Neil Young

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Neil Young
Neil Young 2008 Firenze.jpg
Základné informácie
Popis umelca hudobník, textár, producent, scenárista, režisér
Rodné meno Neil Percival Young
Umelecké mená Bernard Shakey,
Helmer Bernard Shakey,
Joe Yankee,
Joe Canuck,
Phil Perspective,
Shakey Deal,
Clyde Coil,
Shakey, Dr. Shakes
Narodenie 12. november 1945 (69 rokov)
Toronto, Ontario,
Kanada Kanada
Pôsobenie 1960-súčasnosť
Žáner rock, folk rock, country rock, hard rock
Hrá na nástroje gitara, spev, harmonika, klavír, bendžo
Vydavateľstvá Reprise, Geffen
Webstránka www.neilyoung.com

Neil Percival Young (* 12. november 1945 Toronto, Ontario) je kanadský spevák, hudobník a filmový režisér.

Youngove skladby sú typické hlboko osobnými textami, charakteristickým štýlom hry na gitaru a nosovým spevom (tenorom). Pri interpretácii sa sám sprevádza v hre na viacero rôznych nástrojov (klavír a harmonika), jeho štýl hry na akustickú gitaru a časté výstredné sóla na elektrickú gitaru sú kľúčovými momentami niekedy drsného, inokedy uhladeného zvuku. Young počas svojej hudobnej kariéry experimentoval s rôznymi hudobnými štýlmi, vrátane swingu, džezu, rockabilly, blues a elektronickej hudby. Jeho najznámejšie diela sa zaraďujú do dvoch základných hudobných žánrov: folk rocku, napr. skladby „Heart of Gold“, „Harvest Moon“ a „Old Man“ a hard rocku, skladby „Cinnamon Girl“, „Rockin' in the Free World“ a „Hey Hey, My My (Into the Black)“. V neskorších rokoch začal Young preberať novšie hudobné štýly: industrial, alternatívne country a grunge, v ktorých použil svoj vlastný hudobný štýl, vyslúžil si medziiným pomenovanie „Krstný otec grunge“.

Young bol pod pseudonymom Bernard Shakey režisérom viacerých filmov, ako napríklad Journey Through the Past (1973), Rust Never Sleeps (1979), Human Highway (1982), a Greendale (2003).[1]

Aj keď sú v Youngových textoch motívy, ktoré čerpajú z histórie, alebo z mýtov a legiend z územia Spojených štátov (Pocahontas, vesmírne stanice a osídľovanie amerického západu),[2] oficiálne sám seba považuje za kanadského občana a nikdy nechcel toto svoje občianstvo zmeniť.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Neil Young sa narodil v Toronte (štát Ontário, Kanada) v rodine športového novinára a spisovateľa Scotta Younga a Edny Raglandovej (známej aj ako Rassy), ktorí sa do Toronta presťahovali z Manitoby. Kočovný spôsob života jeho otca novinára spôsobil, že ich rodina mala skúsenosti so stratou koreňov. Neil strávil svoju mladosť v malom mestečku Omemee v Ontáriu, 130 km severne od Toronta.

Už v detstve diagnostikovali lekári Youngovi cukrovku[3] a „vďaka“ obrne, ktorú prekonal ako šesťročný, mal oslabenú ľavú polovicu tela. Neil Yyoung dodnes mierne kríva na jednu nohu.

Hudobná kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Keď mal 12 rokov, rodičia sa rozviedli a on sa spolu s matkou vrátil do rodného domu vo Winipegu (Manitoba), kde sa začala jeho hudobná kariéra. Žili spolu s matkou v robotníckej štvrti Fort Rouge, kde Young navštevoval Earl Grey Junior High School. Stretol tam Kena Kobluna, s ktorým pôsobil v The Squires. Počas navštevovania Kelvin High School vo Winnipegu hral v niekoľkých inštrumentálnych rockových skupinách. Neskôr založil vlastnú kapelu Jades, ktorá nahrala miestny hit s názvom „The Sultan“. Po odchode zo strednej školy[4] hral vo Fort William, kde nahral spolu s miestnym producentom Rayom Deem niekoľko demo snímok. V Thunder Bay sa prvýkrát stretol so Stephenom Stillsom. V roku 2006 vo filme Heart of Gold Young rozpráva o tom, ako trávil čas ako teenager pri jukeboxe, do ktorého vhadzoval mince aby si mohol vypočuť Tysonovu pieseň „Four Strong Winds“.

