Bob Dylan

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bob Dylan
Bob Dylan, 1963
Bob Dylan, 1963
Základné informácie
Popis umelca americký spevák a skladateľ
Rodné meno Robert Allen Zimmerman
Umelecké mená Elston Gunnn
Narodenie 24. máj 1941 (73 rokov)
Duluth, Minnesota, USA, USA
Žáner folk rock, folk, rock, blues, country, gospel
Hrá na nástroje gitara, harmonika, klávesy, basová gitara
Roky pôsobenia 1959 – súčasnosť
Vydavateľstvá Columbia, Asylum
Súvisiace
články
The Band, Traveling Wilburys, Grateful Dead, Tom Petty & the Heartbreakers
Webstránka www.bobdylan.com

Robert Allen Zimmerman, známy ako Bob Dylan (* 24. máj 1941, Duluth, Minnesota, USA) je americký spevák, skladateľ, básnik a maliar. Je považovaný za jednu z hlavných postáv piatich desaťročí histórie populárnej hudby. Najviac významných diel z tvorby Boba Dylana pochádza zo 60. rokov, kedy začal neformálne reagovať a protestovať proti situácii v Amerike. Viacero jeho songov ako je napríklad „Blowin' in the Wind“, či „The Times They Are a-Changin'“ sa stali hymnami dvoch amerických hnutí afro-američanov za občianske práva v rokoch 1955 – 1968[1] a odporu proti vojne vo Vietname.[2]

Dylanove prvé texty združovali dobové politické, sociálne, filozofické a literárne vplyvy. Ignorovali konvencie, zaužívané vo vtedajšej populárnej hudbe. Počas rozvoja vlastného štýlu sa Bob Dylan opieral o tradície amerických songov od folku, blues, country, džez, swing po gospel, rokenrol a rockabilly, či škótsky, anglický, či írsky folklór.[3] Vystupoval s gitarou, hrával aj na klavíri, či ústnej harmonike. Až do 7. júna 1988, keď sa jeho sprievodnou kapelou na vyše 20 rokov stala zostava nazvaná "Never Ending Tour", pri nahrávaní albumov, či vystúpeniach ho prevádzali rôzni kvalitní hudobníci, no najväčší dôraz bol vždy daný na Dylanove nápady.[4]

Počas svojej hudobnej kariéry sa Bob Dylan stal držiteľom celého zoznamu ocenení. Za svoje nahrávky má ceny Grammy, Zlatý glóbus, Cenu akadémie, bol uvedený do Rokenrolovej siene slávy, či Nashville Songwriters Hall of Fame a Songwriters Hall of Fame. V rebríčku 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý v roku 2003 vydal časopis Rolling Stone má Bob Dylan 10 albumov, z toho dva sú v prvej desiatke. Chodník, ktorým sa v rodnom Duluthe tídendžer Bob Zimmerman šiel v roku 1959 pozrieť na koncert Buddy Hollyho bol na Dylanovu počesť v roku 2008 pomenovaný na "Cultural Pathway".[5][6] V tomto istom roku Dylan dostal Pulitzerovu cenu za umenie, ktorá bola zdôvodnená slovami: „za jeho jedinečný vplyv na populárnu hudbu a americkú kultúru, príznačný svojou lyrickou kompozíciou neobyčajnej sily poézie“ („his profound impact on popular music and American culture, marked by lyrical compositions of extraordinary poetic power.“)[7]

Jeho 33. album Together Through Life vyšiel 28. apríla 2009.[8][9] Tento album sa hneď v prvý týždeň po vydaní dostal na prvú priečku v americkom rebríčku najpredávanejších albumov Billboard 200,[10] ako aj v britských rebríčkoch.[11]

Dňa 13. októbra 2009 vyšiel Dylanovi album s tradičnými vianočnými piesňami s názvom Christmas In The Heart. Zisk z predaja tohto projektu Bob Dylan venoval v USA nadácii Feeding America, na ďalších hudobných trhoch je tento zisk poskytnutý podobným charitatívnym organizáciám.[12]

