Endemit

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Maki plší, endemit ostrova Madagaskar a najmenší známy primát
Epifitická rastlina rodu Angraecum

Endemit (gr.) je druh alebo iná systematická jednotka (rod, trieda…), ktorá sa vyskytuje len na špecifickom území a nikde inde. Do úvahy sa berie iba jeho prirodzený výskyt.

Areály výskytu jednotlivých endemitov sú rozdielne. Niekedy ide o lokalitu s rozlohou iba niekoľkých m2. Príkladom je lipnica jesenická (Poa riphaea) či zvonček jesenícky (Campanula gelida) na Petrových kameňoch v Hrubom Jeseníku. Endemit vyskytujúci sa na tak malom území sa nazýva stenoendemit. Iné endemity majú areál širší, a môže zaberať celé pohorie, ostrov a pod.

Jednu z najstarších známych definícií endemizmu publikoval Palacký v roku 1894. Podľa nej „endemizmus znamená v botanike a zoológii, v paleontológii a zemepise rodisko a rozšírenie bylín a zvierat, žijúcich aj vyhynutých, obmedzených na určitý kraj alebo miesto". Z definície jednoznačne vyplýva, že endemizmus je jav nielen geografický, ale aj vývojový.[1]

Podľa doby vzniku sa endemity rozdeľujú na paleoendemity a neoendemity.[2] Paleondemit je vývojovo starý druh, ktorý vznikol v treťohorách a skôr. Neoendemit je vývojovo mladý až veľmi mladý druh. Vyvinul sa až v štvrtohorách, napríklad izoláciou populácie po ústupe ľadovca. Subendemity sú tie taxóny, ktorých centrom rozšírenia je určité územie, ale vyskytujú sa aj na inom oveľa menšom území.

Slovo endemit je odvodené zo starogréckeho slova "éndemos", čo znamená "miestny", "domáci", "tu žijúci".

Faktory vzniku endemitov[upraviť | upraviť zdroj]

Na zastúpenie endemitov vo flóre toho-ktorého územia vplýva jeho izolovanosť, členitosť a čas (rýchlosť zmien podmienok a procesov v ňom prebiehajúcich). Geografická (ale aj ekologická) izolácia umožňuje samostatný vývoj územne oddelenej populácie nezávisle od populácií východiskového taxónu (vznik neoendemitov). Zároveň chráni starý druh pred prenikaním a konkurenciou ekologicky príbuzných, zdatnejších druhov, čím umožňuje zachovanie paleoendemitu. Oba faktory sú podporované pomalými zmenami podnebia, zatiaľ čo náhle, výrazné zmeny klímy vývoj endemitov skôr rušia. Holub a Jirásek definovali endemit ako "taxón rôznej systematickej hodnoty, ktorý vznikol autochtónne v určitom, prirodzene ohraničenom území". Holub nahradil pojem prirodzene ohraničené územie výrazom fytogeograficky prirodzené územie: "Endemity sú mezo- alebo mikroareálofyty, viazané svojim výskytom na určitý prirodzený priestor, ktorý je totožný s miestom (oblasťou) ich vzniku alebo toto miesto zahŕňa. Väzba na určité fytogeograficky prirodzené územie je základným rysom endemického taxónu, nemožno preto uvažovať o endemitoch štátnych území, ktoré spravidla nezodpovedajú fytogeograficky prirodzeným územiam".[1]

Výskyt endemitov[upraviť | upraviť zdroj]

Jazero Tanganika, domov mnohých endemických taxónov rýb

Najviac endemitov žije na ostrovoch. Tento fakt sa považuje za jeden z dokladov platnosti evolučnej teórie. Podľa nej je totiž nevyhnutných predpokladom vzniku nových druhov reprodukčná izolácia, čiže znemožnenie vzájomného kríženia medzi dvoma populáciami. Keby sa nezamedzilo vzájomnému kríženiu, genetický materiál by sa neustále miešal a nové druhy, geneticky a evolučne izolované jednotky, by nevznikali. V prírodných podmienkach dochádza k najdokonalejšej izolácii práve na ostrovoch. Doklady prudkej evolučnej radiácie určitých skupín na ostrovoch viedli niektorých biológov k domienke, že vznik druhov spôsobený fyzickou izoláciou populácií (tzv. alopatrická špeciácia) je prevažujúcim spôsobom vzniku druhov. Výskyt endemitov na ostrovoch však v skutočnosti svedčí o tom, že vo chvíli, keď sú populácie reálne izolované, rýchlo vznikajú nové druhy. Nehovorí to však nič o tom, akým spôsobom nové druhy vznikajú na kontinentoch a iných rozsiahlych plochách. Povedané inými slovami platí, že izolácia vedie k vzniku druhov, ale nevieme, ako vznikajú druhy v prípade, že nedôjde k žiadnej evidentnej izolácii. Nedá sa však samozrejme vylúčiť, že v tom hrá svoju úlohu fyzická izolácia populácií.

