Železná ruda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O rovnomennom českom meste pozri Železná Ruda
Páskovaná železná ruda stará 2,1 miliardy rokov

Železná ruda je súhrnné označenie hornín a rudných minerálov, ktoré obsahujú železo v takej chemickej forme, ktorá umožňuje jeho získavanie modernými hutníckymi metódami. O kvalite rudy okrem obsahu železa, ktorý nesmie klesnúť pod 22 %, rozhodujú aj ďalšie činitele ako je obsah SiO2, ktorý taktiež tvorí ich významnú zložku. Hlavnými rudnými minerálmi železa sú: hematit, magnetit, siderit, chamosit a goethit.

Významné minerály železných rúd[upraviť | upraviť zdroj]

Pelety vyrábané z rudy pri jej spracovaní a transporte. Štvrťdolárová minca ako mierka.

Železo je významným prvkom tvoriacim asi 5 % zemskej litosféry, v zemskej kôre to je asi 5 – 9 %[1].

Ekonomicky významné minerály železa[2]
Minerál Obsah Fe [%] Vzorec
Limonit 59,8 2Fe2O3.3H2O
Goethit 62,9 Fe2O3.H2O
Hematit 70 Fe2O3
Magnetit 72,3 Fe3O4
Siderit 48,3 FeCO3
Melanterit 20,1 FeSO4.H2O
Pyrit / markazit 46,6 FeS2
Pyrotit 60,4 Fe7S8
Olivín 5-30 (Mg, Fe)2SiO4
Greenalit ±25 (Fe2+,Fe 3+)2-3Si2O5(OH)4
Glaukonit ±25 (K, Na)(Fe+3,Al, Mg)2(Si, Al)4O10(OH)2
Aktinolit ±15 Ca2(Mg, Fe)5Si8O22(OH)2
Ilmenit 36,8 FeTiO3
Franklinit 45 (Fe, Mn, Zn)(FeMn)2O4

Typy ložísk železných rúd[upraviť | upraviť zdroj]

Sedimentárne železné rudy[upraviť | upraviť zdroj]

Prekambrické páskované rudy[upraviť | upraviť zdroj]

Najväčšie ložiská železných rúd vznikli z hornín takzvaných páskovaných železných formácií. Týmto horninám sa tiež bežne hovorí jaspility, alebo železité kremence[3]. Horniny bohaté SiO2 a železo vznikali usadzovaním v morskom prostredí z hydrotermálnych roztokov. Vzniku ložísk predchádzalo koncentrovanie ľahko rozpustných železnatých iónov v morskej vode, ktorá sa nimi v dôsledku absencie kyslíka vo vtedajšej atmosfére postupne nasýtila. Neskôr v dôsledku zmien v zložení atmosféry, zapríčinených zvyšovaním koncentrácie kyslíka produkovaného najmä sinicami na začiatku proterozoika, boli železnaté ióny oxidované na menej rozpustné trojmocné ióny, ktoré neskôr sedimentovali ako prúžkovaná hornina bohatá na hematit. Tvorba veľkých ložísk železných rúd v dôsledku týchto nevratných zmien postupne prestala[4]. Väčšina týchto ložísk sa nachádza v asi 3,8 – 1,8 miliardy rokov starých (prekambrických) súvrstviach.

Ostatné sedimentárne a zvetrávacie železné rudy[upraviť | upraviť zdroj]

Oolitická železná ruda, vznikajúca za prispenia mikroorganizmov vo vodnom prostredí

Ostatné typy železných rúd predstavujú hlavne fanerozoické oxidické rudy obsahujúce hlavne hematit, limonit, alebo siderit a pelosiderit, prípadne silikáty ako chamozit a thuringit. Ide sedimenty spojené so vznikom pri rôznych procesoch ako sú vulkano-exhalačné procesy, sedimenty redukčných paniev alebo syndiagenetického pôvodu[5]. Zatiaľ nevyužívaným zdrojom sú aj železno-mangánové konktécie dna Tichého a Indického oceánu.

Medzi ďalšie možno zaradiť pobrežné ryžoviská minerálov železných rúd, prípadne oblasti rozsiahle zvetrávania v tropických oblastiach, kde sa v pôde koncentruje lateritový horizont goethitového zloženia.

