Medzinárodná vesmírna stanica

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Medzinárodná vesmírna stanica
Medzinárodná vesmírna stanica pri pohľade z odlietajúceho raketoplánu Endeavour počas misie STS-134, máj 2011
Medzinárodná vesmírna stanica pri pohľade z odlietajúceho raketoplánu Endeavour počas misie STS-134, máj 2011
ISS Logo.svg
Znak Medzinárodnej vesmírnej stanice
Znak Medzinárodnej vesmírnej stanice
Údaje o stanici
Posádka: 6
Štart: 20. november 1998
04:15:00 UTC
Štartovacia rampa: Bajkonur, ZSSR
Hmotnosť: max. 450 000 kg
Dĺžka: 72,8 m (pozdĺž osi hlavného nosníka)
Šírka: 108,5 m (pozdĺž osi modulov)
Výška: ~ 20 m
Obytný priestor: 837
Atmosférický tlak: 1013 hPa
Perigeum: 420 km 5. apríl 2014
Apogeum: 423 km 5. apríl 2014
Sklon: 51,65 stupňov
Priemerná rýchlosť: 27 600 km/h (7,66 km/s)
Obletov za deň: 15,5 4. november 2007
Počet dní na orbite: 5619 dní 9. apríl 2014
Počet dní s posádkou: 4906 dní 9. apríl 2014
Počet obletov: 5. apríla 2014 dokončila 88000 obehov
Štatistiky z 10. marca 2011 pokiaľ nie je uvedené inak.
Zostava
Konfigurácia ISS po dokončení
Konfigurácia ISS po dokončení
Medzinárodná vesmírna stanica

Medzinárodná vesmírna stanica (ISS) je umelý obývateľný satelit na nízkej obežnej dráhe Zeme.  Skladá sa z viacerých modulov. Prvý modul bol vynesený na obežnú dráhu vroku 1998. V súčasnosti predstavuje najväčšie umelé teleso na obežnej dráhe, viditeľné voľným okom.  ISS sa skladá z tlakovaných modulov, vonkajších trussov, solárnych panelov a iných komponentov. Komponenty ISS vyniesli na obežnú dráhu americké raketoplány a ruské rakety Proton a Sojuz.

ISS slúži ako výskumné stredisko s mikrogravitáciou a vesmírným prostredím, v ktorom posádka vykonáva experimenty z biológie, fyziky, astronómie a iných oblastí. Stanica je pripravená na testovanie vybavenia a vesmírnych plavidiel potrebných pre misie na Mesiac a Mars. Nachádza sa na obežnej dráhe vo výške 330-435 km, na ktorej ju udržujú manévre pomocou motorov modulu Zvezda alebo práve prítomných vozidiel. Za deň obletí Zem 15,54x. Je deviatou obývanou stanicou na  obežnej dráhe. Od Expedície 1  2. Novembra 2000 je nepretržite, 14r. 161dní, obývaná.

Spolupráca na stanici je dohodnutá do roku 2024. 28. Marca 2015 NASA a Roscosmos oznámili dohodu o spolupráci na nasledovníkovi ISS.

Účel[upraviť | upraviť zdroj]

ISS mala byť, podľa pôvodného Memoranda porozumenia medzi NASA a Rosaviakosmos, laboratórium, observatórium a továreň na nízkej obežnej dráhe Zeme. Tiež mala slúžiť ako základňa pre možné budúce misie na Mesiac, Mars a k asteroidom. Spojené štáty jej v roku 2010 priradili ďalšie, komerčné, diplomatické a vzdelávacie úlohy.

Vedecký výskum[upraviť | upraviť zdroj]

ISS umožňuje vedecký výskum. Malé nepilotované vozidlá síce ponúkajú možnosť nulovej gravitácie a vystavenie vesmíru, ale  stanica vytvára dlhodobé prostredie pre výskum.

ISS je ľahko prístupná, čím zjednodušuje jednotlivé experimenty a odbúrava potrebu samostatných štartov pre experimenty. Široká paleta skúmaných oblastí zahŕňa astrobiológiu, astronómiu, výskum človeka vrátane vesmírnej medicíny a života, fyzikálne vedy, materiálové vedy , vesmírne počasie a meteorológiu. Vedci na Zemi majú prístup k dátam posádky a môžu upravovať a spúšťať  experimenty. Posádky so 6 členmi sa menia v expedíciách po niekoľkých mesiacoch, čo poskytuje zhruba 160 pracovných hodín na člena posádky.

