Trofim Denisovič Lysenko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Trofim Deisovič Lysenko
Trofim Denisovič Lysenko
sovietsky agronóm a biológ, propagátor nevedeckých metód

Narodenie 29. september 1898
Karlovka, Konstantinovskyj kraj, Poltavská gubernia, Ruské impérium
Úmrtie 20. november 1976 (78 rokov)
Moskva, Sovietsky zväz

Trofim Denisovič Lysenko (rus. Трофи́м Дени́сович Лысе́нко) (* 29. september 1898 Karlovka, Konstantinovskyj kraj, Poltavská gubernia – † 20. november 1976 Moskva) bol sovietsky agronóm považovaný za významného predstaviteľa tzv. mičurinovej agronómie, popredný biológ počas Stalinovej éry. Známy sa stal kvôli zavádzaniu nevedeckých metód v biológii a poľnohospodárstve.

Odmietal mendelovskú genetiku, ktorú sa pokúšal nahradiť teóriami hybridizácie ruského šľachtiteľa I.V. Mičurina. Napriek tomu, že bol Lysenko bezpartajný, podarilo sa mu vďaka dobrým kontaktom s politickými špičkami presadzovať svoje teórie ako jediné správne a viesť štvavú kampaň proti svojim oponentom z radov biológov. Jeho snahy o zvýšenie produkcie poľnohospodárskych výnosov si vyslúžili pozornosť a podporu Stalina, najmä po hladomoroch v 30. rokoch a poklese produktivity sovietskeho poľnohospodárstva, ktorá nasledovala po násilnej kolektivizácii.

V roku 1940 sa stal riaditeľom Ústavu genetiky Sovietskej akadémie vied, čím dosiahol vrchol svojej moci. Presadzoval anti-mendelovské doktríny a výrazne tým ovplyvnil sovietsky vzdelávací systém. V roku 1948 znamenal nesúhlas s Lysenkovou teóriou prostredím získanej dedičnosti politické prenasledovanie, stratu miesta vo vedeckom pracovisku alebo dokonca väzenie. Viacerí vedeckí oponenti Lysenka zahynuli vo väzeniach NKVD. Lysenkove práce boli v Sovietskom zväze oficiálne odsúdené v roku 1964. Napriek následnému návratu k mendelovskej genetike a klasickej vede, krajina v tomto odvetví vedy stratila krok s vývojom vo svete.

Lysenko ako agronóm propagoval viacero postupov, ako jarovizáciu, letnú výsadbu zemiakov. Väčšina jeho metodík bola kritizovaná vedcami ako boli P.N. Konstantinov, A.A. Ľubiščev, P.I. Lisicyn a ďalší. Okrem kritiky jeho poľnohospodárskej metodiky, väčšina vedeckej obce odsudzovala aj jeho odmietanie medzinárodnej vedy a poľnohospodárskej praxe. Niektoré metodiky ako napr. boj s ochoreniami cukrovej repy, ktoré už dávno pred Lysenkom zaviedol maďarský entomológ Jablonovsky, boli považované za zastarané. Presadzoval nevedeckú teóriu štadiálneho vývoja rastlín. Podporoval tiež teóriu O.B. Lepešinskej o vzniku buniek z bezštruktúrnej živej hmoty, neskôr preukázateľne považovanú za pavedu.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]