Život a kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Robert Allen Zimmerman (hebrejsky Shabtai Zisel ben Avraham)[13][14] sa narodil 24.mája 1941 v nemocnici St. Mary's Hospital v meste Duluth (Minnesota, Spojené štáty)[15]. Vyrastal vo svojom rodnom meste a neskôr v mestečku Hibbing, v štáte Minnesota pri západnom pobreží Horného jazera (angl. Lake Superior). Starí rodičia Boba Dylana Zigman a Anna Zimmermanovci boli emigranti, ktorí utiekli v čase protižidovských pogromov v roku 1905 z mesta Odesa, ktoré patrilo k Ruskému impériu (v súčasnosti patrí k Ukrajine).[16] Jeho starí rodičia z matkinej strany Benjamin a Lybba Edelsteinovci boli litovskí židia, ktorí sa presťahovali do štátov v roku 1902.[16] Vo svojej biografii Chronicles: Volume One Dylan píše, že dievčenské meno jeho starej mamy z otcovej strany bolo Kyrgyz a jej rodina pochádzala z Istanbulu.[17]

Dylanovi rodičia Abram Zimmerman a Beatrice "Beatty" Stoneová, boli členmi miestnej uzavretej židovskej komunity. Keď mal Robert šesť rokov, bol jeho otec postihnutý obrnou a rodina Zimmermanovcov sa presťahovala do Hibbingu, rodného mesta matky, kde Bob strávil zvyšok svojho detstva. Robert Zimmerman v mladosti často počúval americké rozhlasové stanice, ktoré vysielali hudbu v štýle blues, country, neskôr rock and rollu.[18] Na strednej škole založil niekoľko hudobných skupín: existencia kapely The Shadow Blasters mala krátke trvanie, no ďalšia formácia The Golden Chords[19], ktorá hrala coververzie populárnych piesní mala dlhšiu trvácnosť. Ich hlučnosť pri hraní skladby „Rock and Roll Is Here to Stay“ (od kapely Danny and the Juniors) na školskej šúťaži talentov vyprovokoval riaditeľa školy aby im vypol mikrofón.[20] V roku 1959 Robert Zimmerman bol na koncerte Buddy Hollyho. Vystúpenie bolo súčasťou turné Winter Dance Party. Bob spomína na to ako sa na ňom stretli ich pohľady. V školskej ročenke z toho istého roku Robert Zimmerman poznamenal, že jeho ambíciou je raz sa stretnúť s Little Richardom."[21], v tomto istom roku dvakrát vystúpil pod pseudonymom Elston Gunnn, hral na klavír s neskoršou americkou hviezdou začiatku 60. rokov Bobby Veem.[22][23][24]

V septembri 1959 odišiel Zimmerman študovať University of Minnesota v Minneapolise. V tomto období sa jeho záujem o hudbu preorientoval z rock and rollu na americkú folkovú hudbu. V roku 1985 Dylan poznamenal, že jeho záujem o folk bol podmienený tým, že rokenrol, bol založený na frázovaní, pulzovanom rytme a na efektnom prevedení, nebol dostatočne realistický, nedával mu priestor na vyjadrenie vážnejších tém. Folk mu vyhovoval viac pre možnosti interpretovať zúfalstvo, smútok, vyznania, ale aj radosti a jasotu v omnoho prirodzenejšej precítenejšej forme.[25] V Minneapolise začal Bob s hraním folkových piesní účinkovať v jednej kaviarni s názvom 10 O'clock Scholar, ktorá sa nachádzala niekoľko blokov mimo univerzitnej pôdy, zároveň sa stal predstaviteľom miestnej folkovej scény v Dinkytowne.[26][27] V tomto období sa začal Robert Zimmerman prezentovať pod umeleckým menom „Bob Dylan“.[19] Vo svojej autobiografii Chronicles: Volume One, Dylan poznamenáva, že mu vtedy bola blízka tvorba básnika Dylana Thomasa.[28]

60. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Odchod do New Yorku a nahrávacia zmluva[upraviť | upraviť zdroj]