Inžinieri a vedci z celého sveta vytvorili Alfa magnetický spectrometer (AMS), ktorý NASA porovnáva s HST. AMS nemohol byť umiestnený na samostatný satelit kvôli energetickým a komunikačným nárokom. 3. Apríla vedci NASA oznámili, že AMS možno zachytil prvé náznaky tmavej hmoty.

Vesmírme prostredie je nepriateľské pre život. Charakterizuje ho  silná radiácia , extrémne vákuum, extrémne teploty a mikrogravitácia. Niektoré jednoduché formy života (napr Hypsibius dujardini) tieto podmienky dokážu prežiť.

Medicínsky výskum skúma dlhodobé efekty na ľudský organizmus ako napr. Svalovú atrofiu, stratu kostnej hmoty a presun tekutín.  Tieto údaje budú smerodajné pri ďalších ľudskych misiách a kolonizácii.  Údaje z roku 2006 prepokladali signifikantné riziko fraktú a pohybových problémov následkom strty kostnej hmoty a svalovej atrofie, už aj pre krátkodobé misie  ako napr misia na Mars.

Mikrogravitácia[upraviť | upraviť zdroj]

Gravitácia výške obežnej dráhy ISS je len trošku slabšia ako na povrchu Zeme. Ale objekty na orbite sú v stave voľného pádu, výsledkom čoho je zdanlivý stav beztiaže. Tento stav narušuje 5 rôznych javov.

·  Odpor zbytkovej atmosféry. Keď ISS vstúpi do zemského tieňa, solárne panely sa  natočia tak , aby minimalizovali aerodynamický odpor a minimalizovali rozpad obežnej dráhy.

·        Vibrácie z pohybov mechanických systémov a posádky

·        Činnosť palubných gyroskopov

·        Činnosť trysiek pri zmene výšky alebo orbity

·        Slapové javy

Vedci skúmajú vplyv mikrogravitácie na vývoj, rast a vnútorné procesy rastlín a živočíchov. NASA skúma prejavy mikrogravitácie na rast trojrozmerných tkanív a tvorbu nezvyčajných kryštálov proteínov.

Výskum fyziky tekutín v mikrogravitácii umožní lepšie modelovanie správania tekutín. Hlavne tekutín, ktoré sa na Zemi veľmi nepremiešajú, pretože v mikrogravitácii sa tekutiny takmer úplne premiešavajú. Navyše spomalenie reakcií nízkou gravitáciou pomôže lepšiemu pochopeniu supravodivosti.

Hlavným cieľom materiálového výskumu na ISS sú ekonomické benefity.

Prieskum[upraviť | upraviť zdroj]

ISS poskytuje možnosť testovania vesírnych plavidiel pre dlhodobé lety na Mesiac alebo na Mars v relatívnom bezpečí nízkej obežnej dráhy. Takto získavame skúsenosti v obsluhe, opravách a výmenách na obežnej dráhe. Tieto aktivity budú kľúčové pri obsluhe vozidiel ďalej od  Zeme a minimalizujú sa tak riziká takýchto operácií.

Dosah na kultúru a vzdelávanie[upraviť | upraviť zdroj]

Posádka ISS umožňuje študentom na Zemi vykonávať vlastné experimenty , ktorých sa študenti osobne zúčastňujú a priamo komunikujú s posádkou ISS pomocou  rádia, videa a emailov. ESA zdarma poskytuje na stiahnutie a použitie v treidach širokú paletu výučbových materiálov.

Stavba[upraviť | upraviť zdroj]

Stavba ISS , veľká výzva vesmírnej architektúry, začala v Novembri 1998. Ruské moduly, okrem modulu Rassvet, odštartovali a aj sa spojili  automaticky . Všetky ostatné moduly vyniesli na obežnú dráhu raketoplány a všetky vyžadovali inštaláciu posádkou ISS a raketoplánu prostredníctvom výstupov do otvoreného vesmíru (EVA)  a mobilného servisného systému ISS. K 5. Júnu 2011 bolo pridaných 159 komponentov počas viac ako 1000 hodín EVA. 127 týchto výstupov bolo realizovaných zo stanice a ostatných 32 z raketoplánov.