Vulkanosedimentárne ložiská (typ Lahn-Dill)[upraviť | upraviť zdroj]

Vznikajú v oceánskej zemskej kôre, asociujú s výlevmi bazaltov, ryolitov prípadne ich tufov. Niekedy sú k nim radené i sedimentárne ložiská typu Algoma, ktoré sú obyčajne považované za páskované železné rudy[6].

Magmatické ložiská[upraviť | upraviť zdroj]

Magmatické rudy železa sú väčšinou spojené s veľkými bázickými (najčastejšie gabrovými) a ultrabázickými (peridotity, karbonatity) vrstevnatými intrúziami. Okrem oxidov železa a titánu ako sú magnetit a ilmenit, obsahujú vo väčšej miere aj apatit. Okrem železa môžu slúžiť ako zdroje vanádu, titánu, fosforu, zirkónia, céru, nióbu a ďalších[6]

Kontaktne metasomatické ložiská[upraviť | upraviť zdroj]

Vznikajú na kontaktoch granitoidných intrúzií a najčastejšie karbonátových hornín ako sú vápence, či dolomity. Typickou horninou týchto ložísk sú železné skarny. Ide o pomerne rozšírené ložiská[6].

Hydrotermálne ložiská[upraviť | upraviť zdroj]

Hydrotermálne ložiská sú tvorené akumuláciami sideritu. Možno ich rozdeliť na dve kategórie. Metasomatické ložiská vznikli zatláčaním starších karbonátov hydrotermálnymi roztokmi, majú zväčša šošovkovitý tvar. Ich dobrým príkladom je slovenské ložisko pri Nižnej Slanej. Žilné ložiská vznikli vyzrážaním hydrotermálnych roztokov v puklinách[6].

Ťažba a úprava[upraviť | upraviť zdroj]

Odhady a reálna produkcia a zásoby železnej rudy v miliónoch ton za rok 2010[7]
Krajina Produkcia Zásoby
Čína 900 23 000
Austrália 420 24 000
Brazília 370 29 000
India 260 7 000
Rusko 100 25 000
Ukrajina 72 30 000
Južná Afrika 55 1 000
Irán 33 2 500
Kanada 35 6 300
USA 49 6 900
Švédsko 25 35 000
Kazachstan 22 8 300
Venezuela 16 4 000
Mauritánia 11 1 100
Ostatné krajiny 50 11 000
Svet celkom 2400 180 000

Železná ruda sa v súčasnosti ťaží jednak v hlbinných baniach alebo častejšie povrchovým spôsobom. Železné rudy sú vždy sprevádzané ďalšími horninami a hlinitými substanciami. Ich úpravou: drvením v čeľusťových a valcových drvičkách, praním a flotáciou sa takto vyťažená surová ruda zbavuje hlušiny a dosiahne vyšší obsah železa. Takto upravená a obohatená ruda sa je dopravovaná do hutníckych podnikov. Nemenej významným prvkom spracovania je granulácia (pomocou ílu), ktorá zmenšuje straty rudy pri doprave.

Nejvýznamnejšie náleziská železnej rudy sa nachádzajú v Brazílii (súbor Minas Gerais), Austrálii, Číne, Ruskej federácii (Kurská magnetická anomália), Indii, na Ukrajine (hlavne Krivojrožská formácia) a v USA (súbory Keewatin a Animikia)[3]. Najintenzívnejšia ťažba železnej rudy hlbinným spôsobom prebieha v súčasnosti vo Švédsku (štátny koncern LKAB). Vo svete sa inak najmä z ekonomických dôvodov preferuje predovšetkým povrchová ťažba.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. White, W. M., 2009, Geochemistry. Johns Hopkins University press, Baltimore, s. 539
  2. Emmons, W. H., 1940, The principles of Economic Geology. McGaw-Hill, New York, s. 234
  3. a b Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984, Historická a stratigrafická geológia. Bratislava, 541 s.
  4. Klein, C., 2006. Mineralógia. Oikos-Lumon, Bratislava, 658 s.
  5. Rojkovič, I., Lintnerová, O., Uhlík, P., Kraus, I., 2006. Nerastné suroviny. Univerzita Komenského, Bratislava, 179 s.
  6. a b c d Rozložník, L., Havelka, J., Čech, F., Zorkovský, V., 1987: Ložiská nerastných surovín a ich vyhľadávanie. Alfa, Bratislava, 693 s.
  7. Jorgenson, J. D. Iron Ore Statistics and Information [online]. minerals.usgs.gov, rev. 2011-07-08, [cit. 2011-08-01]. Dostupné online. (po anglicky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]