Vysoká miera endemizmu sa vyskytuje aj v horských ekosystémoch. Vysoký stupeň endemizmu hlavne vodných stavovcov, je tiež v mokradiach. Mnohé mokrade sú charakteristické vysokým endemizmom fauny rýb. V niektorých mokradiach, ako sú africké Veľké jazerá, Bajkalské jazero v Rusku, jazero Titicaca v Peru a Bolívii, ponorné toky a jaskynné jazerá v arídnych oblastiach a ostrovné jazerá, hladina endemizmu môže dosiahnuť až 90 – 100 %. V najhlbšom africkom jazere Tanganika s rozlohou 32 000 km² žijú desiatky druhov rýb z čeľade cichlidovitých (Cichlidae), ktoré sú špecifické len pre toto jazero.

Rozdelenie endemitov[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa doby vzniku sa delia endemity na paleoendemity a neoendemity.

  • Neoendemit je druh vývojovo mladý až veľmi mladý, vznikol až v štvrtohorách, napríklad izoláciou populácie po ústupe ľadovca. Príkladom je väčšina endemitov v Česku a na Slovensku.
Žaba z rodu Leiopelma, endemit Nového Zélandu

Medzi paleoendemity možno zaradiť mnohé tzv. živé fosílie. Sú to starobylé, relatívne primitívne, ale napriek tomu vývojovo veľmi odolné druhy, ktoré prežili z dávnych geologických dôb až do súčasnosti. Sú to zástupcovia kedysi veľmi rozšírených skupín, ktoré dávno dosiahli určitý stupeň vývoja a na ňom stagnovali takmer bez zmien celé veky. Zachovali sa len zhodou mimoriadne priaznivých klimatických, geografických a ekologických podmienok. Často sú označované aj ako geografické relikty. Na vzniku paleoendemitov sa vo veľkej miere podieľala platňová tektonika a s tým súvisiaci pohyb kontinentov Zeme. V priebehu desiatok až stoviek miliónov rokov postupne zanikajú a vznikajú moria, oceány a pohoria, ktoré tvoria prirodzené prekážky pre organizmy. Najviac živých fosílií je preto známych z tých častí sveta, ktoré boli izolované veľmi dlhú dobu, napríklad z Austrálie, alebo z ostrovov juhovýchodnej Ázie. Príkladom takejto žijúcej fosílie je napríklad žaba rodu Leiopelma, endemit Nového Zélandu. Je reprezentantom starobylých prvotných žiab, ktoré žili na Zemi pred 190 miliónmi rokov. Jej príbuzní až na rod Ascaphus žijúci v Severnej Amerike, vyhynuli už v jure.

Hatéria bodkovaná (Sphenodon puncatus), novozélandská žijúca fosília

Ďalším novozélandským endemitom a zároveň žijúcou fosíliou je hatéria bodkovaná (Sphenodon puncatus). Bol to donedávna jediný známy zástupca radu Rhynchocephalia, ktorého zástupcovia okrem tohto jediného druhu vyhynuli pred 65 miliónmi rokov spolu s dinosaurami. Hatéria prežíva už len na drobných ostrovoch v Zálive hojnosti na Novom Zélande; populácia hatérie žijúcej na ostrove North Bronther bola na základe molekulárnej genetiky nedávno oddelená do nového druhu hatéria Güntherova (Sphenodon guntheri). Relatívna izolácia Južnej Ameriky v terciéri umožnila, aby tu do dnešných dôb pretrvali vačice (Dibelphis), primitívne cicavce, ktoré boli okrem niekoľkých izolovaných oblastí sveta vytlačené placentárnymi cicavcami. Po vytvorení Panamskej šije začiatkom kvartéru začali síce placentovce prúdiť zo Severnej aj do južnej Ameriky a spôsobili vyhynutie mnohých vačnatcov v Južnej Amerike, ale vačica prežila a rozšírila sa dokonca aj na územie Severnej Ameriky. Za žijúcu fosíliu sa považuje aj vtákopysk podivný (Ornithorhynchus anatinus), ktorý patrí medzi veľmi primitívne vajcorodé cicavce. Znášaním vajec namiesto pôrodu a mnohými ďalšími znakmi pripomína svojich plazích predkov, hoci tvorba materského mlieka, stála telesná teplota, osrstenie a ďalšie znaky ho jednoznačne zaraďujú medzi cicavce. Do súčasnosti prežil len v Austrálii, ktorá bola dlho izolovaná od ostatných kontinentov. Jej primitívna fauna sa teda na dlhý čas vyhla prílivu konkurenčných vyšších cicavcov, čo narušil v podstate až príchod človeka. K záchrane vtákopyskov pomohlo ešte aj to, že sa špecializovali na prostredie, ktoré iné cicavce príliš nevyhľadávali – okraje riek a jazier.

