Mikuláš II. (Rusko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mikuláš II.
ruský imperátor
Nicholas II of Russia painted by Earnest Lipgart.jpg
Panovanie 20. október 1894 – 15. marec 1917
Korunovácia 26. máj 1896
Pôvodné meno Николай II
Ostatné tituly poľský kráľ, fínske veľkoknieža
Narodenie 18. máj 1868
Cárske Selo, Ruská ríša
Úmrtie 17. júl 1918 (50 rokov)
Jekaterinburg, Sovietske Rusko
Hrobka Katedrála sv. Petra a Pavla, Petrohrad
Predchodca Alexander III.
Manželka Alexandra Fiodorovna
Potomstvo Oľga Nikolajevna
Tatiana Nikolajevna
Mária Nikolajevna
Anastázia Nikolajevna
Alexej Nikolajevič
Dynastia Romanov-Holstein-Gottorp
Otec Alexander III.
Matka Mária Fiodorovna

Mikuláš II. (Nikolaj Alexandrovič Romanov, rus. Николай II, Николай Александрович Романов) (* 18. máj 1868, Cárske Selo, Ruské impérium – † 17. júl 1918, Jekaterinburg, Sovietske Rusko) bol posledný ruský imperátor (20. október 1894 – 15. marec 1917; skráteným oficiálnym titulom Z milosti Božej, Mikuláš II., všeruský Imperátor a Samovládca), titulárny poľský kráľ (1894 – 1915) a fínske veľkoknieža (1894 – 1917). V ruskej pravoslávnej cirkvi bol spolu so svojou manželkou a deťmi vyhlásený za svätého.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine cárovnej Márie Fiodorovny a cára Alexandra III. ako jedno zo šiestich detí. Už vo včasnej mladosti mal Mikuláš milenku – balerínu Matyldu Krzesinskú, no ktorú opustil a po smrti svojho otca sa oženil s Alicou Hessensko-Darmstadskou, vnučkou kráľovnej Spojeného kráľovstva Viktórie, ktorá po sobáši v roku 1894 prijala nové náboženstvo a meno Alexandra Fiodorovna.

Rodinný život[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1895 sa cárskemu páru narodila prvá dcéra, Oľga Nikolajevna; v roku 1897 prišla na svet ďalšia dcéra, Tatiana Nikolajevna. Cárovná si veľmi želala chlapca, ale v roku 1899 sa jej narodila ďalšia dcéra – veľkokňažná Mária Nikolajevna, tak isto, ako aj v roku 1901, keď sa narodila ich štvrtá dcéra Anastázia Nikolajevna. Cárovná s cárom zúfalo túžili mať syna a ich želanie sa napokon splnilo v roku 1904, keď sa narodil cárovič Alexej Nikolajevič, no cár sa z neho nikdy nestal. U Alexeja sa v detstve prejavila závažná porucha zrážanlivosti krvi – hemofília, ktorá sa vyskytovala v rodine cárovnej, hoci samotná cárovná nemala nijaké príznaky tejto choroby, iba ju prenášala.

Na čele krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Mikuláš II. sa zúčastňoval na vedení bojových operácií počas rusko-japonskej vojny v rokoch 1904 až 1905. Po neúspechoch Ruska, ako aj prehlbujúcej sa nespokojnosti obyvateľstva s podmienkami v krajine sa začala prvá ruská revolúcia, ktorá otriasla pozíciou cára. Mikuláš II. bol preto nútený prisľúbiť vytvorenie ústavy a vznik parlamentu – dumy.

V roku 1914 Rusko držalo ochrannú ruku nad Srbskom, ktorému Rakúsko-Uhorsko po atentáte na následníka trónu Ferdinanda d'Este, vyhlásilo nesplniteľné ultimátum, čo malo za následok vypuknutie 1. svetovej vojny. Cár odišiel na front a cárovná sa o Alexeja starala sama a so svojimi dcérami sa až do roku 1916 starali v Cárskej nemocnici v Cárskom Sele o zranených vojakov. Vo februári 1917 po štátnom prevrate cársku rodinu deportovali do vyhnanstva na Sibír. Rok 1917 strávili v Toboľsku spolu s niekoľkými dvornými dámami a služobníctvom (tí s cárskou rodinou odišli dobrovoľne a niektorí z nich sa už nikdy nevrátili). Tu ich zastihla aj boľševická októbrová revolúcia.

Poprava cára a jeho rodiny[upraviť | upraviť zdroj]

Na začiatku roka 1918 ich deportovali do Jekaterinburgu, kde žili v dome Ipaťjeva. V suteréne tohto domu cársku rodinu 17. júla 1918 vyvraždili, keď sa k mestu blížili oddiely bielogvardejcov. Jeden z očitých svedkov rozprával, že veľkokňažná Anastázia prežila – ležala ako mŕtva, ale on spozoroval, že mŕtva nie je.[chýba zdroj] Keďže sa neskôr nenašlo jej telo, vznikla hypotéza, že Anastázia prežila a utiekla, ale toto sa nepodarilo presvedčivo dokázať ani vyvrátiť. V tom istom roku zavraždili aj cárovho brata Michaila Alexandroviča Romanova a sestru cárovnej, Alžbetu (Ellu) – ženu cárovho strýka Sergeja.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Heresch, Elisabeth (1996), Mikuláš II., poslední ruský car, Liberec: Dialog, ISBN 8023804871 
  • Kuruc, Štefan (2006), „Mikuláš II. a jeho kanonizácia v kontexte vzťahov ruského pravoslávia a štátu“, in Kožiak; Nemeš, Svätec a jeho funkcie v spoločnosti, 2., Bratislava: Chronos, str. 223-244, ISBN 8089027202 
  • Mikuláš II. (1925), Nessy, Alois, ed., Deník Cara Mikuláše II., Praha: Mladá fronta, OCLC 19217389 
  • Radzinskij, Edvard Stanislavovič (1993), Poslední car : Zavraždění Mikuláše II. a jeho rodiny, Praha: Mladá fronta, ISBN 8020404112 
  • Veber, Václav (2000), Mikuláš II. a jeho svět, Praha: Karolinum, ISBN 8071847933 

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]