Prvý modul ISS, ZARYA, odštartoval 20. Novembra 1998 na ruskej autonómnej nosnej rakete Proton. Tá poskytovala  pohon, kontrolu výšky, komunikáciu a elektrickú energiu, ale neposkytovala dlhodobú podporu života. O dva týždne neskôr oštartoval na palube raketoplánu misie STS-88 NASA modul UNITY, následne ho astronauti počas EVA trvalo pripojili  k modulu Zarya. Tento modul obsahoval  dva pretlakové spájacie adaptéry, jedným sa pripojil k Zaryi a druhý umožňoval pripojenie raketoplánu. Ďalšie dva roky  zostala ISS neobývaná. 12. Júla 2000 odštartoval modul Zvezda. Naprogramované príkazy rozložili  solárne panely a komunikačnú anténu a následne modul zostal ako pasívne vozidlo na obežnej dráhe stanice. Následne  spojené moduly Zarya a Unity vykonali priblíženie a spojenie pomocou pozemného strediska a automatického ruského spájacieho mechanizmu. Počítač Zarye odovzdal kontrolu nad stanicou počítaču modulu Zvezda. Zvezda pridala ubytovacie priestory, toalety, kuchyňu, filtráciu CO2, odvlhčovač , generátory kyslíka, zariadenie na cvičenie a dátovú, hlasovú a televíznu komunikáciu s riadiacim strediskom, čo umožnilo trvalé osídlenie stanice.

Štruktúra stanice[upraviť | upraviť zdroj]

ISS je modulárnou stanicou tretej generácie.Modulárne stanicu umožňujú meniť úlohu stanice a pridávať a odoberať  moduly, a preto sú veľmi flexibilné.

Hlavné komponenty stanice sú zobrazené na diagrame nižšie. Pretlakové sekcie, označné modrou, sú prístupné pre posádku bez použitia skafandrov. Hlavná časti netlakovanej sekcie sú označené červenou.  Ostatné komponenty sú žltou. (pozn. Modul Unity je priamo spojený s laboratóriom Destiny, ale lvôli názornosti sú zobrazené oddelene)

Vybrané moduly[upraviť | upraviť zdroj]

Zarya[upraviť | upraviť zdroj]

Zarya (Rusky: Заря́; slov: úsvit), tiež známy ako Funkčný nákladný blok (FGB) bol prvým modulom stanice. Jeho meno odrážalo začiatok  novej éry medzinárodnej spolupráce vo vesmíre. FGB poskytoval  elektrickú energiu, priestor, pohon a navigáciu počas počiatočnej fázy stavby stanice. V súčasnosti sa používa hlavne ako sklad.

Modul bol postavený v Rusku od decembra 1994 do januára 1998, riadiacy system vyvinula spoločnosť Khartron (Kjev, Ukrajina). Napriek tomu, že bol postavený ruskou spoločnosťou patrí USA.  Na obežnú dráhu vo výške 400km bol vynesený ruskou raketou Proton z kozmodrómu Bajkonur 20. Novembra 1998. Plánovaná životnosť je najmenej 15 rokov. Zarya váži 19 300kg, je 12,55m dlhý a 4,1m široký (bez solárnych panelov).

Unity[upraviť | upraviť zdroj]

Unity, alebo aj Uzol 1, je jedným z troch pasívnych prepájacich modulov. Na obežnú dráhu ho v roku 1998 vyniesol raketoplán Endeavour. Hlavné zdroje stanice ako tekutiny, kontrola prostredia a systémy podpory života, elektrické a dátové systémy sú prepojené cez Unity. Obsahuje viac ako 50 000 mechanických častí, 216 potrubí pre tekutiny a plyny a 121 interných a externých elektrických káblov s dĺžkou viac ako 10km. Unity je vyrobený z  hliníka. Váži 11 600kg.

Zvezda[upraviť | upraviť zdroj]

Zvezda  (Rusky: Звезда́, “hviezda”) , modul známy aj ako  DOS-8, servisný modul alebo SM.Obsahuje všetky kritické systémy stanice, vďaka tomuto modulu je stanica obývateľná. DMS-R počítač modulu Zvezda spravuje dráhu, navigáciu a  celú stanicu. Druhý počítač s rovnakou funkciou bude umiestnený v module NAUKA, FGB-2.

