Arabská jar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kolekcia snímok zachytávajúca protesty v arabských krajinách

Arabská jar (arab.: الثورات العربية, doslova arabské povstania alebo arabské revolúcie) je vlna rozsiahlych protestov, civilných nepokojov a povstaní, ktoré prebiehajú vo väčšine arabských štátov od konca roku 2010 až do súčasnosti.

Konkrétne motívy pre spustenie protestov boli v jednotlivých krajinách rôzne, v zásade ich však spájal boj proti chudobe, nezamestnanosti a zlým životným podmienkam, ako aj s tým súvisiaci odpor voči autoritárskym a skorumpovaným režimom dlhodobo vládnucim v mnohých arabských krajinách.

Prvotné protesty sa začali v decembri 2010 v Tunisku a inicializovala ich samovražda 26 ročného Muhammada Buazízího, ktorý sa 17. decembra 2010 upálil pred úradom vlády na protest proti zlým životným podmienkam a nezamestnanosti. Jeho smrť spustila rozsiahle celonárodné protesty, na konci ktorých 14. januára 2011 padla 23 ročná vláda prezidenta Zín Abidín bin Alího, ktorý abdikoval a ušiel z krajiny. Rozsiahle civilné protesty sa v nasledujúcich týždňoch rozhoreli vo väčšine arabských krajín, obzvlášť v Egypte, Alžírsku, Jemene, Jordánsku, Bahrajne, Sýrii a v Líbyi. Priebeh a výsledky nepokojov boli v jednotlivých krajinách rôzne, no takmer vo všetkých sa snažili vládnuce režimy potlačiť protesty silou, čo však zväčša viedlo k ešte väčšiemu zostreniu napätia a napr. v Líbyi a v Sýrii k otvorenej občianskej vojne. Pri revolúcii v Egypte padla takmer 30 ročná vláda prezidenta Husní Mubáraka, v Jemene zas došlo k rozsiahlym ozbrojeným povstaniam, ktoré sa vládne sily pokúsili násilne potlačiť. Vo viacerých krajinách prebiehajú protesty a nepokoje dodnes a ich výsledok nie je istý. Stručný prehľad udalostí v jednotlivých krajinách je popísaný nižšie.

Celkovo si nepokoje v arabských krajinách doteraz vyžiadali vyše 134 000 obetí, vrátane najväčších konfliktov v Líbyi (vyše 30 000 mŕtvych) a v Sýrii (okolo 100 000 mŕtvych).

Udalosti v jednotlivých krajinách[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tunisko – po rozsiahlych celonárodných protestoch abdikoval 14. januára prezident Zín Abidín bin Alí
  • Alžírsko – rozsiahle protesty viedli k zrušeniu takmer 20 rokov trvajúceho výnimočného stavu
  • Egypt – rozsiahle celonárodné protesty prebiehali od 25. januára a 11. februára viedli k odstúpeniu prezidenta Husní Mubáraka
  • Jordánsko – po protestoch došlo k odvolaniu premiéra a rozsiahlym zmenám vo vláde
  • Omán – sultán Kábús ibn Saíd pristúpil k menším ekonomický ústupkom a k vládnym zmenám
  • Saudská Arábia - kráľ Abdalláh ibn Abd al-Azíz pristúpil k menším ekonomickým ústupkom a prisľúbeniu čiastočne slobodných volieb v septembri 2011
  • Sýria – rozsiahle protesty viedli k ozbrojenému povstaniu, prezident Baššár al-Asad pristúpil k viacerým ústupkom a vládnym zmenám, s neutíchajúcimi protestmi však zároveň spustil rozsiahle vojenské akcie proti mnohým povstalcami ovládaným mestám, situácia prerástla do brutálnej a zdĺhavej občianskej vojny
  • Maroko – kráľ Muhammad VI. pristúpil k viacerým politickým ústupkom
  • Jemen - rozsiahle protesty viedli k ozbrojenému povstaniu a krajina sa dostala na pokraj občianskej vojny, prezident Alí Abdalláh Sálih pristúpil k viacerým politickým ústupkom a prisľúbil svoju rezignáciu, 4. júna bol zranený pri bombovom atentáte a odišiel z krajiny, definitívne abdikoval 27. februára 2012, nepokoje však v menšej miere stále pokračujú
  • Bahrajn - kráľ Hamad pristúpil k ekonomickým ústupkom a prepusteniu politických väzňov, s neutíchajúcimi protestmi však 14. marca požiadal blízke arabské štáty o vojenskú intervenciu, ktorá protesty z veľkej časti násilne potlačila, nové protesty sa rozhoreli v apríli 2012
  • Líbya - násilné potlačovanie civilného povstania viedlo k vojenskej intervencii viacerých štátov pod vedením NATO a k otvorenej občianskej vojne, ktorá viedla k pádu režimu Muammar al-Kaddáfího

K menej rozsiahlym protestom a nepokojom došlo aj v Kuvajte, Libanone, Mauritánii, Katare, Sudáne, Iraku, Iráne, Spojených arabských emirátoch, Palestíne a v Západnej Sahare.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]