Po krátkom čase Dylan opustil vysokoškolské štúdiá a v januári 1961 odišiel do New Yorku aby sa pokúsil získať angažmá a zároveň plánoval navštíviť svoj vtedajší hudobný vzor, ktorým bol americký folkový hudobník a spevák Woody Guthrie. Guthrie bol vtedy vážne chorý. Bol postihnutý Huntingtonovou chorobou a hospitalizovaný v nemocnici Greystone Park Psychiatric Hospital[29] Jeho spôsob interpretácie piesní silne ovplyvnil Dylanovu rannú tvorbu, ktorý sa neskôr o ňom vyjadril, že „... počúvaním Guthrieho piesní ste sa mohli učiť ako treba žiť.“.[27] Bobovi Dylanovi sa podarilo Guthrieho navštíviť vďaka ich spoločnému priateľovi Ramblin' Jack Elliottovi. Elliott patril k tým, ktorí interpretovali Guthrieho tvorbu a Dylan mu vzdal poctu vo svojej životopisnej knihe Chronicles z októbra roku 2004.[30]

Od februára 1961 Dylan hrával v rôznych kluboch okolo Greenwich Village. V septembri po vystúpení na show v Gerde's Folk City, sa dočkal prvého pozitívneho hodnotenia v The New York Times od hudobného kritika Roberta Sheltona.[31] V tom istom mesiaci Dylan nahral sekvencie na harmonike na tretí album folkovej speváčky Carolyn Hester. Touto spoluprácou na seba upozornil producenta nahrávania Johna Hammonda,[32] ktorý s Bobom podpísal v októbri nahrávaciu zmluvu s hudobným vydavateľstvom Columbia Records. Dylanov debut, album Bob Dylan z roku 1962, obsahoval známe folkové, bluesové a gospelové nahrávky a dve pôvodné skladby. Zisk z jeho predaja, 5 000 nosičov v prvom roku, akurát vystačil na pokrytie nákladov na jeho výrobu.[33] Vo vydavateľstve Columbia Records označili speváka ako „Hammondove bláznovstvo“ a radili zrušiť s Dylanom obchodnú zmluvu. Na Bobovu obranu sa dôrazne postavil Hammond, silného spojenca mal aj v Johnny Cashovi.[33] Počas spolupráce s Columbia Records Dylan pod pseudonymom Blind Boy Grunt nahral niekoľko skladieb aj pre folkový hudobný časopis a vydavateľstvo Broadside Magazine.[34]

V auguste 1962 si Dylan legálne zmenil meno na Robert Dylan. V tomto istom mesiaci podpísal zmluvu s manažérom Albertom Grossmanom. Grossman, ktorý bol vo svojej brandži známy svojou niekedy konfrontačnou povahou a silnou lojalitou k svojim klientom, bol Dylanovým manažérom až do roku 1970.[27][35] Vďaka jeho nátlaku bol vymenený John Hammond a producentom druhého Dylanovho albumu sa stal mladý afro-americký džezový producent Tom Wilson.[36]

Od decembra 1962 do januára 1963 podnikol Dylan svoju prvú cestu do Spojeného kráľovstva.[37] Režisérom Philipom Savillem bol pozvaný na nahrávanie televíznej drámy The Madhouse on Castle Street, nakrúcanej pre televíziu BBC.[38] V závere hry Dylan zaspieval skladbu „Blowin' in the Wind“. Toto vystúpenie bolo jedným z jeho prvých významných verejných prezentácií.[39] V Londýne Bob vystupoval vo viacerých folkových kluboch: Les Cousins, The Pinder Of Wakefield,[40] a Bunjies.[37]

Od jeho druhého albumu, The Freewheelin' Bob Dylan, ktorý vyšiel v máji 1963 sa Dylan stal nielen spevákom, ale aj autorom piesní, ktoré interpretoval. Mnoho jeho skladieb, išpirovaných Guthrieho štýlom a ovplyvnených tématickosťou, typickou pre Pete Seegera je označovaných ako protest songy.[41] Napríklad skladba „Oxford Town“ je trpkou výpoveďou o prvom čiernom študentovi Jamesovi Meredithovi, ktorý riskol pokus zapísať sa na Missispskú univerzitu.[42]

