Magnetit

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Magnetit
Magnetit
Magnetit z Cerro Huañaquino, Potosí Department, Bolívia
Fe2+Fe3+2O4
Všeobecné informácie
Trieda Oxidy a hydroxidy
Zaradenie IV/B.02-20
Rok objavenia 1845
Pôvod názvu podľa Magnesa - gréckeho pastiera, ktorý ho objavil
IMA status prijatý (1959)
Kryštalografia
Kryšt. sústava kubická
Bodová grupa m3m
Priestorová grupa Fd3m
Mriežkové param. a=8,391 Å
V=590,80
Z=8
Morfológia
Habitus Masívny, zrnitý, kryštály tvaru oktaédra, vzácne kubické kryštály. Mikrokryštalický v magmatických horninách
Zrasty časté podľa {111}
Optické vlastnosti
Farba(y) šedočierny, čierny, oceľovo sivý
Farba vrypu čierny
Lesk kovový
Priesvitnosť opakný
Index lomu n=2,42
Odrazivosť
na vzduchu
λ (nm) R1 (%) R2 (%)
400 22,30
420 21,80
440 21,30
460 20,80
480 20,50
500 20,30
520 20,30
540 20,40
560 20,50
580 20,60
600 20,60
620 20,70
640 20,80
660 20,90
680 21,00
700 21,20
Fyzikálne vlastnosti
Tvrdosť (Mohs) 5,5-6
Hustota 5,1-5,2 kg.dm−3
Lom lastúrový
Ostatné
Magnetické vlast. magnetický
Odrody a variety
hydromagnetit, mušketovit, magnetit so zvýšeným obsahom Mg, Al, V, Ti, Ni
Pozri aj portál Vedy o Zemi
zoznam minerálov

Magnetit je minerál kryštalizujúci v kubickej sústave, chemicky oxid železnato-železitý (Fe2+Fe3+2O4). Starší názov je aj magnetovec, alebo okoviny. Je dôležitou súčasťou železných rúd. Patrí medzi spinely.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Tento bežný oxid vytvára oktaédrické a dodekaédrické kryštály, vyskytuje sa však aj v celistvej alebo zrnitej podobe.[1] Magnetit je nepriehľadný minerál s matným alebo kovovým leskom. Je najvýznamnejšou železnou rudou, obsahuje až 72 % železa. Má magnetické vlastnosti. Jeho štruktúru lepšie vyjadruje vzorec Fe3+(Fe2+Fe3+)O4, (stechiometrický vzorec Fe3O4 však vyjadruje pomerne presne jeho zloženie)[2]. Niekedy môže mať zvýšený obsah titánu (titano-magnetit), chrómu (chróm-magnetit) alebo mangánu.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Tvorí sa vo vyvretých hlavne bázických horninách, ale aj v žilných a metasomatických ložiskách (skarnoch). Zriedkavo býva prítomný aj v pegmatitoch. Vzniká v silne redukčných podmienkach, čo je príznačné hlavne pre páskované železné rudy.

Je významným pre štúdium vzniku hornín. Pri reakcii magnetitu s kyslíkom vzniká hematit (trojmocné Fe), čím vzniká dvojica minerálov, prirodzený tlmivý roztok, ktorý riadi fugacitu kyslíka. Vyvreté horniny bežne obsahujú minerálne zrná dvoch pevných roztokov - jeden medzi magnatitom a ulvospinelom a druhý medzi hematitom a ilmenitom. Zloženie týchto minerálnych dvojíc sa potom používa na určenie oxidačných podmienok magmy. Z oxidačných podmienok jednotlivých minerálov možno určiť ako prebiehal vznik magmy, hlavne frakčná kryštalizácia.

Je známy aj biochemický vznik magnetitu. Kryštály magnetitu boli nájdené v telách niektorých baktérií (napr. Magnetospirillum magnetotacticum) ale aj v nervových centrách včiel, termitov, rýb a niektorých vtákov (napr. holub) ale aj v ľudskom tele[3][4].

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Magnetit je veľmi bežný minerál. Ekonomicky významné ložiská magnetitu sú asociované s bázickými horninami, skarnami a regionálne premenenými železitými sedimentami (páskovanými železnými rudami).

