Britsko-americká vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Britsko-americká vojna

Britsko-americká vojna alebo vojna roku 1812 alebo druhá americká vojna za nezávislosť alebo americká vojna 1812-1815 či anglo-americká vojna bol vojenský konflikt medzi USA a Britským impériom (1812 - 1815). Dôvodom vojny boli spory v oblasti námorného obchodu a rozdelenie území a sfér vplyvu na severoamerickom kontinente medzi Spojenými štátmi a Veľkou Britániou.

Vzťahy pred vojnou[upraviť | upraviť zdroj]

V období príprav na ďalšiu vojnu s Britániou sa Spojené štáty zmietali vo vnútorných rozporoch, Zatiaľ čo juh a západ dávali prednosť vojne, New York a Nové Anglicko boli proti, pretože by tým utrpel obchod. Vyhlásenie vojny prišlo v čase, keď krajina nebola na ňu vojensky pripravená, Armáda mala sotva 7 000 vojakov, rozptýlených na vzdialených stanovištiach pozdĺž pobrežia, neďaleko kanadskej hranice a v hlbokom vnútrozemí. Týchto vojakov mala podporiť nedisciplinovaná domobrana jednotlivých štátov.

Invázia USA do Kanady[upraviť | upraviť zdroj]

Nepriateľské akcie medzi oboma krajinami sa začali inváziou do Kanady, ktorá sa mala sústrediť do spojeného útoku na Montreal, keby bola správne načasovaná a uskutočnená, Celá akcia napokon skončila neúspechom a britskou okupáciou Detroitu, Americké loďstvo však zaznamenávalo úspechy a znovu si získalo dôveru. Navyše Atlantický oceán križovali americké korzárske lode, ktoré v jesenných a zimných mesiacoch roku 1812 - 1813 zajali 500 britských plavidiel.

Rok 1813[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1813 sa bojovalo na Erijskom jazere. Generál William Henry Harrison - ktorý sa neskôr stal prezidentom - viedol armádu zloženú z domobrancov, dobrovoľníkov a vojakov z Kentucky s cieľom znovu dobyť Detroit.

12. septembra, keď bol ešte vždy na hornom toku rieky Ohio, sa k nemu doniesla správa, že komodor Oliver Hazard Perry zničil britskú flotilu na Erijskom jazere, Harrison obsadil Detroit a počas pochodu do Kanady porazil utekajúcich Britov a ich indiánskych spojencov na rieke Thames. Cela oblasť sa dostala pod nadvládu Američanov.

K ďalšiemu rozhodujucemu obratu vo vojne došlo o rok neskôr, keď komodor Thomas Macdonough zvíťazil v priamom delostreleckom súboji s britskou flotilou na Champlainovorn jazere v severnej časti štátu New York. Bez podpory námorníctva sa desaťtisícova invázna armáda Britov musela stiahnuť do Kanady. Približne v rovnakom čase britské lode s rozkazom „zničiť a spustošiť“ podnikali útoky na východe pobrežie. V noci 24. augusta 1814 britská expedičná armáda vtrhla do Washingtonu, D. C., sídla federálnej vlády, a zanechala ho v plameňoch. Prezident James Madison utiekol do Virgínie.

Ghentská dohoda[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže vojna pokračovala, britskí a americkí vyjednávači žiadali vzájomné ústupky. Len čo sa však britskí vyslanci dozvedeli o Macdonoughovom víťazstve na Champlainovom jazere, rozhodli sa ustúpiť. Na naliehanie vojvodu Wellingtona, ale aj preto, že pokladnica bola vyčerpaná v dôsledku nákladných napoleonských vojen, vyjednávači za Veľkú Britániu podpísali v decembri 1814 Ghentskú dohodu. Obidve strany sa dohodli na ukončení bojov a vrátení dobytých území a zaviazali sa vyriešiť spor o hraniciach. V Louisiane v New Orleanse však nevedeli o podpísaní mierovej zmluvy, a preto pokračovali v bojoch. Pod velením generála Andrewa Jacksona Američania zaznamenali najväčšie pozemné víťazstvo vo vojne.

Kým Briti a Američania rokovali o dohode, delegáti federalistov, zvolení zákonodárnymi zhromaždeniami v Massachusetts, Rhode Island, Connecticute, Vermonte a New Hampshire, sa stretli v Hartforde (Connecticut) na schôdzke, ktorá symbolizovala opozíciu voči „vojne pána Madisona“. Novemu Anglicku sa darilo obchodovať s nepriateľom po celý čas trvania konfliktu a niektoré oblasti dosiahli obrovské zisky. Napriek tomu federalisti vyhlasovali, že vojna pustoší hospodárstvo. Niektorí delegáti zhromaždenia vyzývali na odtrhnutie od Únie, väčšina však žiadala okamžité schválenie viacerých dodatkov k ústave, ktoré by obmedzili vplyv republikánov, vrátane zákazu embarga, ktoré by trvalo viac ako 60 dní, chceli zabrániť aj tomu, aby dvaja po sebe nasledujúci prezidenti boli z jedného štátu. Keď však poslovia z Hartfordu dorazili do Washingtonu, zistili, že vojna sa skončila. V dôsledku hartfordskeho zhromaždenia federalistov označkovali nálepkou nelojálnosti, ktorej sa už nikdy nezbavili.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Cincotta, Howard, ed. United States. United States Information Agency. Amerických dejín. Vienna: USIA Regional Program Office
  • Táto príručka je publikáciou vlády USA preto je voľne prístupná na verejnej doméne v Spojených štátoch amerických (pozri 17 U.S.C. 105).
  • Túto prácu preložila p. Jarmila Cihová. P. Cihová súhlasila s uverejnením materiálov na webovej stránke Wikipédie a s ich archiváciou permissions-sk@wikimedia.org

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]