Občianska vojna v Líbyi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Občianska vojna v Libyi
Libyancivilwar2.png
Dátum 15. február 201123. október 2011
Miesto Líbya
Výsledok Víťazstvo povstalcov
* Povstalci obsadili všetky najvýznamnejšie mestá; Tripolis, Bengází, Misráta, Tobruk, Al-Bajdá, Syrta a ďalšie.
* Zabitie Muammara Kaddáfího.
* 100 štátov, OSN, Európska únia a Africká únia uznali Dočasnú národnú radu za jediného predstaviteľa Líbye.
Protivníci
Flag of Libya.svg Dočasná národná rada
NATO NATO
Sweden Švédsko
Qatar Katar
Spojené arabské emiráty SAE
Jordan Jordánsko
Flag of Libya (1977-2011).svg Veľká líbyjská arabská ľudová socialistická džamahírija
Velitelia
Mustafa Abdul Džalíl
Mahmúd Džibríl
Abdul Fatah Júnis
Muammar al-Kaddáfí
Chámis al-Kaddáfí
Sajf al-Islám Kaddáfí (zajatý)
Abu-Bakr Yunis Jabr
Sila
17 000 vojakov a dobrovoľníkov 10 000 až 20 000 vojakov
Straty
5 634 – 7 026 mŕtvych 2 217 – 2 486 mŕtvych
Približný počet mŕtvych civilistov:
25 000

Občianska vojna v Líbyi začala demonštráciami a protestami nadväzujúcimi na vlny protestov v ostatných arabských krajinách. Prvé, menšie protesty sa objavili už 13. januára 2011 a ľudia v nich žiadali koniec 42 rokov trvajúcej diktatúry plukovníka Muammara Kaddáfího v krajine. Väčšie protesty sa naplno rozhoreli po 15. februári a režim na ne reagoval streľbou do demonštrantov a neskôr aj nasadením armády, vrátane lietadiel.[1] Bezprostredné počty ľudských obetí sa rôznia, samotná Líbya priznala 300, Taliansko ich odhadovalo až na niekoľko tisíc.[2] Najmasovejšie demonštrácie prebiehali v najväčších mestách (Tripolis, Bengází, Misráta, Tobruk), demonštranti prepadávali policajné stanice, kde sa im dostali do rúk aj vojenské zbrane a situácia dospela až k otvorenému povstaniu. Na stranu odporcov režimu sa postupne pridala aj časť silových zložiek a 21. februára získali povstalci prakticky pod úplnú kontrolu mesto Bengází, ktoré sa stalo hlavným centrom odporu. Režim potom postupne prišiel o celý východnú časť Líbye a líbyjsko-egyptskú hranicu tak ovládli vzbúrenci.

Vlajka bývalého Líbyjského kráľovstva, teraz využívaná povstalcami

Krátko po tom sa špekulovalo o tom, že plukovník Káddafí opustil krajinu. Ten však 22. februára vystúpil v televízii a vyhlásil, že vodcom revolúcie, ktorú vedie už dlhšie ako 40 rokov, zostane. Vyzval tiež svojich priaznivcov k verejnej podpore, deň na to sa ich však zišlo len asi 150. 28. februára poskytol západným médiám rozhovor, v ktorom odmietol rezignáciu, pretože nevykonáva žiadnu oficiálnu funkciu a posťažoval si na to, že ho západné krajiny opustili a nerozumejú politickému systému Líbye. Tiež sa vyjadril v tom zmysle, že všetci jeho ľudia ho "milujú" a zomreli by, len aby ho ochránili.[3]

Po tom, čo ku koncu februára režim stratil kontrolu nad východom krajiny, vrátane druhej najväčšej líbyjskej metropoly Bengází, začali tamojší ľudia oslavovať a odovzdávať ukoristené zbrane. Pri oslavách používali červeno-čierno-zelenú trikolóru, vlajku bývalého Líbyjského kráľovstva.[2] Ako vedúca zložka povstania sa sformovala Dočasná národná prechodná rada, tiež označovaná ako Národná rada. Táto rada uskutočnila svoje ustanovujúce stretnutie 5. marca 2011 v Bengází, kde sa označila za jediného legitímneho predstaviteľa Líbye a na jej území vyhlásila Líbyjskú republiku.[4] Predsedom Rady sa stal Mustafa Abdul Džalíl, ktorý bol Kaddáfiho ministrom spravodlivosti a na stranu povstalcov prešiel krátko po začiatku protestov. Prvou krajinou, ktorá 10. marca 2011 Radu oficiálne uznala ako legitímneho predstaviteľa líbyjského štátu, bolo Francúzsko.[4][5]