Magnetit sa však môže hromadiť aj v riečnych náplavoch a plážových sedimentoch, pretože je pomerne odolný a dostáva sa do ťažkej frakcie.

Poznávanie[upraviť | upraviť zdroj]

Ako už naznačuje názov tohto minerálu, magnetit je veľmi magnetický a priťahuje železné piliny. Vychyľuje aj strelku kompasu[1]. Tvorí oktaédrické kryštály, vtrúsené zrná, jemnozrnné, až masívne agregáty čiernej farby. Má polokovový lesk a čierny vryp. Vyznačuje sa tiež relatívne veľkou mernou hmotnosťou, teda aj pomerne malé malé kusy majú výrazne väčšiu hmotnosť, ako bežné minerály. Patrí medzi opakné minerály, ktorých optické vlastnosti nemožno pozorovať v polarizačnom mikroskope.

Lokality[upraviť | upraviť zdroj]

Vo svete[upraviť | upraviť zdroj]

Najväčšie ložiská magnetitu sa nachádzajú blízko Švédskych miest Kiruna a Gällivare. Tieto ložiská vznikli zrejme ojedinelým spôsobom magmatickej segregácie a magnetit sa tu nachádza spolu s apatitom. Významné sú i výskyty v Nemeckom Lahn-Dill. Ekonomicky významné pre svoj objem sú však hlavne ložiská páskovaných železných rúd na Ukrajine (Krivoj Rog), Rusku (Kurská magnetická anomália), v USA (Minnesota a Michigan) a Kanade (Ontário). Významé mineralogické výskyty sú známe z talianskej Traverselly, švédskeho Vastanfors, alebo azerbajdžanského Daškesanu[5].

V Česku je výskyt magnetitu známy z Krušných hôr, Sobotína, Vlastějovic alebo Malešova pri Kutnej Hore[6].

Na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku sa nenachádzajú ekonomicky významné ložiská magnetitu. Menšie ložiská Klokoč a Trejbolc sa nachádzajú v skarnoch v okolí Vyhní pri Banskej Štiavnici, kde sú viazané na neovulkanity. Ložisko Magnet sa nachádza pri Tisovci a Kokave nad Rimavicou. Významnými slovenskými lokalitami s výskytom tohto minerálu sú tiež Kohútovo, pri Hodruši-Hámroch, Banská Štiavnica a Poltár (pri Lučenci)[1]. Drobné výskyty magnetitovo-hematitových metamorfovaných rúd sa nachádzajú aj pri Hýľove na Kojšovskej holi a na Trochanke pri Smolníku v Slovenskom rudohorí. Niekedy sa tiež nachádza ako sprievodný minerál sideritových žíl[7].

Ekonomický význam[upraviť | upraviť zdroj]

Ako dôležitá súčasť železných rúd je vyhľadávanou nerastnou surovinou potrebnou pre výrobu železa a ocele. Používa sa aj na výrobu magnetov. Pre svoju stabilitu pri vysokých teplotách sa používa ako povrchová vrstva v trubkách parných kotlov. Magnetitová vrstva vzniká po chemickom ošetrení železných trubiek.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Magnetit - Fe3O4 [online]. mineraly.sk, [cit. 2010-08-05]. Dostupné online.
  2. Klein, C., 2006, Mineralógia. Oikos-Lumon, Bratislava, 658 s.
  3. Baker, R.R., Mather, J.G., Kennaugh, J.H., 1983, Magnetic bones in human sinuses. Nature, 301, 5895, s. 79–80
  4. Starek, D., Broska, I., 2007, Možnosť tvorby biogénneho magnetitu pri sedimentárnych procesoch. Mineralia Slovaca, Geovestník, s. 1-3
  5. Korbel, P., Novák, M., 2001, The Complete encyclopedia of minerals. Grange Books, London, 296 s.
  6. Jedickeová, L., 2003, Nerasty a horniny. Ottovo nakladatelství - Cesty, Praha, 192 s.
  7. Veľký, J. a kolektív, 1979, Encyklopédia Slovenska III. zväzok K-M. Veda, Bratislava, s. 449

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]