Trup Zvezdy dokončili vo februári 1985 a inštaláciu vnútorného vybavenia v októbri 1986. Na obežnú dráhu sa dostal 12. júla 2000 pomocou rakety Proton-K z kozmodrómu Bajkonur. Vzhľadom na smer pohybu a orientáciu stanice je to koncový modul stanice. Jeho motory, prípadne ruské alebo európske vozidlá pripojené k tomuto modulu, sa používajú na úpravu dráhy stanice.

Destiny[upraviť | upraviť zdroj]

Destiny je základné výskumné zariadenie pre USA.

Quest[upraviť | upraviť zdroj]

Quest je jediná prechodová komora a začínajú v nej všetky výstupy do otvoreného vesmíru , aj pre USA aj pre Rusko. Skladá sa z dvoch častí, jedna obsahuje  skafandre a vybavenie a z druhej astronauti priamo vystupujú mimo stanice.

Pirs a Poisk[upraviť | upraviť zdroj]

Pirs je pripájací modul  a Poisk, známy aj ako Výskumný minimodul 2. Sú to ruské prechodové moduly. Umožňujú pripojenie vosidiel Sojuz a Progress a automatický prenos paliva z a do ROS.

Harmony[upraviť | upraviť zdroj]

Harmony je druhý spájací modul stanice. Poskytuje elektrickú energiu , prenos elektronických dát. Vďaka svojim šiestim kotevním mechanizmom slúži ako centrálny spájací bod pre iné komponenty. Trvalo sú k nemu pripojené dve laboratóriá, európsky Columbus a japonské Kibo sú oproti sebe. Horný a spodný port  sa používajú na pripájanie  krátkodobých misií niekoľkých typov vesmírnych lodi : HTV, Dragon a Cygnus. Spodný port slúži ako hlavný pripájací bod. Americké raketoplány sa pripájali k ISS pomocou predného portu na tomto module.

Tranquility[upraviť | upraviť zdroj]

Tranquility je tretí a posledný americký uzol na ISS. Obsahuje doplnkové systémy podpory života ako recyklácia vody a doplnky tvorby kyslíka. Tri zo štyroch kotviacich mechanizmov nie sú obsadené.  Ku štvrtému je pripojená Kupola.

Hlavné systémy na ISS[upraviť | upraviť zdroj]

Podpora života[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi kľúčové systémy patrí  systém ovládania atmosféry, systém dodávok vody,  potravinový systém, hygienické zariadenia a hasiaci systém na detekciu onňa . Systémy podpory života pre ruskú časť ISS sa nachádzajú v servisnom module Zvezda, niektoré z nich sú ale doplňované vybavením amerického segmentu. Laboratórium Nauka má vlastnú sadu týchto podporných systémov.

Systém kontroly atmosféry[upraviť | upraviť zdroj]

Atmosféra na palube ISS je podobná tej na Zemi. Tlak je rovnaký ako na Zemi 101,3 kPa. Takáto atmosféra  je výhodnejšia pre posádku a v porovnaní s čistou kyslíkovou atmosférou aj omnoho bezpečnejsia pretože riziko požiaru je neporovnateľne menšie.

Kyslík pre stanicu generujú dva systémy. Elektron v module Zvezda a podobný systém v module Destiny. Posádka má dve záložné možnosti: kyslík vo fľašiach a SFOG kanistre (systém chemickej tvorby kyslíka). Oxid uhličitý sa odstrňuje systémom Vozdukh v module Zvezda. Ostatné produkty metabolizmu, ako metán z čriev a amoniak z potu sa odstraňujú pomocou filtrov.

Súčasťou ruskej časti systému sú aj zásoby kyslíka, čím je zabezpečená trojitá záloha tvorená jednotkou Elektron ako primárny zdroj kyslíka, SOFG generátormi a zásobami O2. Sekundárny zdroj poskytujú Vika náplne . Vyhorením takejto náplne sa vyprodukuje 600 litrov kyslíka v priebehu 5-20 minút.