Po odchode od skupiny Squires, Neil Young pracoval vo folkovom klube, v ktorom sa prvýkrát stretol s Joni Mitchellovou[5]. Tu napísal aj niektoré zo svojich prvých folkových piesní, napríklad aj „Sugar Mountain“, v ktorej opisuje svoju stratenú mladosť. Reakciou na túto skladbu je Jonina pieseň „The Circle Game“.

V roku 1965 Neil Young cestoval po Kanade ako hudobný sólista a skladal hudbu na objednávku. V roku 1966 sa spojil s frontmanom kapely Mynah Birds, Rickom Jamesom. Táto kapela mala zabezpečené nahrávacie zmluvy v hudobnom vydavateľstve Motown. Po nahraní debutového albumu bol Rick James uväznený za dezerciu z armády[6]. Po rozpade kapely Mynah Birds, sa Young s basgitaristom Bruce Palmerom presťahovali do Los Angeles v Kalifornii. V jednom z rozhovorov sa Young priznal, že vtedy v Spojených štátoch žil ilegálne až do roku 1970, kedy získal tzv. Zelenú kartu.[7].

V Los Angeles sa Palmer a Young stretli so Stephenom Stillsom, Richie Furayom a Dewey Martinom a založili spolu hudobnú skupinu Buffalo Springfield. Kapela, ktorá hrala zmes folku, country, psychedelii a rocku hranú na dvoch sólových gitarách Stillsa a Younga mala u hudobnej kritiky pozitívny ohlas. Ich debutový album Buffalo Springfield z roku 1967 mal výrazný komerčný úspech. Skupina, ktorá mala jeden hit „For What It's Worth“ sa zakrátko dostala do ťažkostí, Palmer mal problémy so zákonom. Rozpadla sa v roku 1967, ale nakoľko bola zmluvne viazaná s vydavateľstvo vydala ešte dva albumy, Buffalo Springfield Again (1967) a Last Time Around. V roku 1997 bola táto kapela v neprítomnosti Neila Younga uvedená do Rokenrolovej siene slávy.

Po rozpade Buffalo Springfield, Neil Young podpísal exkluzívnu zmluvu s vydavateľstvom Reprise Records, ktoré zastrešovalo aj Joni Mitchell, s ktorou mal Young spoločného menežéra, Elliota Robertsa. Young a Roberts začali spolupracovať na jeho debutovom sólovom albume z novembra 1968 s výstižným názvom Neil Young, ktorý sa stretol so zmiešanými ohlasmi. V roku 1970 sa Young v jednom z interview vyjadril, že tento projekt bol príliš prepracovaný, nemal charakter typický pre jeho vtedajší hudobný prejav. Iba v niektorých miestach bolo cítiť jeho charakteristický prejav z koncertných pódií, najviac v skladbe „The Loner“.

Na nahrávanie ďalšieho sólového projektu si Young pozval troch muzikantov zo skupiny The Rockets. Boli nimi Danny Whitten (gitara), Billy Talbot (basová gitara) a Ralph Molina (bicie). Po dvoch týždňoch nahrávanie v máji 1969 tento projekt vyšiel na albume s názvom Everybody Knows This Is Nowhere. Sprievodná kapela si dala meno Crazy Horse a tak ako interpret albumu je uvedený Neil Young and Crazy Horse. Jeho úvodnou skladbou je jedna z Youngových najznámejších pesničiek „Cinnamon Girl“ sprevádzaná ďalšími dvoma: „Cowgirl in the Sand“ a „Down by the River“, v ktorých sa nachádzajú Neilove predĺžené gitarové improvizácie. Young údajne napísal tieto tri skladby v jeden deň, keď ležal v posteli s 39,5 °C horúčkou.