V týchto dobách bola jeho naslávnejšou skladbou pieseň „Blowin' in the Wind“, ktorej melódia bola čiastočne založená na na tradičnom songu otrokov s názvom „No More Auction Block“, a slová sa rozoberali sociálnu a politickú situáciu.[43] Túto skladbu nahralo viacero interpretov, stala sa medzinárodným hitom folkového tria Peter, Paul and Mary. Tento úspech sa stal inšpiráciou pre viacero ďalších hudobníkov, ktorí nahrávali coververzie Dylanových piesní, niektoré sa stávali v ich podaní potencionálnymi hitmi. Skladba „A Hard Rain's a-Gonna Fall“ je založená na melódii balady „Lord Randall“. Je skrytou referenciou na nukleárnu apokalypsu. Jej potencionálne nebezpečenstvo zarezonovalo v čase Kubánskej krízy, ktorá vypukla iba pár týždňov po tom ako s touto piesňou Bob Dylan vystúpil na verejnosti.[44] Na príklade týchto dvoch skladbieb môžeme sledovať nový smer písania skladieb, ktoré spájajú lyrický útok v štýle prúdu vedomia a predstavivosti s tradičnou folkovou formou.[45] Pokiaľ aj Dylanove tématicky ladené piesne udržujú jeho reputáciu pesničkára, album Freewheelin obsahuje aj milostné songy a vtipné, surrealistické, bluesové výpovede. Pieseň „Mixed Up Confusion“, ktorá bola vydaná na singli a vznikla počas nahrávania albumu Freewheelin je v kontraste s ďalšími jeho akustickými nahrávkami ovplyvnená štýlom rockabilly.[46] Zmysel pre humor vždy patril k silným stránkam Boba Dylana,[47] materiál z albumu zaujal viacerých poslucháčov, vrátane The Beatles. George Harrison v roku 1993 povedal: „My sme jeho pesničky iba hrali, interpretovali. Obsah textu skladieb a ich postoj, bol neuveriteľne originálny a obdivuhodný“.[48]

Folková hudobná scéna a Dylanov spevácky prejav nikdy úplne nepatrila k tzv. strednému prúdu. Viacero jeho skladieb sa stalo slávnymi v interpretácii iných hudobníkov. Jednou z nich bola vtedajšia jeho životná partnerka Joan Baezová.[19] Ovplyvnila jeho popularitu v Spojených štátoch tým, že na svoje albumy nahrala niekoľko Dylanových piesní a pozývala ho na svoje koncertné vystúpenia.[49] Medzi ďalšími umelcami, ktorých nahrávky Dylanovych skladieb sa stali hitmi boli v prvej polovici 60. rokov The Byrds, Sonny and Cher, The Hollies, Peter, Paul and Mary, Manfred Mann a The Turtles. Vačšina z nich dala týmto coververziám popový charakter. Pôvodná, folková interpretácia bola zachovaná iba v podaní Boba Dylana a Joan Baezovej. Coververzie boli tak frekventované, že spoločnosť CBS sa rozhodla urobiť promo, ktorého sloganom bolo: „Nobody Sings Dylan Like Dylan“ („Nikto nespieva Dylana, tak ako Dylan“).[50]

Boj za ľudské práva[upraviť | upraviť zdroj]