Elektrický systém a kontrola teploty[upraviť | upraviť zdroj]

Elektrickú energiu dodáva stanici obojstranné solárne fotovoltaické pole.Tieto panely sú efektívnejšie, pretože sú obojstranné a zachytávajú nielen priame slnečné svetlo ale druhou stranou aj svetlo odrazené od Zeme. Navyše pracujú pri nižšj teplote ako jednostranné panely, ktoré sa bežne používajú na Zemi.

Ruský segment stanice používa 28V striedavý prúd, rovnako ako raketoplány a väčšina vesmírnych lidí. Tentoprúd generujú 4 solárne polia na moduloch Zarya a Zvezda. Americká časť striedavý prúd s napätím 130-180V z vlastných solárnych panelov. Napätie je stabilizované na 160V a následne distribuované. Až potom je transformované na potrebných 124V.  Väčšie distribučné napätie umožňuje využitie menších a ľahších vodičov na úkor bezpečnosti posádky. Tranformátory umožňujú vzájomné zdieľanie elektriny medzi oboma segmentami stanice.

Komunikácia a počítače[upraviť | upraviť zdroj]

Rádiová komunikácia zabezpečuje dátové spojenie pre telemetriu a vedecké dáta medzi stanicou a riadiacimi strediskami. Rádiové spojenie sa využíva aj pri približovaní vesmírnych lodí a pripájani k stanici a na audio-video komunikáciu medzi členmi posádky, letovými dispečermi a členmi rodiny a preto je ISS vybavená vnútornými a vonkajšími komunkačnými systémami používanými  na rôzne účely.

Ruský segment komunikuje pomocou antény Lira priamo zo zemou. Ďalší ruský komunikačný systém je Voskhod-M, ktorý zabezpečuje vnútornú komunikáciu medzi modulmi Zvezdam Zarya, Pirs, Piosk a americkou časťou a tiež poskytuje VHF spojenie s riadiacimi strediskami pomocou antén na module Zvezda.

Americký segment využíva dve rôzne rádiové spojenia pripevnené k modulu Z1 TRUSS: S pásmo pre audio a  Ku pásmo pre audio, video a data.

UHF spojenie používajú astronauti a kozmonauti počas EVA. Toto spojenie využívajú na príjímanie príkazov z riadiaceho strediska a ISS posádky počas pripájania a odpájania k stanici aj iné lode(Sojuz, Progress, HTV, ATV a čiastočne aj raketoplány).  Automatizované lode sú vybavené vlastnými komunikačnými systémami. ATV používa na presné pripojenie k stanici laser umiestnený na lodu a zariadenie modulu Zvezda.

ISS je vybavená približne 100 notebookmi  IBM a Lenovo ThinkPad model A31 a T61P. V rámci ISS sú pripojené do WiFi siete a tá je spojená zo Zemou  cez pásmo Ku. Takéto pripojenie poskytuje rýchlosť 10 Mbit/s smerom na stanicu a 3Mbit/s zo stanice.

Na počítačoch pre kľúčové funkcie stanice sa od mája 2013 , kedy prebehla migrácia z MS Windows, používa linuxová distribúcia Debian, hlavne kvôli spolahlivosti, stabilite a flexibilite.

Obežná dráha[upraviť | upraviť zdroj]

ISS je udržiavaná na takmer kruhovej dráhe s výškou  330km až 410km s inklináciou 51,6 stupňa, hlavne kvôli zabezpečeniu dostupnosti z kozmodrómu Bajkonur. Obieha rýchlosťou 27 724 km/h a za deň obehne Zem  15,54x (jeden obeh = 93 minút).

Riadiace strediská[upraviť | upraviť zdroj]

Komponenety ISS sú spravované a monitorované riadiacimi strediskami  ich materských  vesmírnych agentúr po celom svete vrátane.

·  Roskosmos –Riadiace stredisko, Korolyov,Moskovská oblasť, spravuje jednotlivé misie Sojuz a Progress a ruský segment, ktorý ovláda Navádzanie a navigáciu pre celú stanicu.

· ESA -  Riadiace stredisko  ATV, Vesmírne stredisko Toulouse (CST) v Toulouse, Francúzsko,spravuje lety nepilotovaných Európskyc automatických vozidiel.

