Fotovoltický článok

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Fotovoltaické články

Fotovoltický článok (nesprávne fotovoltaický článok prevzaté z anglického slova photovoltaic) alebo solárny článok alebo slnečný článok je veľkoplošná polovodičová súčiastka (s podobnou vnútornou štruktúrou ako fotodióda), ktoré priamo konvertuje svetelnú energiu na energiu elektrickú pomocou fotoelektrického javu. Niekedy sa výraz solárny článok či slnečný článok vyčleňuje pre zariadenia špeciálne určené na získavanie energie zo slnečného žiarenia, zatiaľ čo termín fotovoltický článok je všeobecne používaný termín. Oblasť technológie a výskumu týkajúca sa aplikácie fotovoltických článkov sa nazýva fotovoltika.

Fotovoltické články majú mnoho aplikácií. Jednotlivé články sa používajú na napájanie malých zariadení, ako sú napríklad elektronické kalkulačky. Fotovoltické polia generujú formu obnoviteľnej elektriny, užitočnej najmä v situáciách, kde je nemožné získavať elektrickú energiu zo siete, vo vzdialených elektrických sieťach, v satelitoch na obežnej dráhe a vo vesmírnych sondách, v rádiotelefónoch a v aplikáciach vodných čerpadiel. Fotovoltika sa napriek tomu stále viac rozmáha aj v klasických elektrizačných sústavách.[1]

Fotovoltické články sa (podobne ako iné zdroje elektrickej energie) kvôli dosiahnutiu vyššieho nominálneho napätia a prúdu zapájajú do batérií. Kvôli premenlivému osvetleniu a tým premenlivým výstupným parametrom (výkon, prúd, napätie) je výstup fotovoltických batérií upravovaný (napr. pre pripojenie do rozvodnej elektrickej siete) pripojenou výkonovou elektronikou, ktorá častokrát zahŕňa aj akumulátory.

Princíp[upraviť | upraviť zdroj]

Po dopade fotónu svetla príslušnej vlnovej dĺžky (korešpondujúcej so šírkou zakázaného pásma použitého polovodiča) je vďaka vnútornému fotoelektrickému javu vygenerovaný elektrón-dierový pár, ktorý je separovaný vnútorným elektrickým poľom pn-priechodu a pohybom k jednotlivým elektródam vytvárajú elektrický prúd.

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Požadovaná kombinácia parametrov fotovoltických článkov, a tým aj jednotlivé konštrukčné zvláštnosti, závisia predovšetkým od oblasti ich použitia.

Zdroj energie pre kozmické zariadenia[upraviť | upraviť zdroj]

Pre túto aplikáciu sa požaduje najmä maximálna účinnosť pri minimálnej hmotnosti a rozmeroch (čo je limitujúcim faktorom kozmickej techniky), pričom náklady nehrajú rozhodujúcu úlohu. Kozmický výskum je preto hnacím motorom vývoja fotovoltických článkov. Nezanedbateľná je samozrejme aj požiadavka vysokej spoľahlivosti a extrémna mechanická a klimatická odolnosť.

Zdroj energie v nedostupných oblastiach[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže hmotnosť obvykle nie je rozhodujúca a rozmery v určitej miere tiež, účinnosť ako kritérium ustupuje a do popredia začína vystupovať cena, pričom však je stále potrebné dodržať vysokú spoľahlivosť.

Energetický zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

V tejto aplikácii je prvoradým hľadiskom ekonomická návratnosť, t. j. predovšetkým cena fotovoltických článkov a batérií, čomu je podriadená aj ich účinnosť. Hmotnosť, rozmery sú druhoradé, nižšiu spoľahlivosť je možné riešiť opravami. Pri zapojení fotovoltického zdroja energie do rozvodnej sústavy sa obvykle neuvažuje s použitím akumulátorov a využívajú sa akumulačné a vyrovnávajúce vlastnosti siete.

