Vladimir Ivanovič Vernadskij

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vladimir Ivanovič Vernadskij
Vladimir Ivanovič Vernadskij
ruský geológ, zakladateľ geochémie

Narodenie 12. marec 1863
Petrohrad, Ruské impérium
Úmrtie 6. január 1945 (81 rokov)
Moskva, ZSSR

Vladimir Ivanovič Vernadskij (po rusky Владимир Иванович Вернадский, * 12. marec 1863, Petrohrad – † 6. január 1945, Moskva) bol ruský a sovietsky geológ, zakladateľ geochémie a biochémie; zaoberal sa najmä mineralógiou, kryštalografiou a jadrovou geológiou (technikou datovania pomocou rádioaktívnych izotopov).

Vernadskij rozvíjal učenie o noosfére.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 28. februára (podľa gregoriánskeho kalendára 12. marca) 1863 v Petrohrade. Bol synom ekonóma Ivana Vernadského. Neskôr žil s rodičmi v Charkove. V roku 1885 ukončil fyzikálno-matematickú fakultu Petrohradskej univerzity. Od roku 1890 pôsobil na katedre mineralógie Moskovskej univerzity. V roku 1897 obhájil doktorskú dizertačnú prácu na Petrohradskej univerzite a v nasledujúcich rokoch pôsobil ako profesor opäť na Moskovskej univerzite. V rokoch 1906—1911 a 1915—1917 bol členom ruského parlamentu (štátneho sovietu).

V roku 1886 sa oženil s Natáliou Jegorovnou Starickou (1862—1943), s ktorou prežil spoločne 56 rokov. Mali dve deti, syna Georgija (1887—1973), známeho historika a dcéru Ninu (1898—1985), doktorku psychiatrie. Obe ich deti zomreli v emigrácii v USA.

Po skončení občianskej vojny bol jedným z hlavných autorov plánu elektrifikácie krajiny (GEOLRO). Podieľal sa významnou mierou na geologickom mapovaní a poznaní geológie ZSSR ako aj pri vyhľadávaní zásob nerastných surovín. O roku 1912 bol členom ruskej a neskôr i sovietskej akadémie vied. V rokoch 1920 až 1921 viedol Tavrickú univerzitu v Simferopole. Bol tiež jedným zo zakladateľov a prvým riaditeľom Ukrajinskej akadémie vied.

Zakladateľ a v rokoch 1922 až 1939 riaditeľ výskumného ústavu zaoberajúceho sa rádioaktivitou. V rokoch 1922—1926 pracoval v Prahe a Paríži. Jednou z príčin pobytu v laboratóriach Curieovcov bol výskum Parisia - látky omylom pokladanej za ďalší rádioaktívny prvok. V roku 1927 zorganizoval pri akadémii vied oddelenie zaoberajúce sa výskumom živých látok, ktoré považoval za súčasť biosféry. Významne prispel k rozvoju geochémie a vytvoril i nový vedný odbor biogeochémiu. Jeho vedecká práca spojovala prírodné vedy s filozofiou. Vytvoril teóriu o noosfére, ktorá je jednou z predstáv vesmírnej evolúcie. Noosféra je po geosfére a biosfére, treťou fázou vývoja Zeme. Každá z predchádzajúcich fáz pritom mení tie predošlé. Noosféra podľa neho vznikla narodením prvého mysliaceho tvora na planéte a trvale sa prejavuje v geosfére a biosfére vo forme ľudských zásahov. Reprezentuje ju hlavne fyzický a ekonomický rozvoj Zeme. Bol jedným z propagátorov myšlienky panspermie - teórie, ktorá vysvetľovala pôvod života na Zemi prinesením z vesmíru.

Vernadskij celkovo publikoval vyše 700 vedeckých prác. V roku 1943 bol pri príležitosti svojich 80 narodenín vyznamenaný „za dlhodobú vynikajúcu prácu v oblasti vedy a techniky“ Štátnou Stalinovou cenou, vysokým štátnym vyznamenaním udeľovaným za dôležité úspechy na poli vedy, techniky a umenia. Bol poverený vedením prípravy sovietskej atómovej bomby.

Zomrel 6. januára 1945 v Moskve.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]