· JAXA- Riadiace strediská  JEM a HTV vo Vesmírnom stredisku Tsukuba (TKSC) Tsukuba, Japonsko, je zodpovedné za japonský experimentálny modu a všetky lety nákladných lodí HTV.

·  NASA- Riadiace stredisko vo Vesmírnom stredisku Lyndon B. Johnson, Houston, Texas ,je primárne riadiace stredisko pre americký segment ISS a tiež spravovalo všetky misie raketoplánov k stanici.

·  NASA- Stredisko integrácie a operácií s nákladom vMarshallovom vesmírnom leteckom stredisku, Huntsville, Alabama, koordniuje perácie s nákladom pre americký segment.

· ESA- Riadiace stredisko Columbus  v Nemeckom leteckom stredisku (DLR), Oberpfaffenhofen, Nemecko,spravuje európske výskumné laboratórium Columbus.

·  CSA- Riadiace stredisko MSS . Saint-Hubert, Quebec, Canada, spravuje a monitoruje Mobilný servisný systém,  Canadarm2

Život na palube[upraviť | upraviť zdroj]

Denný harmonogram[upraviť | upraviť zdroj]

Bežný deň posádky začína budíčkom o 6:00 ráno, nasledujú bežné ranné (aj hygienické) aktivity a prvá kontrola stanice. Posádka sa naraňajkuje a začne naplánovanú dennú aktivitu okolo 8:10, pričom prvá zmena trvá do 13:05. Po hodinovej obedňajšej prestávke pokračuje posádka v plnení harmonogramu, o 19:30 nasleduje večera a záverečný denný brífing. Naplánovaný spánok začína o 21:30. Posádka sa pracovným a fyzickým aktivitám venuje približne 10 hodín denne, 5 hodín v sobotu a zvyšok má k dispozícii pre relax či vlastnú potrebu.

Spánok[upraviť | upraviť zdroj]

Na stanici je nainštalovaných celkovo šesť spánkových buniek, pričom 2 bunky sú v module Zvezda a 4 v module Harmony (ISS). Americké bunky sú plne privátne, ventilované a zvukovo izolované. Ruské majú každá vlastné okienko, sú však ukrátené o rovnaký komfort zvukovej izolácie.

Kvalitná ventilácia je extrémne dôležitá najmä pri spánku, pretože vydychovaný oxid uhličitý má v mikrogravitácii tendenciu kumulácie okolo hlavy a organizmus kozmonauta by veľmi rýchlo mohol trpieť nedostatkom kyslíku až do stavu dusenia sa.

Spánkový režim je nezriedka narúšaný špeciálnymi úlohami alebo príletom kozmickej lode so zásobami alebo posádkou.

Strava[upraviť | upraviť zdroj]

Potraviny sú na stanicu dopravované zväčša vo vákuovom balení a dehydrovanom stave. Stanica je vybavená mikrovlnnými ohrievačmi, studenou aj horúcou vodou. Váha je kritickým faktorom pri kozmických letoch, preto sa napr. konzervy či fľašky takmer nepoužívajú. Jedným z dôsledkov mikrogravitácie spolu s dehydratáciou jedla je aj podstatné zníženie chutnosti potravín, preto posádka musí používať podstatne väčšie množstvá korenia ako pri klasickom varení a venovať zvýšenú pozornosť príprave dávok. Je preto pochopiteľné, že sa teší na každú novú dodávku potravín, ktorá obsahuje aj čerstvé ovocie či zeleninu. Pre každého člena posádky sa pripravuje samostatné menu podľa jeho osobných chuťových preferencíí a nutričných potrieb. Potraviny všeobecne sú volené a balené tak, aby neprodukovali omrvinky, kvapky či iné častice, ktoré by mohli znečistiť alebo ohroziť stanicu. Sáčky s tekutinami majú slamky, pevnejšie jedlo sa konzumuje klasickým príborom vybaveným magnetmi.