Materiály použité na výrobu[upraviť | upraviť zdroj]

Monokryštalický fotovoltický článok

Kremík (Si)[upraviť | upraviť zdroj]

Je to najdlhšie používaný a tiež najrozšírenejší materiál na výrobu fotovoltických článkov. Narozdiel od iných materiálov sa netreba obávať jeho vyčerpania pretože sa nachádza temer všade. Je to štvrtá najpoužívanejšia surovina na svete, na výrobu solárnych panelov sa však využíva približne iba 1 % z tohto množstva[2]. Používa sa v niekoľkých podobách.

Zárodočný kryštál veľmi čistého kremíka

Monokryštalický kremík[upraviť | upraviť zdroj]

Bol prvý materiál ktorý sa začal využívať v praxi. Jeho účinnosť premeny sa zo začiatku pohybovala okolo 6 %. Od roku 1954 do roku 1975 sa v tomto smere nedosiahlo takmer žiadneho pokroku, pretože výskum sa orientoval predovšetkým na vesmírne použitie, od roku 1975 až do roku 1980 sa túto hodnotu podarilo posunúť len o pár percent a hodnota 17 % bola považovaná za neprekonateľnú. Celkový pokrok v týchto rokoch brzdil tiež fakt, že vedci sa sústredili skôr na znižovanie cien ako na zvyšovanie účinnosti. V osemdesiatych rokoch sa stav výrazne zmenil a výsledkom bola účinnosť 35,2 % dosiahnutá v roku 1992 Pekingskou akadémiou vied. Dnes sa v bežnej výrobe dosahuje účinnosť 13-17 %[3]. Monokryštalický kremík je však stále príliš drahým materiálom a tak sa výskumníci orientujú na výrobu materiálu s nižšou čistotou. Dosiahla by sa tým menšia energetická náročnosť výroby a teda aj výrazné zníženie ceny. Monokryštál sa používa tam, kde nie je možné aby mali panely príliš veľké rozmery, v kozmických aplikáciách alebo aj v prípadoch kedy budúceho majiteľa neodrádza značne vyššia cena.

Výroba z monokryštalického kremíku[upraviť | upraviť zdroj]