Ostrovné ekosystémy[upraviť | upraviť zdroj]

Výskyt endemických druhov v ostrovných populáciách je rozšíreným prejavom vplyvu evolúcie v ostrovných ekosystémoch. Rovnováhu medzi kolonizáciou (imigráciou) a evolúciou endemických druhov na ostrove v celej jej komplexnosti vysvetľuje skutočnosť, že endemické druhy sú najviac zastúpené v skupinách populácie biologických druhov s nízkou a najmenej v skupinách s vysokou schopnosťou šírenia. Endemické spoločenstvá môžu byť druhovo „nenasýtené“ práve v dôsledku príliš krátkeho obdobia pre evolúciu.

Madagaskar[upraviť | upraviť zdroj]

Satelitný záber na ostrov Madagaskar známy veľkým množstvom endemitov

Známou oblasťou mnohých endemitov je ostrov Madagaskar a jeho priľahlé ostrovčeky. Jeho izolácia od ostatných častí pevniny trvala vyše 50 miliónov rokov. Od prapevniny Gondwany sa oddelil asi pred 165 miliónmi rokov, o 80 miliónov rokov neskôr sa oddelil aj od Indie.

Živočíšne endemity[upraviť | upraviť zdroj]

Endemizmus stavovcov Madagaskaru

Trieda Percento endemizmu
vtáky (Aves) 67
cicavce (Mammalia) 84
plazy (Reptilia) 93
obojživelníky (Amphibia) 99

Celkové percento endemizmu druhov Madagaskaru sa odhaduje na 60 – 70%. Nevyskytujú sa tu veľké šelmy ani vyššie primáty, len zástupcovia starobylej skupiny lemurov. Lemury, nazývané tiež poloopice, sú prispôsobené na život na stromoch. Zo všetkých primátov majú najlepšie vyvinutý čuchový zmysel a tiež veľmi dobré nočné videnie, ktoré im umožňuje odrazová vrstva za sietnicou oka. Ich chvost presahuje dĺžku tela. Na západe Madagaskaru žije aj najmenší druh primáta, maki plší (Microcebus myoxinus). Dĺžka jeho tela je 6,2 cm, chvosta 13,6 cm a má hmotnosť 25 až 30 gramov. Na Madagaskare je neobyčajné druhové bohatstvo endemických žiab, ktoré sa dokázali prispôsobiť najrozmanitejším podmienkam, napríklad rod Mantella životu na zemi, rody Heterixalus, Boophis a iné zase životu na stromoch. Druhy Plethodontohyla tuberata a Tomopterna labrosa sa zase prispôsobili suchému podnebiu južnej časti ostrova do tej miery, že pre svoje larválne štádium nepotrebujú vodu a vyvíjajú sa vo vlhkom slizovom obale vyrobenom samicami.

Rastlinné endemity[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi rastlinné endemity Madagaskaru patrí napríklad epifitická rastlina Angraecum elephantinum z čeľade vstavačovité. Medzi rastlinami sú endemity väčšinou na úrovni druhu, živočichy však často aj jako rody až celé čeľade.

Havaj[upraviť | upraviť zdroj]

Havajské ostrovy sú pre zmenu domovom asi 500 druhov mušiek Drozofýl, čo predstavuje najmenej tretinu všetkých známych mušiek tejto skupiny. Endemizmus Havaja sa týka aj cievnatých rastlín.

