädt, V. & Sömmer, P. (1987): Ein Beitrag zur Ernährung nestjunger Mäusebussarde Buteo buteo (L.). Populationsökologie Greifvogel- u. Eulenarten 1, str. 267–277
  13. a b P. E. Davis, J. E. Davis (1992): Dispersal and age of first breeding of Buzzards in Central Wales. British Birds 85, str. 578–587 (anglicky)
  14. S. Cramp, K. E. L. Simmons: The Birds of the Western Palearctic, Vol. 2. Oxford University Press, Oxford 1980 ISBN 0-19-857505-X (anglicky)
  15. T. Mebs (1964): Über Wanderungen und bestandsgestaltende Faktoren beim Mäusebussard (Buteo buteo) nach deutschen Ringfunden. Vogelwarte 22, str. 180–194
  16. a b L. Kruckenhauser, E. Haring, W. Pinsker, M. J. Riesing, H. Winkler, M. Wink, A. Gamauf (2004): Genetic vs. morphological differentiation of Old World buzzards (genus Buteo, Accipitridae). Zoologica Scripta, 33, str. 197–211 (anglicky)
  17. Eurasian Buzzard (Buteo buteo) [online]. The Internet Bird Collection, [cit. 2010-08-23]. Dostupné online. (anglicky)

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • BirdLife International 2014. Buteo buteo. The IUCN Red List of Threatened Species. Version 2014.2. <www.iucnredlist.org>. Prístup 22. august 2014.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Káně lesní na českej Wikipédii.
  • NATURA 2000, Atlas živočíchov: myšiak lesný

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]