Bob Dylan a Joan Baezová 28. augusta 1963

V máji 1963 mal Bob Dylan účinkovať v americkej The Ed Sullivan Show. Počas generálnej skúšky bol organizátormi programu z televíznej spoločnosti CBS informovaný, že nie je vhodné aby v programe vystúpil so skladbou „Talkin' John Birch Society Blues“. Dôvodom bolo, že text piesne má voči spoločnosti John Birch Society hanlivý podtón. Bobovou rekciou na túto cenzúru bolo odmietnutie zúčastniť sa v tomto programe. Táto udalosť je považovaná za jednu z kľúčových v začiatkoch formovania Dylanových politických názorov.[51] Spoločným vystúpením Boba Dylana a Joan Baezovej na veľkom happeningu pred zhromaždením 250 000 ľudí za ľudské práva s názvom March on Washington for Jobs and Freedom, ktoré sa konalo 28. augusta 1963 pri Lincolnovm pamätníku vo Washingtone D.C., sa táto dvojica zaradila k popredným osobnostiam tohto hnutia, ktorého hlavným predstaviteľom bol Martin Luther King, Jr..[52] Dylanov tretí album The Times They Are a-Changin' predstavuje tohto pesničkára ako viac politicky orientovaného cynika.[53] Skladby reagujú na reálne súčasné príbehy, napríklad pieseň „Only A Pawn In Their Game“ hovorí o vražde bojovníka za ľudské práva, Medgara Eversa, či brechtovská „The Lonesome Death of Hattie Carroll“ o zabití hotelovej barmanky čiernej pleti Hattie Carroll mladým bohatým pestovateľom tabaku, Williamom Zantzingerom.[54]

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiové albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Kompilácie[upraviť | upraviť zdroj]

Soundtracky[upraviť | upraviť zdroj]