Kmeňové rezivo na výrobu kremíkových doštičiek
Czochralskeho proces
Rafinácia kremíku[upraviť | upraviť zdroj]
99 percentný čistý kremík je ešte ďalej čistený pomocou metódy pohyblivej zóny. Tyč z nečistého kremíka prechádza žeravenou zónou niekoľkokrát v rovnakom smere. Táto procedúra „strháva“ nečistoty smerom k jednému koncu každým prechodom. V istom bode je už kremík považovaný za čistý, a nečistý koniec je odstránený[1].
Výroba monokryštalického kremíku[upraviť | upraviť zdroj]
Solárne články sú vyrobené z kremíkového kmeňového reziva, polykryštalickej štruktúry, ktoré má atómovú štruktúru monokryštálu. Zvyčajne používanou metódou na výrobu kmeňového reziva je Czochralskeho metóda. Pri tomto procese je do kremíkovej zliatiny vložený zárodočný kryštál veľmi čistého kremíka. Tento kryštál sa pritom otáča a vyťahuje podľa vopred presne definovaného programu; teplota taveniny je tiež veľmi pozorne sledovaná a riadená. Celý proces sa uskutočňuje v nádobách z veľmi čistého kremeňa v inertnej atmosfére argónu. Na zárodočnom kryštáli sa potom vylučujú ďalšie vrstvy mimoriadne čistého kremíka, takže výsledný produkt môže mať až 400 mm v priemere a dĺžku do 2 m[1]
Vyleptané kremíkové doštičky
Výroba kremíkových doštičiek[upraviť | upraviť zdroj]
Z kmeňového reziva sú postupne narezané kremíkové doštičky kotúčovou pílou ktorej vnútorný priemer reže do tyče. (Diamantová píla vytvára rezy v šírke doštičky - 5 mm hrubé ). Do ukončenia výroby kruhovej doštičky sa stratí len okolo polovice kremíku z kmeňového reziva, v prípade že sa doštička ďalej reže na tvar pravouhlý alebo šesťuholníkový sú tieto straty vyššie. Tieto tvary sú niekedy využité v solárnych článkoch pretože spoločne k sebe dokonale priliehajú, a tak využívajú všetok dostupný priestor na povrchu solárneho článku.
Doštičky sú potom leštené na odstránenie znakov po rezaní. (Nedávno bolo objavené, že neleštené doštičky absorbujú svetlo oveľa efektívnejšie, z toho dôvodu sa niektorý výrobcovia rozhodli doštičky neleštiť )[1]
Dopovanie[upraviť | upraviť zdroj]
Zvyčajný spôsob pridávania prímesí do kremíkových doštičiek s bórom a fosforom je založený na vkladaní malých čiastočiek bóru počas Czochralského procesu. Doštičky sú zatavené tesne k sebe a umiestnené do pece, ktorá je rozohriata tesne pod bod tavenia kremíka (1410 °C) za prítomnosti fosforových plynov. Fosforové atómy sa „vnoria“ do kremíka, ktorý je viac pórovitý pretože sa stáva tekutým. Teplota a čas procesu je pozorne sledovaný aby sa zabezpečil jednotné spojenie správnej hĺbky.
Súčasnejší spôsob pridania prímesí do kremíku s fosforom je použiť malé urýchľovacie čiastočky na strieľanie fosforových iónov do prútu. Kontrolovaním rýchlosti iónov je možné sledovať ich hĺbku prenikania. Bohužiaľ, tento nový proces nebol všeobecne akceptovaný komerčnými výrobcami[1].
Ukladanie elektrických kontaktov[upraviť | upraviť zdroj]
Elektrické kontakty spájajú jednotlivé solárne články navzájom a napokon aj s obvodom prijímajúcim elektrický prúd. Kontakty musia byť veľmi tenké (aspoň vpredu), aby neblokovali slnečné svetlo dopadajúce na článok. Kovy ako paládium/striebro, nikel alebo meďvákuovo odparované.
Keď sú kontakty na mieste, umiestnia sa tenké pásiky medzi články. Najbežnejšie používané pásiky sú pocínované meďou[1].
Antireflexný náter[upraviť | upraviť zdroj]
Pretože je čistý kremík lesklý, môže odrážať až 120% slnečného svetla. Na zmenšenie hodnoty strateného slnečného svetla sa na kremíkové doštičky používa antireflexný náter. Najbežnejšie používané sú oxid titánu a oxid kremičitý, hoci sa používajú aj iné. Materiál používaný na náter je buď ohrievaný až kým sa jeho molekuly neodparia smerom ku kremíku kde kondenzujú, alebo materiál podstúpi metódu rozprašovania. V tomto procese vysoké napätie zráža molekuly materiálu a ukladá ich do kremíku na opačnej elektróde. Ďalšou metódou je prirodzená reakcia kremíka s kyslíkom alebo dusíkatými plynmi za vzniku oxidu kremičitého alebo nitridu kremičitého. Práve tento je preferovaný výrobcami FV článkov[1].
Zapuzdrenie článkov[upraviť | upraviť zdroj]
Dokončené solárne články sú potom zapuzdrené. Sú zaliate do kremíkového kaučuku alebo polyvinyl acetátu. Zapuzdrené solárne články sú umiestnené do hliníkového rámu ktorý má mylarový alebo tedlarový zadný kryt a sklenený alebo plastový kryt.
Kalkulačka napájaná solárnym článkom z amorfného kremíku

Polykryštalický kremík[upraviť | upraviť zdroj]

Stále viacej využívaný ako vstupný materiál vďaka svojej nižšej výrobnej cene (odpadá proces ťaženia monokryštálu), i keď dosahovaná účinnosť je nižšia než je tomu v prípade monokryštalického kremíka. Laboratórne solárne články dosahujú účinnosť 18,5%, v podmienkach hromadnej výroby však nepresahujú 14%.[3] Doštičky polokryštalického kremíka sú štvorcového tvaru a sú rezané z odlievaného kremíkového ingotu. V priebehu tuhnutia taveniny dochádza k tvorbe rôzne veľkých a orientovaných kryštálov. Polykryštalická štruktúra materiálu dodáva týmto článkom charakteristický vzhľad.

