Paj-chua

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Paj-chua (čín. 白话文, pchin-jin: báihuà wèn - paj-chua wen, doslova „písaný hovorový jazyk“) alebo hovorová čínština je štýlom (lingvistickým registrom) písanej čínštiny založeným na hovorovej čínštine a úzko spojený so štandardným jazykom (mandarínčinou, pchu-tchung-hua). Od dvadsiatych rokov 20. storočia je paj-chua najpoužívanejším písaným štýlom v Číne, nahradiac tak v tejto pozícii klasickú čínštinu, ktorá sa používala od dôb Konfucia. Výraz "štandardná spisovná čínština" sa často vzťahuje práve k paj-chua.

V dynastii Čou bola klasická čínština hovoreným aj písaným jazykom svojho obdobia. Od obdobia dynastie Čchin sa však hovorový jazyk vyvíjal a odlišoval sa od písaného. Od obdobia dynastií Tchang a Sung sa pre písanie niektorých textov začal používať jazyk blízky hovorovej reči. Takéto texty sa označovali ako pien-wen 變文 a blízkosť hovorovému jazyku mala zabezpečiť ich väčšie rozšírenie medzi obyčajnými ľuďmi, ktorí klasickému jazyku nerozumeli. V období dynastií Ming a Čching sa rozšírilo používanie hovorového jazyka do rôznych typov písomníctva, klasický jazyk však ostal úradným písomným jazykom.

Ťin Šeng-tchan, ktorý napísal niekoľko noviel v hovorovom jazyku, sa považuje za pioniera tvorby v paj-chua. Avšak skutočný význam získala paj-chua až po vypuknutí Hnutia štvrtého mája v roku 1919, kedy ju začali presadzovať poprední intelektuáli, učenci a reformátori, najmä Chu Š' a Lu Sün. Klasická čínština bola vnímaná ako brda vzdelania, literatúry a hospodárskeho a sociálneho pokroku. Paj-chua sa stala mainstreamovou záležitosťou a zo západných jazykov prebrala interpunkciu a arabské číslice. Od konca 20tych rokov 20. storočia sú takmer všetky knihy, noviny, časopisy a dokumenty písané v paj-chua.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Baihua na francúzskej Wikipédii.