Koncertné albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dylan sang “Blowin’ In The Wind” at the Washington D.C. concert, January 20, 1986, which marked the inauguration of Martin Luther King Day. Gray, 2006, The Bob Dylan Encyclopedia, pp. 63–64.
  2. Dylan 'reveals origin of anthem'. BBC News: (2004-04-11). prístup: 2009-02-06.
  3. Browne, David (2001-09-10). Love and Theft review. 'Entertainment Weekly'. prístup: 2008-09-07.
  4. Gates, David (1997-10-06). Dylan Revisited. 'Newsweek'. prístup: 2008-10-13.
  5. Bob Dylan Way. duluthmn.com: (2006-10-17). prístup: 2009-01-29.
  6. Dylan Way Opens in Duluth. Northlands News Centre: (2008-05-15). prístup: 2009-01-29.
  7. The Pulitzer Prize Winners 2008: Special Citation. Pulitzer: (2008-05-07). prístup: 2008-09-06.
  8. Together Through Life. Amazon: (2009-03-14). prístup: 2009-03-14.
  9. Fricke, David (2009-03-04). Dylan Records Surprise 'Modern Times' Follow-up. Rolling Stone. prístup: 2009-03-04.
  10. Caulfield, Keith (2009-05-06). Bob Dylan Bows Atop Billboard 200. Billboard. prístup: 2009-05-07.
  11. Dylan is in chart seventh heaven. BBC News: (2009-05-03). prístup: 2009-05-03.
  12. Bob Dylan’s Holiday LP Christmas in the Heart Due October 13th. bobdylan.com: (2009-08-25). prístup: 2009-08-27.
  13. Sounes, Down The Highway: The Life Of Bob Dylan, p. 14, gives his Hebrew name as Shabtai Zisel ben Avraham
  14. A Chabad news service gives the variant Zushe ben Avraham, which may be a Yiddish variant Singer/Songwriter Bob Dylan Joins Yom Kippur Services in Atlanta. Chabad.org News: (2007-09-24). prístup: 2008-09-11.
  15. Sounes, Down The Highway: The Life Of Bob Dylan, p. 14
  16. a b Sounes, Down The Highway: The Life Of Bob Dylan, pp. 12–13.
  17. Dylan, Chronicles, Volume One, pp. 92–93.
  18. Shelton, No Direction Home, pp. 38–39.
  19. a b c Updated from The Rolling Stone Encyclopedia of Rock & Roll (Simon & Schuster, 2001). Bob Dylan: Biography. Rolling Stone. prístup: 2008-09-23.
  20. Sounes, Down The Highway: The Life Of Bob Dylan, pp. 29–37.
  21. Shelton, No Direction Home, pp. 39–43.
  22. An interview with Bobby Vee suggests the young Zimmerman may have been eccentric in spelling his early pseudonym: "[Dylan] was in the Fargo/Moorhead area ... Bill [Velline] was in a record shop in Fargo, Sam's Record Land, and this guy came up to him and introduced himself as Elston Gunnn--with three n's, G-U-N-N-N." Bobby Vee Interview, July 1999, Goldmine Reproduced online:Early alias for Robert Zimmerman. Expecting Rain: (1999-08-11). prístup: 2008-09-11.
  23. Sounes, Down The Highway: The Life Of Bob Dylan, pp. 41–42.
  24. Heylin, Bob Dylan: Behind the Shades Revisited, pp. 26–27.
  25. Biograph, 1985, Liner notes & text by Cameron Crowe.
  26. Shelton, No Direction Home, pp. 65–82.
  27. a b c This is related in the documentary film No Direction Home, Director: Martin Scorsese. Broadcast: September 26, 2005, PBS & BBC Two
  28. Dylan, Chronicles, Volume One, pp. 78–79.
  29. Dylan, Chronicles, Volume One, p. 98.
  30. Dylan, Chronicles, Volume One, pp. 250–252.
  31. Robert Shelton, New York Times, 1961-09-21, "Bob Dylan: A Distinctive Stylist" reproduced online: Robert Shelton (1961-09-21). Bob Dylan: A Distinctive Stylist. Bob Dylan Roots. prístup: 2008-09-11.
  32. Richie Unterberger (2003-10-08). Carolyn Hester Biography. All Music. prístup: 2008-09-11.
  33. a b Scaduto, Bob Dylan, p. 110.
  34. Shelton, No Direction Home, pp. 157–158.
  35. Gray, The Bob Dylan Encyclopedia, pp. 283–284.
  36. Heylin, Bob Dylan: Behind the Shades Revisited, pp. 115–116.
  37. a b Heylin, 1996, Bob Dylan: A Life In Stolen Moments, pp. 35–39.
  38. Dylan in the Madhouse. BBC TV: (2007-10-14). prístup: 2009-08-31.
  39. Sounes, Howard. Down the Highway: The Life Of Bob Dylan. Doubleday 2001. p159. ISBN 0-552-99929-6
  40. Web Guardian newspaper © Guardian News and Media Limited 2009
  41. Shelton, No Direction Home, pp. 138–142.
  42. Shelton, No Direction Home, p. 156.
  43. The booklet by John Bauldie accompanying Dylan's The Bootleg Series Volumes 1–3 (Rare & Unreleased) 1961–1991 (1991) says: "Dylan acknowledged the debt in 1978 to journalist Marc Rowland: Blowin' In The Wind' has always been a spiritual. I took it off a song called 'No More Auction Block'—that's a spiritual and 'Blowin' In The Wind follows the same feeling. pp. 6–8.
  44. Heylin, Bob Dylan: Behind the Shades Revisited, pp. 101–103.
  45. Ricks, Dylan's Visions of Sin, pp. 329–344.
  46. Biograph, 1985, Liner notes & text by Cameron Crowe. Musicians on "Mixed Up Confusion": George Barnes & Bruce Langhorne (guitars); Dick Wellstood (piano); Gene Ramey (bass); Herb Lovelle (drums)
  47. Scaduto, Bob Dylan, p. 35.
  48. Mojo magazine, December 1993.
  49. Joan Baez entry, Gray, The Bob Dylan Encyclopedia, pp. 28–31.
  50. Meacham, Steve (2007-08-15). It ain't me babe but I like how it sounds. The Sydney Morning Herald. prístup: 2008-09-24.
  51. Dylan had recorded "Talkin' John Birch Society Blues" for his Freewheelin album, but the song was replaced by later compositions, including "Masters of War". See Heylin, Bob Dylan: Behind the Shades Revisited, pp. 114–115.
  52. Dylan performed "Only a Pawn in Their Game" and "When the Ship Comes In"; see Heylin, Bob Dylan: A Life In Stolen Moments, p. 49.
  53. Gill, My Back Pages, pp. 37–41.
  54. Ricks, Dylan's Visions of Sin, pp. 221–233.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]