Multikryštalický kremík[upraviť | upraviť zdroj]

Je to vlastne odroda polykryštalického kremíka. Je podstatne lacnejší ako monokryštalický a dosahuje v praxi celkom dobrej účinnosti od 12 do 14 %. Aby nevznikali straty pri prechode elektrónov rozhraním medzi kryštálmi vznikajú snahy vyrábať multikryštalický kremík s čo najväčšími kryštálmi, účinnosť tohto materiálu je taktiež možné zvýšiť chemickou úpravou vodíkom.

Hydrogenizovaný amorfný kremík[upraviť | upraviť zdroj]

Ide o materiál, ktorý nemá kryštalickú štruktúru ani príliš veľkú čistotu, je chemicky upravený vodíkom čo zlepšuje jeho vlastnosti. Tento druh kremíku sa využíva v tenkovrstvých solárnych článkoch, jeho výhodou je že je to lacný materiál a že sa ho výrobe môže použiť podstatne menšie množstvo, pretože značná časť energie slnečného žiarenia sa absorbuje už vo vrstve tenšej ako 1µm. Hydrogenizovaný amorfný kremík sa tiež veľmi ľahko kombinuje z inými materiálmi ako napríklad uhlík, dusík, cín, germánium a tým sa vytvárajú zliatiny z rôznymi šírkami zakázaného pásma energií. Materiál sa zvykne nanášať na lacné podklady ako sklo, plast, oceľ. Jeho účinnosť je bohužiaľ dosť nízka - v praxi okolo 4 - 8 %[3] . To ho predurčuje na použitie v zariadeniach s malou spotrebou energie ako sú kalkulačky a hodinky. Je dobré si uvedomiť že práve pri takýchto zariadeniach by však použitie drahých materiálov predražilo výrobky natolko že by sa ich výroba vôbec nevyplatila.

Rozdielne formy kremíku[upraviť | upraviť zdroj]

Test solárnych článkov čiernym svetlom na vesmírnej sonde Dawn

Arzenid gália (GaAs)[upraviť | upraviť zdroj]

Obsadil druhé miesto vo využití pre výrobu fotovoltických článkov. Výskum a vývoj tohto materiálu prebiehajú už dlhé roky, znevýhodňuje ho však vyššia cena a aj niektoré ďalšie vlastnosti medzi ktorými dominuje predovšetkým značne väčšia krehkosť. V priemere dosahuje účinnosti okolo 18 %.

Arzenid gália má ale aj svoje nezanedbateľné prednosti. Za zvýšenej teploty (napr.100 oC) vykazuje len veľmi malé zníženie účinnosti, na rozdiel od kremíka kde je pokles týchto hodnôt už pri takýchto relatívne nízkych teplotách veľmi výrazný. To znamená že jeho použitie bude velmi výhodné pri vysokoefektívnych koncentračných článkoch. Pri takomto postupe bude potrebné oveľa menej drahého GaAs. Nie je totiž nutné inštalovať velkoplošné solárne jednotky, ale len pomocou odrazu sústrediť viac slnečného žiarenia na menšiu plochu, pritom ani pri takto zvýšenej koncentrácii nestráca GaAs svoju účinnosť. Spomínaný kremík je pri takejto koncentrácii slnečného žiarenia celkom nevyhovujúci. Ďalšia výhoda vyplýva z väčšej hustoty GaAs, tá umožňuje výrobu oveľa tenších článkov (cca o 60 %) bez zníženia ich pohltivosti. Ďalší vývoj v oblasti umožní pravdepodobne použitie tohto materiálu v kombinácii z hliníkom, takéto články sľubujú zvýšenie účinnosti nad 40.7%[4].