Krátko po vydaní albumu Everybody Knows This Is Nowhere sa Young znovu spojil so Stephenom Stillsom a v tej dobe zároveň s Crosbym, Stillsom, & Nashom, s triom ktoré malo práve vtedy vydaný album. Youngovi vtedy ponúkli iba spoluprácu, no on súhlasil iba pod podmienkou že bude riadnym členom kapely a tak sa zoskupenie, ktoré už malo za sebou ocenenie Grammy v kategórii „Best New Artist“ za rok 1969, premenovalo na Crosby, Stills, Nash & Young (CSN&Y).[8] Kvarteto malo svoju premiéru 16. augusta 1969 v Chicagu, neskôr na festivale vo Woodstocku. Počas nahrávania ich prvého spoločného albumu Déjà Vu sa hudobníci často hádali, hlavne Young a Stills, ktorí chceli mať nad výrobou hlavné slovo. Stillsovi sa nepozdávalo, že vzhľadom na Youngovu predošlú tvorbu hrozilo, že Neil bude chcieť hrať folk s rockovou kapelou.[9] Napriek napätiu obdobie, keď zoskupenie spolupracovalo s Youngom je považované za ich najtvorivejšie a najúspešnejšie a malo pre Neila silný vplyv pre jeho ďalšiu sólovú kariéru.

Úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Young v júni 2008

V roku 1982 uviedli Younga do Kanadskej hudobnej sieni slávy. Do Rokenrolovej sieni slávy bol uvedený dvakrát, prvýkrát v roku 1996 ako sólový hudobník (uvedenie moderoval Eddie Vedder), druhýkrát v roku 1997, ako člen formácie Buffalo Springfield. V júni roku 1996 sa v zozname stovky najlepších gitaristov všetkých čias (100 Greatest Guitarists of All Time) hudobného časopisu Mojo umiestnil na deviatom mieste. V roku 2000 dostal Young svoju hviezdu na kanadskom chodníku slávy.[10] V tom istom roku ho televízny kanál VH1 zaradil na 39. miesto zoznamu stovky najlepších hardrockových umelcov.

V roku 2003 časopis Rolling Stone dal Neila Younga na 83. miesto zoznamu stovky najlepších gitaristov všetkých čias. Označil ho za neúnavného experimentátora, ktorý dokázal zmeniť bežný hudobný prejav do niečoho neobvyklého.[11] V roku 2004 ho ten istý časopis dal na 34. miesto zoznamu stovky najvýznamnejších umelcov všetkých čias[12][13] V roku 2008 časopis Rolling Stone dal Neila Younga na 37 miesto rebríčka stovky najlepších spevákov všetkých čias.[14]


V roku 2006 časopis Paste Magazine zverejnil svoj zoznam najlepších žijúcich skladateľov piesní, kde sa Neil Young umiestnil hneď na druhom mieste za Bobom Dylanom.

V roku 2009 získal Neil Young nomináciu na cenu Grammy za najlepšie sólové rockové vystúpenie (Best Solo Rock Vocal performance).

Young bol v roku 1994 nominovaný na Cenu akadémie za skladbu „Philadelphia“ pre film Philadelphia. Túto cenu nakoniec získal Bruce Springsteen za pieseň „Streets of Philadelphia“ k tomuto istému filmu.

V roku 2001 Neil Young získal ocenenie Spirit of Liberty od hnutia People For the American Way.

Neil Young je vlastníkom dvoch čestných doktorátov. V roku 1992 získal doktorát z hudobných vied na Lakehead University v Thunder Bay (Ontario), a v roku 2006 spolu s manželkou Pegi za zriadenie Bridge School doktorát z humanitných vied na San Francisco State University.