Hygiena[upraviť | upraviť zdroj]

Hygiena sa prispôsobuje najmä obmedzeniam spôsobeným mikrogravitáciou, ale aj priestorovými či zásobovacími obmedzeniami stanice. Práve tu sa naplno zúročili dlhoročné skúsenosti z vesmírnej stanice Mir. Pokusy so špeciálnou sprchou zlyhali, dnes používajú kozmonauti väčšinou len antibakteriálnym roztokom navlhčené papierové utierky, ktorými sa dôkladne omyjú. Šampón je nepenivý a po umytí hlavy sa odsaje. Zubná pasta je konzumovateľná, takže kozmonaut ju po vyčistení zubov jednoducho prehltne. Stanica má dve podtlakové toalety, umiestnené v moduloch Zvezda a Tranquility. Kozmonaut sa najprv popruhmi pripevní na toaletu a zabezpečí dobrý kontakt s tesnením odsávacieho zariadenia. Ventilačný mechanizmus odsaje telesný odpad, ktorý sa skladuje v špeciálnom kontajneri. Po jeho naplnení aj ďalším odpadom zo stanice nakoniec zhorí v atmosfére Zeme. Tekutý odpad sa recykluje do zásobníkov s pitnou vodou.

Zdravie[upraviť | upraviť zdroj]

Psychické aj fyzické zdravie posádky sa veľmi starostlivo sleduje. Faktory, ktoré na neho vplývajú, sú najmä mikrogravitácia, stres, radiácia a dôsledky vyplývajúce z obmedzenosti priestoru, súkromia a náročného harmonogramu. Mikrogravitácia spôsobuje najmä atrofiu svalov a rednutie kostí, preto každý člen posádky musí denne venovať približne 2 hodiny cvičeniu na špeciálnych zariadeniach. Taktiež sa výrazne znižuje tvorba červených krviniek či odolnosť imunitného systému.

Jedným z nepríjemných faktorov neustále fungujúcej ventilácie je trvalá a pomerne vysoká hladina hluku. V prípade ISS je to ale stále nepomerne lepšie, ako to bolo na stanici Mir.

Ukončenie misie[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa dohody by sa niektoré časti ISS mali stať základom jej nasledovníka. Niektoré moduly sa ale blížía ku koncu svojej životnosti, aj napriek tomu , že ruský inžinieri hovoria podobne ako pri Mire, až o 30 ročnej životnosti.

Podľa dohody o vonkajšom vesmíre sú USA a Rusko právne zodpovedné za všetky moduly, ktoré vypustili. NASA skúmala niekoľko možností ukončenia misie ako napr. Návrat stanice na Zem pomocou raketoplánov (zamietnuté z nasledovných dôvodov: náklady, americký segment nie je navrhnutý pre rozoberanie, potrebných aspoň 27 misií),  dalšou možnosťou je prirodzený rozpad obežnej dráhy podobne ako pri SkyLabe a poslednou je navedenie stanice na vyššiu dráhu a kontrolovaný zostup z orbity cielený do vzdialenej oblasti oceánu.

Vo februári 2015 Roscosmos oznámi, že zostane súčaťou programi ISS až dokonca, do roku 2014.

28. marca 2015 bola oznámená dohoda Roscosmosu a NASA o ďalšej spolupráci na vývoji náhrady súčasnej ISS.  Riaditeľ Roskosmosu Igor Komarov bok po boku s administrátorom NASA Charlesom Bodenom  oznámili „Roskosmos a NASA budú spoločne pracovať na programe budúcej orbitálnej stanice. Zhodli sme sa, že skupina krajín spolupracujúcich na projekte ISS bude pokračovať v spolupráci na projekte novej stanice.“

Cena[upraviť | upraviť zdroj]

Medzinárodná vesmírna stanica je bezpochyby najdrahším samostatným projektom v ľudskej histórii. Náklady na stavbu a prevádzku dosahujú astronomických 150 miliárd dolárov (odhad pri kurze doláru v r. 2010). Najväčší diel znáša NASA (72.4 miliárd), potom nasledujú Ruská kozmická agentúra (12 miliárd), Japonská kozmická agentúra a Európska kozmická agentúra (ESA) (zhodne po 5 miliardách) a Kanadská kozmická agentúra (približne 2 miliardy). Je nutné prirátať aj cenu všetkých letov raketoplánov, pričom každý jednotlivý let stál 1.4 miliardy (spolu teda viac ako 50 miliárd dolárov). Ak zrátame celkový počet strávených hodín všetkých posádok na stanici, dospejeme k číslu 20 tisíc. Po prepočte na celkové náklady teda vychádza každý deň pobytu kozmonauta na stanici približne 7.5 milióna dolárov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]