Žila (geológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kremenná žila vyvetraná eróziou z okolitej menej odolnej horniny

Žila je v geológii doskovité teleso vyplnené kryštálmi jedného alebo viacerých druhov minerálov, najčastejšie sú magmatického alebo hydrotermálneho pôvodu. Žila je vždy mladšia ako okolité horniny, ktoré pretína. Magmatické žily vznikajú v dôsledku prieniku hypoabysálnych magmatických hornín ako sú napr. pegmatity alebo aplity. Žily hydrotermálneho pôvodu môžu byť veľmi rôznorodé, ak obsahujú akumulácie rudných alebo iných cenných minerálov či prvkov, môžu nadobudnúť značný ekonomický význam. Výplň žily sa do nej môže dostať rýchlym procesom - injekciou pri rozrušení horniny v okolí zdroja magmy, ale pomalým prienikom hydrotermálnych fluíd. Minerály v žilách rastú smerom do prázdneho priestoru najčastejšie kolmo na jej plochu. Žily majú veľký význam pri určovaní relatívneho veku horninových telies, pretože vznikajú neskôr než horniny, ktoré prerážajú. Tento jednoduchý poznatok je bežne využívaným v stratigrafii a označuje sa ako princíp prerážania.

Okolo žíl sa môžu nachádzať oblasti postihnuté kontaktnou metamorfózou. V niektorých prípadoch môže pri regionálnej metamorfóze dochádzať v horninách ku vzniku tenzných fraktúr alebo šošovkovitých otvorov rovnobežných s metamorfnou foliáciou, do ktorých môžu preniknúť migrujúce fluidá, čím vznikajú tzv. synmetamorfné žily alpského typu[1], ktoré sú vyplnené minerálmi odpovedajúcimi zloženiu okolitých hornín. Oblasť preniknutá sústavou menších žíl, tvoriacich komplikované teleso sa v ložiskovej geológii označuje ako žilník (angl. stockwork).

Geometrické vlastnosti žíl[upraviť | upraviť zdroj]

Kremenná žila v dextrálnom smerno-posunnom zlome

Všeobecne sa rozoznávajú dva typy žíl[2]:

  • pravá žila - prechádza diskordantne, teda kolmo alebo šikmo cez horninu, do ktorej preniká. Všeobecne sú pravé žily menej hrubé a kratšie.
  • ložná žila - je orientovaná konkordantne, teda vodorovne vzhľadom k zemskému povrchu alebo okolitej hornine. Ložné žily môžu dosahovať dĺžku až stoviek metrov a hrúbku desiatok metrov.

Podľa detailných morfologických znakov sa rozlišujú[3]:

  • nadurujúca žila, ktorá nemá stálu hrúbku, patrí medzi ne:
    • švová žila, typická striedavým vykliňovaním a hrubnutím
    • komorovitá žila sa vyznačuje náhlym zhrubnutím nepravidelného tvaru, ktoré sú na žile akoby navlečené
    • sedlová žila, vzniká nahromadením žilného materiálu vo vrcholoch vrás
  • rebríkovitá žila, vyplňuje priečne pukliny vo vrstvách alebo žilách pevných hornín uložených v plastickejšom prostredí
  • sperená žila, je typ zloženej žily, ktorá vzniká zaplnením poklesových alebo prešmykových puklín a sprevádzajúcich sperených puklín

Hraničná plocha medzi žilou a okolitou horninou sa označuje salband. Krátka žilka odbiehajúca od žily do okolitých hornín sa označuje apofýza.

Pravá hrúbka žily je kolmá vzdialenosť medzi jej okrajmi. Ak žila na povrch nepreniká presne kolmo, čo je najčastejší prípad, môže byť jej hrúbka interpretovaná nesprávne. Vzdialenosť okrajov takejto žily sa označuje ako nepravá hrúbka. Pre určenie pravej hrúbky je potrebné poznať jej sklon.

Žilná mineralizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Žily sú miestami zvýšeného výskytu nerastných surovín a vzácnych minerálov, alebo prvkov, ktoré sa hromadia priamo v nich, alebo v ich bezprostrednom okolí. Žily sa niekedy nachádzajú v typických štruktúrach ako napríklad v osových častiach vrás, čo sa často využíva napr. pri pospekcii zlata.

Žily prenikajúce na povrch sú do hĺbky tvorené viacerými zónami[4]:

Zóna Bežné minerály
Zóna vylúhovania tiež gossan, (železný) klobúk oxo-hydroxidy železa: goethit, limonit, pyroluzit
Oxidačná zóna malachit, azurit, chryzokol, kuprit, tenorit, libethenit, smithsonit, hemimorfit, ceruzit, angelsit, pyromorfit, vanadinit, senarmonit, bindheimit, valentinit, stibiokonit, erytrit, annabergit
Cementačná zóna (pod hranicou podzemnej vody) rýdze kovy, prípadne ich sulfidy: striebro, zlato, meď, kovelit, chalkozín, bornit, argentit
Primárna sulfidická zóna celistvé žilné horniny, alebo rudy

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Putiš, M., 2004: Petrografia metamorfovaných hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 132 s.
  2. http://www.geology.cz (online) prístup: 10.10.2008
  3. Smirnov, V., 1983; Geologie ložisek nerostných surovin. STNL, Praha, 654 s.
  4. Klein, C., 2006: Mineralógia. Oikos-Lumon, Bratislava, 658 s.