Telurid kademnatý (CdTe)[upraviť | upraviť zdroj]

Pripravuje sa chemickou reakciou kadmia a telúru. Tieto články patria do skupiny tenkovrstvových solárnych článkov CdTe. Tento materiál je považovaný za veľmi nádejný, keďže však jeho výskum prebieha relatívne krátko, významné miesto v solárnej energetike zatiaľ neobsadil. Má veľkú šírku zakázaného pásma a taktiež veľmi dobrú schopnosť absorpcie. Bohužiaľ je v zemskej kôre málo zastúpený a tak sa s ním dá počítať predovšetkým v spotrebnej elektronike, telekomunikačných a navigačných zariadeniach. Pri týchto je dôležitá ekonomická otázka a z tohto hľadiska je CdTe veľmi vhodným materiálom, vďaka svojim vynikajúcim absorpčným vlastnostiam je totiž možné CdTe používať vo veľmi tenkých vrstvách (1,2 až 1,5 µm).

Sulfid kademnatý (CdS)[upraviť | upraviť zdroj]

Tento materiál sa v kombinácii s Cu2S uplatnil predovšetkým v kozmických aplikáciách a to vďaka svojej nízkej hmotnosti. Účinnosti viac ako 10 % bola dosiahnutá pomerne jednoduchými a lacnými postupmi, napriek tomu sa však tento materiál nepovažuje za perspektívny, kvôli svojej nízkej stabilite. Nádejná sa však javí kombinácia s teluridom kademnatým. V USA už boli vyrobené takéto články s účinnosťou presahujúcou 10 %.

Účinnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Účinnosť premeny (potenciálne dopadajúceho) svetla na fotovoltický článok na elektrickú energiu je najdôležitejším parametrom článku. Na celkovú účinnosť má vplyv niekoľko parametrov:

  • čistota povrchu
  • odrazy na povrchu
    • uhol dopadu - použitie natáčania zvyšuje cenu, znižuje spoľahlivosť a je potrebné zvážiť, či energetický zisk vyrovná príkon natáčacej sústavy.
    • reflektivita povrchu - kvôli veľkému rozdielu indexov lomu na rozhraní vzduch/polovodič je potrebné použiť prispôsobovaciu (antireflexnú) vrstvu (resp. sústavu vrstiev)
  • úzka oblasť absorpcie - nosiče nábojov generované mimo oblasť priestorového náboja pn-prechodu nie sú separované, rekombinujú, a neprispievajú k výslednému prúdu. Preto je dôležité, aby pn-prechod bol umiestnený čo najbližšie povrchu a aby bol čo najširší.
  • absorpčné spektrum - u polovodičov je pomerne úzke, t. j. časť dopadajúcich fotónov prejde polovodičom a časť je absorbovaná avšak na generáciu elektrón-dierového páru sa využije len časť ich energie, zvyšok sa mení na teplo, ďalšia časť sa mení len na teplo. Pre zvýšenie účinnosti sa používa sústava vrstiev rôznych kompozitných polovodičov (s rôznou šírkou zakázaného pásma a teda) s viacerými pn prechodmi nad sebou.
  • rekombinácia fotogenerovaných nosičov - pre zníženie je potrebné použiť čisté monokryštalické polovodiče
  • sériový odpor (spôsobuje ohmické straty)
    • polovodiča - fotogenerované nosiče prechádzajú P a N vrstvou polovodiča ku kontaktom na povrchu, preto je dôležitá vysoká vodivosť najmä substrátu
    • kontaktov - priehľadné horné kontakty (okrem vyššej ceny) majú významný sériový odpor (a aj nezanedbateľnú reflektivitu), preto sa aj napriek strate časti povrchu používajú nepriehľadné hrebeňovité kontakty.

K celkovej účinnosti celej fotovoltickej sústavy pristupujú ešte straty v prepojoch medzi článkami, účinnosť výkonovej elektroniky (meniča) prípadne účinnosť ukladania a znovuzískania energie v akumulátoroch.