Biológ Jason Bond z univerzity v Južnej Karolíne v roku 2007 objavil nový druh pavúka, ktorému dal na počesť svojho obľúbeného speváka vedecké meno Myrmekiaphila neilyoungi, podobne ako predtým pomenoval jedného novoobjaveného dinosaura Masiakasaurus knopfleri po Markovi Knopflerovi z Dire Straits.[15]

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

So skupinou Buffalo Springfield[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiové albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Kompilácie[upraviť | upraviť zdroj]

V zoskupení Crosby, Stills, Nash & Young[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiové albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Koncertné albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Kompilácie[upraviť | upraviť zdroj]

Spolupráca The Stills-Young Band[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiové albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Sólové projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiové albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Koncertné albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Soundtracky[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. HyperRust: Searching for Shakey
  2. Adria, Marco, "My Crazy Old Uncle, Neil Young," Music of Our Times: Eight Canadian Singer-Songwriters (Toronto: Lorimer, 1990), p. 49.
  3. Neil Young Biography - Discography, Music, Lyrics, Album, CD, Career, Famous Works, and Awards
  4. McDonough, Jimmy. Shakey: Neil Young's Biography. p. 103
  5. McDonough, Jimmy. Shakey: Neil Young's Biography. p. 96
  6. McDonough, Jimmy. Shakey: Neil Young's Biography. p. 139
  7. The Rolling Stone Interview: Neil Young : Rolling Stone
  8. McDonough, Jimmy (2002) p. 313
  9. McDonough, Jimmy (2002), p. 324
  10. Neil Young - 2000 Inductee. Canada's Walk of Fame. prístup: 2008-11-13.
  11. www.rollingstone.com: The 100 Greatest Guitarists of All Time
  12. Neil Young. Flea. Rolling Stone Issue 946. Rolling Stone.
  13. The Immortals: The First Fifty. Rolling Stone Issue 946. Rolling Stone.
  14. www.rollingstone.com: page 37
  15. Neil Young gets new honor -- his own spider. Reuters. (May 11, 2008). prístup: 2008-05-12.
  16. Neil Young announces new Daniel Lanois-produced album

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Skinker, Chris (1998). "Neil Young". In The Encyclopedia of Country Music. Paul Kingsbury, Editor. New York: Oxford University Press. p. 607.
  • Adria, Marco, "My Crazy Old Uncle, Neil Young," Music of Our Times: Eight Canadian Singer-Songwriters (Toronto: Lorimer, 1990), pp. 45-64.
  • "Clanging New York Subways, Screeches Intact, Go Miniature ", by Michael Brick; New York Times, September 21, 2006
  • Shakey: Neil Young's Biography, Jimmy McDonough,pp 347-360.
  • Neil Young, the Rolling Stones Files: the Ultimate Compendium of Interviews, Articles, Facts, and Opinions from the Files of Rolling Stone, published by Rolling Stone Press in 1994, ISBN 0-7868-8043-0
  • The Faber Encyclopedia of Rock, Phil Hardy, Dave Laing (editors)
  • Don't Be Denied: the Canadian Years, John Einarson, published by Quarry Press in 1992, ISBN 1-55082-044-3
  • A Dreamer of Pictures, David Downing, published by Bloomsbury in 1994, ISBN 0-7475-1881-5
  • Neil and Me, Scott Young, published by McClelland and Stewart in 1997, ISBN 0-7710-9099-4
  • Neil Young: Zero to Sixty: A Critical Biography, Johnny Rogan, published by Omnibus Press in 2000, ISBN 0-9529540-4-4
  • Neil Young : reflections in broken glass, Sylvie Simmons, published by MOJO Books in 2001, ISBN 1-84195-084-X
  • Neil Young Nation, by Kevin Chong; published by Greystone Books, 2005, ISBN 1-55365-116-2
  • Neil on himself: Neil Young: In His Own Words, by Michael Heatley; published by Omnibus Press, 1997, ISBN 0-7119-6161-1
  • Neil on himself: Greendale, The Book, by Neil Young, James Mazzeo; published by Sanctuary Publishing, 2004, ISBN 1-86074-622-5

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Neil Young na anglickej Wikipédii.