Leni Riefenstahlová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Leni Riefenstahlová
WP Leni Riefenstahl.jpg
nemecká filmová režisérka
Celé meno Helene Bertha Amalie Riefenstahlová
Narodenie 22. august 1902
Berlín, Nemecko
Úmrtie 8. september 2003 (101 rokov)
Pöcking
Roky pôsobenia 1925 - 1954, 2002
Manžel Peter Jacob (1944-1947)
Horst Kettner (2003-smrť)
Ostatné ocenenia
Kinema Junpo Award za najlepší zahraničný film
1941 Olympia 1. Teil - Fest der Völker
Mussolini Cup za najlepší zahraničný film
1938 Olympia 1. Teil - Fest der Völker; Olympia 2. Teil - Fest der Schönheit

Berta Helene Amalie „Leni“ Riefenstahlová (* 22. august 1902, Berlín – † 8. september 2003, Pöcking) bola nemecká filmová režisérka, športová šampiónka, tanečnica, herečka, fotografka. Bola prvým dieťaťom úspešného obchodníka Alfreda Riefenstahla a Berthe Sherlachovej. O tri a pol roka sa im narodil syn Heinz, ktorý zomrel ako tridsaťosemročný na ruskom fronte.

Osoba a tvorba Riefenstahlovej často vzbudzovali kontroverzné reakcie, keďže filmy, ktoré nakrútila počas hitlerovského obdobia boli označované za propagandistické.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a mladosť: tanečnica[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1918 do 1925 sa venovala tancu, ktorý jej otec zakazoval. Na tanečné hodiny začala chodiť tajne ako šestnásťročná. V tom čase bola už gymnastickou, plaveckou a atletickou šampiónkou. Po tom, ako stala najlepšou študentkou tanečnej školy a po verejných vystúpeniach, s ktorými otec nesúhlasil, poslal Leni do internátnej školy. Na novej škole pokračovala tajne v tanci, začala písať poviedky, športové články a filmové scenáre.

Ako dvadsaťjedenročnej, po ukončení štúdia, jej otec dovolil venovať sa profesionálne tancu. Podpísala zmluvu so slávnym avantgardným divadelným režisérom Maxom Reinhardtom a absolvovala európske turné ako sólistka. Svoje prvé sólistické vystúpenie mala 23. októbra 1923 v Mníchove.

Ako tanečná virtuózka si choreografiu sama pripravovala, vyberala hudbu a aj keď jej tanečné vzdelanie bolo klasické, mala bližšie k vtedy populárnemu hnutiu za zdravie a krásu. Tancovala bez rekvizít, bosá, dôraz kládla na subjektívne vyjadrenie pocitu z hudby. Často sa choreograficky inšpirovala egyptskými a starogréckymi motívmi. Jej tanečnú kariéru ukončil úraz, keď si počas hosťovania v Prahe vážne poranila koleno.

20. roky: herečka[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1924 žila vo svojom prvom byte v Berlíne so snúbencom Ottom Froitzheimom, v tom čase známym tenistom. Zlomovým bodom v Riefenstahlovej živote bolo stretnutie s tvorbou filmového priekopníka Arnolda Fancka, ktorý bol pôvodne geológ. Náhodou videla jeho film Hora osudu („Der Berg des Schicksal“) z roku 1919, ktorý ju svojím zobrazením hôr natoľko nadchol, že nadobudla presvedčenie stať sa filmovou režisérkou a herečkou. V Berlíne sa stretla s Fanckom a presvedčila ho, že bude účinkovať v jeho filmoch.

Pokiaľ sa zotavovala z úrazu, napísal Fanck pre ňu scenár filmu Svätá hora. Leni sa rozišla so snúbencom a po rekonvalescencii sa film začal nakrúcať v Dolomitoch. Vo filme hrala tanečnicu Diotimu, do ktorej sa zamilujú dvaja muži, ktorí odídu na nebezpečnú horskú túru pri ktorej zahynú.

V horskom filme musela ovládať horolezectvo a lyžovanie, ale ako iné činnosti predtým, aj tieto zvládla. Okrem toho ju zaujímala filmová práca a spoznávala funkcie kamery.

Film Svätá hora mal premiéru 12. decembra 1926 v berlínskom paláci UFA v kine ZOO.

V rozpätí rokov 19261933 nakrútila päť horských filmov, v ktorých stvárnila postavy smelých výskumníčok. Fanckove estetické horské filmy (nakrúcané v riskantných a odľahlých exteriéroch s dôrazom na vizuálny efekt) ovplyvnili Leni Riefenstahlovú v jej ďalšom filmárskom a fotografickom smerovaní. Tieto filmy a postavy v nich prinášali romantický, nevinný a prírodný obraz sveta. Život v nich bol v symbióze s prírodou a naopak tvorili značný kontrast so štúdiovými filmami, ktoré boli expresionistické. Pesimistická, temná atmosféra týchto filmov bola obrazom vtedajšieho Nemecka.

Riefenstahlová bola nadšená filmovou technikou a po čase mala ambície nakrútiť vlastný film ako režisérka.

Prvá režijná práca[upraviť | upraviť zdroj]

Jej režisérskym debutom sa stal film Modré svetlo, ktorý nakrútila v roku 1932. Scenár k filmu napísal Béla Balázs, kameramanom bol Hans Schneeberger, ktorý spolupracoval aj na slávnom Modrom anjelovi režiséra Josefa von Sternberga (týmto filmom sa preslávila Marlene Dietrichová). Už pri prvom filme bola okrem režisérky aj strihačkou, producentkou a hlavnou predstaviteľkou, pretože potrebovala mať všetky činnosti pod kontrolou.