Keďže osvetlovaná časť článku plní aj funkciu kontaktu a odvádza vyprodukovaný prúd, je dôležité aby kládla čo najmenší odpor a teda aby odvádzala získanú energiu s čo najmenšími stratami. Polovodičová vrstva sa opatruje kovovou mriežkou alebo vodivou priehľadnou elektródou ktoré od nej "preberú" vyrobený elektrický náboj a "odnesú ho preč". Keďže celý tento proces sa odohráva vo svete veľmi malých rozmerov, výroba takýchto článkov vyžaduje veľkú presnosť a precíznosť.

Účinnosť fotovoltických článkov v závislosti na type substrátu:

  • 4 - 8 % pri použití amorfného kremíku
  • 10 - 18,5 % pri použití polykryštalického kremíku
  • 13 - 17 % pri použití monokryštalického kremíku pre běžné nasadenie
  • 34 % pri kvalitných monokryštalických článkov pre kozmické účely

V roku 2006 Národné laboratórium pre obnoviteľnú energiu (USA) predstavila články využívajúce trojnásobné prechody s efektivitou až 40,7%[3]

Cena[upraviť | upraviť zdroj]

Celková cena fotovoltického článku závisí od použitých materiálov a technológií. Články, u ktorých nie je cena prvoradá, sa pripravujú z čistých, často exotických, kompozitných polovodičov v mnohých náročných technologických krokoch. Fotovoltické články pre energetiku naopak využívajú tie najjednoduchšie technológie a využívajú takmer výhradne kremík. Keďže čistý monokryštalický kremík používaný v polovodičovej technológii je pomerne drahý, pre fotovoltické články sa často pristupuje k využitiu lacnejšími technológiami pripravovaného polykryštalického či dokonca amorfného kremíka aj napriek zníženej účinnosti a spoľahlivosti.

Plánovanie fotovoltického systému[upraviť | upraviť zdroj]

Fotovoltický systém inštalovaný na strechu budovy

Typický FV systém tvorí rad vzájomne prepojených prvkov. Jeho jadrom sú FV panely generujúce jednosmerný elektrický prúd. Sériovo-paralelne pospájané panely upevnené na podpornej konštrukcii tvoria FV pole. Prúd sa z panelov privádza do DC/AC striedačov, ktoré ho premieňajú na striedavý. Ten sa cez rozvádzač systému rozvádza do elektrickej siete budovy. Súčasťou systému môžu byť aj akumulátory.

Pri plánovaní FV systému treba uviesť do súladu zamýšľané riešenie s miestnymi špecifickými podmienkami. K základným vstupným informáciám na návrh systému patrí:

  • znalosť miestnych podmienok – množstvo dostupného slnečného žiarenia, odstupová vzdialenosť a výška susedných budov a ďalších potenciálnych zdrojov tienenia, sila vetra a množstvo snehových zrážok (dimenzovanie podpornej konštrukcie a kotevných prvkov),
  • zamýšľaná forma inštalácie FV panelov – umiestnenie na budove (sklon a orientácia), geometria inštalácie, voľba podpornej konštrukcie a spôsobu kotvenia,
  • charakteristiky jednotlivých prvkov systému – počet a typ FV panelov, elektrické pospájanie, nominálne výkonové parametre FV panelov a striedačov, životnosť,
  • spôsob využitia produkovanej energie – priama spotreba, skladovanie pomocou akumulátorov, predaj do elektrickej siete alebo kombinácia týchto spôsobov.

Najdôležitejším vstupným údajom na predpoveď produkcie elektrickej energie je množstvo dostupného slnečného žiarenia.

Optimálna poloha na umiestnenie FV panelov v podmienkach SR/ČR – po započítaní optických strát a negatívneho vplyvu teploty – je pri sklone 36° s južnou orientáciou. Pri sklone 20 až 50° a orientácii JJV až JJZ je však celoročný pokles energetickej produkcie oproti optimu menší ako 5 %. Nominálna konverzná účinnosť v komerčne vyrábaných FV paneloch na báze kryštalického kremíka sa pohybuje v rozpätí 12 až 17 %. Pre realistický odhad ročnejprodukcie elektrickej energie však treba nominálnu účinnosť korigovať o prevádzkové straty FV systému, spravidla súčiniteľom 0,8[5].

Budúcnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Veľmi zaujímavý sa javí ďalší vývoj kremíkových technológií nazývaných PESC a PERC. Oba tieto postupy pracujú na zefektívňovaní prenosu energie z kremíka do vodivých kontaktov. Základným problémom je, že čím väčšiu plochu kontakt pokrýva, tým viac elektrónov je síce schopný pohltiť, ale zároveň zatieňuje samotný kremík a tak bráni prístupu slnečnej energie. Preto sa vedci snažia nájsť najvhodnejší pomer a vzájomné usporiadanie kontaktov a kremíka. Tieto technológie presahujú svojou účinnosťou v praxi veľmi ťažko prekonateľnú hranicu 20 %. Ďalšia technológia ktorá je takpovediac malou revolúciou v riešení tejto problematiky, je založená na úplne novom postupe. Medzi polovodič a vrstvu, v ktorej sú uložené kontakty, sa zabuduje defektná vrstva, cez ktorú je prechod elektrónov náročnejší ako prechod čistým materiálom. Priamo pod vodivými kontaktami sú však vytvorené medzery, ktoré by sme mohli prirovnať ku malým kanálikom. Elektróny si prirodzene vyberú ľahšiu cestu práve cez tieto kanáliky a tie ich dovedú priamo ku kontaktom. Dá sa povedať, že sa tým vlastne zabráni zbytočnému "blúdeniu" elektrónov na svojej ceste ku kontaktom a tiež riziku, že po ceste rekombinujú, čo znamená, že ich energia nebude využitá. Táto nová technológia zvyšuje účinnosť premeny slnečného žiarenia na úctyhodných 35 %[2].

Podpora fotovoltiky na Slovensku a návratnosť investície[upraviť | upraviť zdroj]

Nový systém podpory pre malé zdroje do 10 kWp od 1.1.2014.[upraviť | upraviť zdroj]

Od 1. januára 2014 výrobca elektriny z malého zdroja po splnení stanovených podmienok bude mať zaručené bezplatné pripojenie do distribučnej sústavy v existujúcom odbernom mieste, pričom prevádzkovateľ príslušnej distribučnej sústavy musí zabezpečiť bezplatnú montáž meradla na zápočtové meranie odobratej a dodanej energie medzi fázami v reálnom čase a rozpínacieho zariadenia pre prípad straty napätia v distribučnej sústave. Povinnosťou výrobcu malého zdroja bude oznámiť prevádzkovateľovi distribučnej sústavy pripojenie vrátane predpísaných dokladov. Výrobca z malého zdroja zároveň dodáva prebytky elektriny do distribučnej sústavy bezplatne. Cieľom je podporiť dimenzovanie malých zdrojov tak, aby prioritne pokrývali vlastnú spotrebu.

Dotácie by sa mohli dať čerpať od 1. júla 2014.

Štátna dotácia pre malé solárne systémy by mala byť 1 500 €.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bullock, Charles E. and Peter H. Grambs. Solar Electricity: Making the Sun Work for You. Monegon, Ltd., 1981.
  • Komp, Richard J. Practical Photovoltaics. Aatec Publications, 1984.
  • Making and Using Electricity from the Sun. Tab Books, 1979.
  • Crawford, Mark. "DOE's Born-Again Solar Energy Plan," Science. March 23, 1990, pp. 1403-1404.
  • "Waiting for the Sunrise," Economist. May 19, 1990, pp. 95+.
  • Edelson, Edward. "Solar Cell Update," Popular Science. June, 1992, p. 95.
  • Murray, Charles J. "Solar Power's Bright Hope," Design News. March 11, 1991, p. 30.
  • Michal Kocmunda "Podpora fotovoltiky na Slovensku"