Nová Kaledónia[upraviť | upraviť zdroj]

Endemit kagu chocholatý (Rhynochetos jubatus) je národným symbolom ostrova Nová Kaledónia

Veľmi vysokú mieru endemizmu (cez 70%) vykazuje ostrov Nová Kaledónia v Tichom oceáne. Tieto druhy sa vyvinuli z niekoľkých málo predkov, ktoré tam zostali po oddelení ostrova od Austrálie v kriede. K rozvoju jedinečných organizmov v Novej Kaledónii pomohla dlhodobá izolácia od okolitých pevnín, geologická (a teda aj pôdna), geomorfologická a klimatická rôznorodosť a umiestnenie na okraji tropického klimatického pásma. Na úrovni rodov a čeľadí má živá príroda väzby na Austráliu, Nový Zéland, Novú Guineu, a juhovýchodnú Áziu. Ostrov obýva 6 endemických čeľadí, z druhov je to napríklad kagu chocholatý (Rhynochetos jubatus), ktorý je zároveň národným symbolom ostrova, gekón (Rhacodactylus leachianus) a rosnička Litoria aurea. Endemity sa nachádzajú aj v okolitých moriach, napríklad lodenka kaledonská (Nautilus macromphalus).[3]

Ohrozenie[upraviť | upraviť zdroj]

Endemity často patria medzi ohrozené druhy. Príkladom kriticky ohrozeného endemita je vták Leucopsar rothschildi pochádzajúcu z ostrova Bali v Indonézii. V roku 2002 žilo vo voľnej prírode už iba 11 vtákov. V ZOO sveta ich žije menej než 1000 jedincov. Endemický Madagaskarský vták Aepyornis maximus, ktorý bol zároveň najväčším vtákom sveta, už v 17. storočí vyhynul.

Endemity Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

Zvonček jesenícky (Campanula gelida), jeden z karpatských endemitov

Endemitov vyskytujúcich sa na len na Slovensku je málo. Celé územie Slovenska (okrem juhoslovenských nížin) je zahrnuté do Karpát. Preto sa endemity a subendemity z geografického hľadiska delia na západokarpatské, východokarpatské, karpatské a panónske. Len v Tatrách a Nízkych Tatrách sa vyskytujú napríklad rastlinné endemity lomikameň karpatský (Saxifraga carpatica) a starček drievkolistý karpatský (Senecio abrotanifolius subsp carpaticus). V Muránskej planine sa vyskytuje paleoendemit lykovec muránsky (Daphne arbuscula), ktorý je zároveň ohrozeným druhom zapísaným v Červenej knihe. Vo východných Karpatoch rastie napríklad fialka dácka (Viola dacica) či iskerník karpatský (Ranunculus carpaticus) (oba druhy u nás rastú v bukovských vrchoch). K panónskym endemitom, ktorých areál rozšírenia ale pokračuje aj južne od územia Slovenska, patrí napríklad soľomilná panónska (Aster tripolium subsp. pannonicus), jesienka piesočná (Colchicum arenarium) a poniklec uhorský (Pulsatilla hungarica). Klinček holý (Dianthus glabriusculus) je panónskym subendemitom nachádzajúcim sa len vo Východoslovenskej nížine.[2]

Zo živočíchov sú karpatskými endemitmi napríklad fuzáč zemolezový (Pseudogaurotina excellens), slizniak fatranský (Deroceras fatrense), chondrina tatranská (Chondrina tatrica), žiabronôžka Chirocephalus slovacus, chrobák Bryaxis monstrosetibialis, kováčik Athous silicensis. Z čeľade Curculionidae je na území Slovenska popísaných až 20 endemických druhov.[4]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Melánia Fedorová. Exploatácia vybraných druhov trvaliek v sadovníckych kompozíciách [online]. SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE. [www.uniag.sk/SKOLA/rvv/doc/melania_fedorova.rtf Dostupné online.]
  2. a b Jozef Cyprich. Rastlinné endemity na Slovensku [online]. 2008-12-10, [cit. 2009-07-16]. Dostupné online.
  3. Miloslav Jirků, David Modrý. Nová Kaledonie, „nejmenší světadíl“ [online]. 2004-10, [cit. 2009-07-16]. Dostupné online. (česky)
  4. V. Franc & R. Malina. Základy ekológie a vybrané kapitoly zo zoogeografie a zoochorológie, strana 23.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]