Mikuláš II. (Rusko)

Mikuláš II.
ruský cár
Narodenie	18. máj 1868 Cárske Selo, Cárske Rusko
Úmrtie	17. júl 1918 (50 rokov) Jekaterinburg, Sovietske Rusko
Pozri aj Biografický portál

Mikuláš II. (tiež Nikolaj Alexandrovič Romanov, po rusky Николай II) (* 18. máj 1868, Cárske Selo, Ruské impérium – † 17. júl 1918, Jekaterinburg, Sovietske Rusko) bol posledný ruský cár (1894 – 1917), poľský kráľ (1894 – 1915/1917) a fínsky veľkoknieža (1894 – 1917). Bol neobľúbený pretože nesplnil sľuby z roku 1905 o demokratických reformách. Keď sa začal osobne zúčastňovať v 1. svetovej vojne, padla na neho vina za neúspech armády. V roku 1918 bol so svojou rodinou zavraždený boľševikmi. Pravoslávna cirkev ho vyhlásila za svätého.

Životopis

Detstvo

Narodil sa v rodine cárovnej Márie Fiodorovny a cára Alexandra III. ako jedno zo šiestich detí. Už v ranej mladosti mal Mikuláš milenku – balerínu Matyldu Krzesinskú, ktorú ale opustil, a po smrti svojho otca sa oženil s Alicou Hessensko-Darmstadskou, vnučkou kráľovnej Spojeného kráľovstva Viktórie, ktorá po sobáši v roku 1894 prijala nové náboženstvo a meno Alexandra Fiodorovna.

Rodinný život

V roku 1895 sa cárskemu páru narodila prvá dcéra, Oľga Nikolajevna; v roku 1897 prišla na svet ďalšia dcéra, Tatiana Nikolajevna. Cárovná si veľmi priala chlapca, ale v roku 1899 sa jej narodila ďalšia dcéra – veľkokňažná Mária Nikolajevna, rovnako ako aj v roku 1901, kedy sa narodila ich štvrtá dcéra Anastázia Nikolajevna. Cárovná s cárom zúfalo túžili mať syna a ich prianie sa konečne vyplnilo v roku 1904, kedy sa narodil cárovič Alexej Nikolajevič, ktorý sa však cárom nikdy nestal. U Alexeja sa v detstve prejavila závažná porucha krvotvorby – hemofília, ktorá sa vyskytovala v rodine cárovnej, hoci samotná cárovná nemala žiadne príznaky tejto choroby, ale bola len jej prenášačom.

Na čele krajiny

Mikuláš II. sa podieľal na riadení bojových operácií počas rusko-japonskej vojny v rokoch 1904 až 1905. Po ruských neúspechoch ako aj prehlbujúcej sa nespokojnosti obyvateľstva s podmienkami v krajine sa začala prvá ruská revolúcia, ktorá otriasla pozíciou cára. Mikuláš II. bol preto nútený prisľúbiť vytvorenie ústavy a vznik parlamentu – dumy.

V roku 1914 sa Rusko držalo ochrannú ruku nad Srbskom, ktorému Rakúsko-Uhorsko po atentáte na následníka trónu Ferdinanda d'Este, vyhlásilo nesplniteľné ultimátum, čo malo za následok vypuknutie 1. svetovej vojny. Cár odišiel na front a cárovná sa starala sama o Alexeja a so svojimi dcérami sa až do roku 1916 starali v Cárskej nemocnici v Cárskom Sele o ranených vojakov. Vo februári 1917 po štátnom prevrate bola cárska rodina deportovaná do vyhnanstva na Sibír. Rok 1917 strávili v Toboľsku spolu s niekoľkými dvornými dámami a služobníctvom (tí s cárskou rodinou odišli dobrovoľne a niektorí z nich sa už nikdy nevrátili). Tu ich zastihla aj boľševická októbrová revolúcia.

Poprava cára a jeho rodiny

Začiatkom roku 1918 boli deportovaní do Jekaterinburgu, kde žili v dome Ipaťjeva. V suteréne tohto domu bola cárska rodina 17. júla 1918 vyvraždená, keď sa k mestu blížili oddiely bielogvardejcov. Jeden z očitých svedkov rozprával, že veľkokňažná Anastázia prežila – ležala ako mŕtva, ale on spozoroval, že mŕtva nie je^{[chýba zdroj]}. Pretože sa však neskôr nenašlo jej telo, vznikla hypotéza, že Anastázia prežila a utiekla. Toto sa však nepodarilo presvedčivo dokázať ani vyvrátiť. V tom istom roku bol zavraždený aj cárov brat Michail Alexandrovič Romanov a sestra cárovnej, Alžbeta (Ella) – žena cárovho strýka Sergeja.

Literatúra

• Ivan Izakovič: Život a smrt: tragédie posledního ruského cara (historický román). Praha: Ikar, 2005. ISBN 80-249-0537-X
• Václav Veber: Mikuláš II. a jeho svět. (Rusko 1894-1917). Praha : Karolinum, 2000. ISBN 80-7184-793-3
• Deník cara Mikuláše II.. Preložil Alois Nessy. Praha: Plamja, 1925.
• Edvard Radzinskij: Poslední car : zavraždění Mikuláše II. a jeho rodiny. Praha : Mladá fronta, 1993. ISBN 80-204-0411-2

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mikuláš II. (Rusko)