V marci rozpútali Kaddáfího sily proti povstalcom rozsiahlu vojenskú protiofenzívu a začali spätne dobýjať povstalcami obsadené mestá, pričom došlo k rozsiahlym bojom napr. v Misráte a k obliehaniu Bengází. Z obavy, aby nedošlo v týchto mestách k rozsiahlym masakrom civilného obyvateľstva, pristúpila Bezpečnostná rada OSN k vyhláseniu bezletovej zóny nad Líbyou, ktorá dala de facto súhlas s vojenskou intervenciou cudzích krajín. Tá začala 19. marca pod vedením Francúzska, Veľkej Británie a Spojených štátov. 31. marca prevzalo úplnú kontrolu nad vojenskou operáciou proti líbyjskému režimu NATO. Z arabských štátov vojensky podporil ako prvý vytvorenie bezletovej zóny nad Líbyou Katar, ktorý tiež ako prvý z arabských krajín uznal rebelmi ustanovenú vládu.[6]. Spojenci uskutočnili v priebehu vojny vyše 9 000 bojových náletov a takmer úplne zničili vojenský potenciál Kaddáfího režimu,[7] zároveň však napriek snahám o minimalizovanie civilných škôd usmrtili najmenej 72 civilistov.[8]

S výraznou leteckou podporou začali povstalci pomerne rýchlo preberať kontrolu nad krajinou a v auguste už Kaddáfímu zostalo len niekoľko miest na západe Líbye, predovšetkým hlavné mesto Tripolis, o ktorý sa mali viesť najťažšie boje, pretože Kaddáfí sa nemienil vzdať a oprieť sa mohol minimálne o svoju elitnú prezidentskú gardu, ktorú tvorilo 3 000 dobre vyzbrojených a vycvičených mužov. Podľa správ z miesta boli v uliciach hlavného mesta Kaddáfim najatí žoldnieri z cudzích krajín, najmä subsaharskej Afriky, ktorí strieľali aj po tých, čo sa len snažili pomôcť zraneným.[9] To viedlo k viacerým prípadom brutálnych represii zo strany povstalcov voči obyčajnému černošskému obyvateľstvu krajiny.[10]

  • 21. augusta sa povstalci, v snahe zvrhnúť režim Muammara Kaddáfího dostali do hlavného mesta Tripolis, obsadili jeho významnú vojenskú základňu a na Zelenom námestí v Tripolise vyvesili svoje vlajky, pričom ho oficiálne premenovali Námestie martýrov.
  • 23. augusta obsadili vládny komplex Báb al-Azízíja. Boje však neutíchajú a niektoré mestá, ako napr. Syrta, alebo Bani Walid sú ešte stále pod kontrolou síl Muammara Kaddáfího, ktorého miesto pobytu je však neznáme.[11]
  • 20. októbra boli po ťažkých bojoch povstalcami definitívne dobyté aj posledné miesta odporu Kaddáfího jednotiek, mestá Bani Walid a Syrta. Samotný plukovník Muammar Kaddáfí je pri snahe o útek 4 km západne od Syrty zadržaný povstalcami, ktorí ho následne podľa všetkého zabili.[12]
  • 23. októbra vyhlásili predstavitelia Dočasnej národnej rady krajinu za definitívne "oslobodenú".[13]
  • 31. októbra NATO formálne ukončilo svoju vojenskú angažovanosť v Líbyi.[14]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.sme.sk/c/5776368/libya-nasadila-proti-demonstrantom-bojove-lietadla.html
  2. a b http://www.ceskenoviny.cz/svet/zpravy/kaddafiho-podporily-desitky-lidi-tisice-demonstrovaly-proti-nemu/600381
  3. http://zahranicni.ihned.cz/c1-50847690-kaddafi-pozval-zahranicni-novinare-do-kavarny-lide-me-miluji-rekl-jim
  4. a b http://ntclibya.org/english/founding-statement-of-the-interim-transitional-national-council/
  5. http://zahranicni.ihned.cz/c1-51068190-sarkozy-bezletova-zona-nestaci-zamerme-se-na-konkretni-cile-v-libyi
  6. http://zpravy.idnes.cz/libyjsti-povstalci-chteji-zacit-vyvazet-ropu-pomuze-jim-pry-katar-1fp-/zahranicni.asp?c=A110328_114436_zahranicni_ipl
  7. http://www.nato.int/nato_static/assets/pdf/pdf_2011_10/20111005_111005-factsheet_protection_civilians.pdf
  8. http://www.sme.sk/c/6374877/aktivisti-obvinuju-nato-z-nepriznania-civilnych-obeti-v-libyi.html
  9. http://www.ceskenoviny.cz/zpravy/kaddafi-uz-zrejme-nekontroluje-situaci-v-libyi-lide-dal-utikaji/601881
  10. http://observers.france24.com/content/20110831-libya-tripoli-ivorian-african-immigrant-blacks-brutalized-because-skin-colour-color
  11. http://www.aktuality.sk/clanok/192156/minuta-po-minute-povstalci-obsadili-vacsinu-tripolisu-kaddafi-sa-stratil/
  12. http://www.dailymail.co.uk/news/article-2054344/Gaddafi-dead-Mob-killers-trial-vow-Libyas-new-rulers.html#ixzz1c2ehSpLU
  13. http://www.bbc.co.uk/news/world-africa-15422262
  14. http://www.acus.org/natosource/nato-makes-final-decision-end-libya-operation-october-31

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Občanská válka v Libyi na českej Wikipédii.