Krakatoa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 6°06′06″J 105°25′22″V / 6.10167°J 105.42278°V / -6.10167; 105.42278
Indonézia Krakatoa
kaldera
Indonesia, Sunda Straits.jpg
Anak Krakatau
Štát Indonézia
Región Sundský prieliv
Súradnice 6°06′06″J 105°25′22″V / 6.10167°J 105.42278°V / -6.10167; 105.42278
Najvyšší bod
 - výška 813 m n. m.
Posledná erupcia 2009
Poloha na mape Indonézie
Fire.svg
Poloha na mape Indonézie
Portal.svg portál Vedy o Zemi

Krakatoa (indonézsky Krakatau) je spoločný názov pre skupinu ostrovov a sopku ležiacu v Sundskom prielive medzi Sumatrou a Jávou v Indonézii. Aj keď eruptuje pomerne často, najpamätnejšia je ničivá erupcia z roku 1883, ktorá zničila dve tretiny ostrova a ovplyvnila počasie na celej Zemi. Neskoršie erupcie, ktoré začali v roku 1927, vytvorili nový ostrov, zvaný Anak Krakatau (dieťa Krakatoy[1]).

Krakatoa sa nachádza nad subdukčnou zónou, kde sa podsúva austrálska platňa pod sundskú.

Pred rokom 1883[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj tvaru ostrova

Pred erupciou Krakatoa pozostávala z troch ostrovov: Lang, Verlaten a Krakatoa a troch vulkanických centier na ostrove Krakatoa: Rakata, Danan a Perboewatan.

Prvá veľká erupcia v oblasti sa odohrala pravdepodobne v roku 416, čo dokladajú záznamy jávskej Knihy kráľov. Následkom katastrofickej erupcie sa vytvorila veľká, 7 km široká kaldera, ktorej zvyšky boli ostrovy Lang a Verlaten. Neskôr sa vytvorili vyššie spomenuté vulkanické centrá.

Erupcia v 1883[upraviť | upraviť zdroj]

Erupcii predchádzali početné zemetrasenia počas niekoľkých rokov pred výbuchom. 20. mája 1883 začal kráter Perboewatan chrliť 6 km vysoký mrak popola a pár, ktorý bolo vidieť až do vzdialenosti 160 km v Batávii na Jáve. Na konci mája aktivita ustala.

Sopka sa prebudila 19. júna. Miestom bol pravdepodobne novovytvorený kráter medzi existujúcimi krátermi Perboewatan a Danan, viac-menej v miestach dnešného Anak Krakatau. 24. augusta erupcia zosilnela. Mrak popola a sopečného prachu vystúpila až do výšky 27 km. Lode vo vzdialenosti 20 km zaznamenali spád silnej vrstvy popola a pemzy.

27. augusta sopka vstúpila do finálnej, katastrofickej fázy erupcie.[2] Štyri obrovské explózie (5:30, 6:42, 9:20 a 10:02) vyvolali štyri následné vlny cunami s výškou 30 m, ktorých sekundárne vlnenie zaznamenali aj v Lamanšskom prielive. Explózie boli také silné, že ich bolo počuť až na Mauríciu, Madagaskare[2] a v Austrálii. Popol pokryl oblasť s polomerom 60 km. 28. augusta sopka stíchla a až na malé výnimky sa už v tom roku neozvala. Po vyčistení ovzdušia sa zistilo, že z ostrova zostalo len malé torzo a 250 m hlboká kaldera.

Neskoršie erupcie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1927 sopka obnovila svoju činnosť a v kaldere vyrástol nový ostrov – Anak Krakatau. Odvtedy bolo zaznamenaných viacero erupcií, ale žiadna už nedosiahla parametre tej z roku 1883.

Následky[upraviť | upraviť zdroj]

Sila erupcie bola vyrátaná na 100 megaton (výbuchu jadrovej bomby Little Boy v Hirošime mal silu do 20 kiloton).[2] Samotná explózia bola podľa neskorších záverov spôsobená možným prienikom vody do magmatického rezervoára, čo vyvolalo jej vyparenie a následný obrovský pretlak vodných pár[2], alebo zmiešaním dvoch odlišných typov magmy v rezervoári – horúcej bazaltovej a chladnejšej andezitovej.

Najkatastrofálnejšie následky mali vlny cunami, vysoké do 40 m.[3] Zasiahli pobrežie priľahlých ostrovov Jáva a Sumatra. Niektoré blízke ostrovy boli úplne zaplavené. Na ostrove Sebesi zahynulo približne 3 000 obyvateľov a kompletne zničená vegetácia a stopy ľudskej činnosti.[3] Cunami boli spôsobené masívnym prienikom pyroklastických prúdov do mora. Oficiálny počet obetí bol 36 417.[4] Množstvo eruptovaného materiálu na 20 km³. Veľké oblasti na susediacej Jáve a Sumatre boli úplne zničené, do viacerých sa už ľudia nevrátili a momentálne je tam národný park Ujong Kulon.

Sopečný prach, rozptýlený v stratosfére spôsoboval červené východy a západy Slnka až do roku 1888 a znížil priemernú ročnú teplotu o 1,2 °C.[4] Ako zaujímavosť sa dá uviesť hypotéza vedcov z roku 2004, že červená obloha na obraze Edvarda Muncha „Výkrik“ zobrazuje nezvyčajne intenzívny západ slnka pozorovaný na celom svete, ktorý spôsobil výbuch Krakatoy v roku 1883.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. FAINGOLD, Noam. Krakatoa Made a Lot of Noise [online]. Explorer, [cit. 2012-10-09]. Dostupné online. (anglicky)
  2. a b c d Krakatoa [online]. Windows to the Universe, [cit. 2012-10-09]. Dostupné online. (anglicky)
  3. a b KRAKATAU, INDONESIA (1883) [online]. San Diego State University, [cit. 2012-10-09]. Dostupné online. (anglicky)
  4. a b Krakatoa [online]. ScienceDaily®, [cit. 2012-10-09]. Dostupné online. (anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]