Kalmarská únia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Korunovácia mladého Erika Pomoranského za kráľa všetkých troch severských krajín 17. júna 1397 v Kalmare.
Romantická ilustrácia z 19. storočia.

Kalmarská únia je označenie pre personálnu úniu dánskeho, nórskeho a švédskeho kráľovstva v rokoch 13971523.

Kalmarská únia vznikla v roku 1397 rozhodnutím šľachtického snemu v juhošvédskom meste Kalmar, ktoré podnietila kráľovná Margaréta I. Dánska. Kráľovná, ktorá spojila vo svojich rukách vládu vo všetkých škandinávskych krajinách (súčasťou nórskeho kráľovstva bol Island, švédskeho kráľovstva Fínsko), nemala legitímneho nástupcu, a preto adoptovala svojho synovca, pomoranského vojvodu Erika. Kalmarský snem ho uznal za svojho panovníka a dal korunovať za kráľa. Predpoklady pre zjednotenie škandinávskych krajín sa vytvorili v priebehu 14.storočia. Patrila medzi ne etnická a jazyková blízkosť obyvateľov, príbuzenské a majetkové vzťahy, ktorými sa prepojili šľachtické rody, ekonomické väzby, a v neposlednom rade snaha čeliť rastúcemu vplyvu hanzy. Okrem toho stavy dúfali, že personálna únia prispeje k zachovaniu ich privilégií, lebo panovník sa zaviaže zachovávať dovtedajšie zákony jednotlivých krajín.

Kalmarská únia existovala formálne do roku 1523, fakticky sa už v roku 1448 odtrhlo Švédsko. Švédi si zvolili vlastného panovníka Karola VIII. Knutssona, zatiaľ čo Nóri prijali dánskeho kráľa Kristiána I. Oldenburského. Neskôr sa vytvorila vo Švédsku zvláštna situácia. Časť unionistickej šľachty síce uznala za svojho panovníka dánskeho a nórskeho kráľa Jána I., ale v kráľovstve fakticky vládli regenti z dynastie Sture, ktorí Jánovi permanentne bránili vo vstupe do krajiny. Kráľ sa márne snažil obnoviť Kalmarskú úniu. Za jeho nástupcu Kristiána II. sa Švédsko definitívne osamostatnilo a Kalmarská únia sa rozpadla.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]