Filmový dej sa zameriaval na chamtivosť ľudí v protiklade s jednotlivcami, ktorí nažívajú v harmonickom vzťahu s prírodou. Exteriéry sa nakrúcali v Dolomitoch, kde našla Riefenstahlová uzavreté spoločenstvo pastierov a farmárov. Ich životný štýl sa odlišoval od života v dvadsiatom storočí. Podarilo sa jej vytvoriť krásnu a záhadnú atmosféru a tým znova posunúť žáner horského filmu vyššie.

Film Modré svetlo mal premiéru v Berlíne 24. marca 1932. Na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach bol ocenený striebornou medailou, bol prijatý s nadšením a mal medzinárodný úspech. V kinách sa v roku 1932 premietal ako nemý film, neskôr vo zvukovej podobe. Meno maďarského scenáristu Bélu Balázsa, ktorý bol židovského pôvodu, sa v titulkoch zvukovej verzie už neobjavilo. V roku 1950 bol filmový materiál znova prepracovaný a hudbu k nemu nanovo skomponoval skladateľ filmovej hudby Giuseppe Becce.

Nacionalizmus / Režisérka - dokumentaristka[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1933 pozvali Riefenstahlovú do Berlína, kde sa stretla s Hitlerom a ministrom propagandy Goebbelsom, ktorí boli jej obdivovatelia. Na stretnutí ju žiadali, aby nakrútila zjazdy NSDAP a aby dohliadala na filmovú tvorbu v Nemecku. Leni Riefenstahlová najprv odmietla s odvôvodnením, že nie je zorientovaná v revolučných zmenách a súčasnej politike a dokumentárny film ešte nenakrúcala. Hitler ju však chcel získať, pretože mal obavy, že stranícki filmári zo zjazdov urobia bežné spravodajstvo. On chcel umelecké dielo, vzorom mu bol Krížnik Potemkin ruského režiséra Ejzenštejna. Nakoniec režisérku presvedčili tvrdiac, že politika a umenie sa nemajú miešať a že môže zamestnať vlastný štáb (jej ostatnú prácu vláda dočasne pozastavila).

V auguste 1933 začala Riefenstahlová nakrúcať prvý film z norimberskej trilógie Víťazstvo viery (počas vojny sa stratil), 1. decembra mal film premiéru. Režisérka s ním nebola spokojná, podľa nej bol esteticky nedokonalý v porovnaní s neskoršími filmami trilógie.

Druhý diel trilógie Triumf vôle, z roku 1934 ktorý dokumentoval 6. zjazd NSDAP ukázal, že Riefenstahlová je všestranná kreatívna režisérka. Masové scény, prejavy a nočné zhromaždenia použila vo filme esteticky a tým vytvorila nový druh filmového umenia. Nikto pred ňou takýmto spôsobom nenakrúcal dokumentárny film. 28. marca 1935 mal Triumf vôle za osobnej účasti Hitlera premiéru v paláci UFA v Berlíne.

Za film Triumf vôle dostala režisérka v roku 1934 "Národnú cenu" a minister propagandy Joseph Goebbels ju chválil: „Je to najväčší film o Fuehrerovi, aký bol kedy urobený.“ Na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach v roku 1935 získal film cenu ako najlepší zahraničný dokumentárny film a na svetovej výstave v Paríži v roku 1937 dostal zlatú medailu.

Po vojne bol film odsúdený ako propagandistický, zameriavajúci sa na nacionalistické emócie a oslavujúci Hitlera a jeho teóriu árijskej rasy. Napriek tomuto odsúdeniu sa film aj dnes premieta na filmových školách ako technicky dokonalé dielo, ktoré sa prihovára gestami, sloganmi a symbolmi, jeho finále je založené na choreograficky pôsobivom pochode vojakov, zástupy ktorých sa menia na geometrické tvary, a koncu dominuje Hitlerova postava.

Špeciálne pre Triumf vôle vymyslela Riefenstahlová výťah, na ktorom sa pohybovala kamera po vysokom vlajkovom stožiari. Zábery nasnímané takýmto dynamickým spôsobom znázorňovali zástupy SS, ktoré sa zdali nekonečné.

Posledný zo zjazdových filmov nakrútila Riefenstahlová v roku 1935. Film mal názov Deň slobody - naša armáda, bol nakrútený bez komentára, použila v ňom dvojité expozície, rozostrenie, tiene a evokatívnu hudbu.

Olympia[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1936 poveril Riefenstahlovú generálny sekretár Medzinárodného olympijskeho výboru Dr. Carl Diem, aby zdokumentovala XI. olympijské hry v Berlíne. Riefenstahlová založila spoločnosť, v ktorej bola ona a jej brat Heinz spoločníkmi. Peňažné prostriedky na nakrútenie filmu dostala jej produkčná firma aj z ministerstva propagandy.

Olympia, ktorej realizácia trvala osemnásť mesiacov, bola nakrútená ako dvojdielna poéma. Pri jej výrobe bolo zostrihaných štyristotisíc metrov filmu. V dejinách kinematografie znamená výrazný predel svojim spracovaním.

Vo filme bola použitá efektná svetelná kombinácia, trikové zábery a kamery na vozíku, pohybujcom sa na koľajniciach. Špeciálne pre Olympiu vymyslela výťah, pomocou ktorého sa pohybovala kamera po vysokom vlajkovom stožiari. Takto nakrútené zábery boli veľmi dynamické, znázorňovali zástupy SS, ktoré sa zdali nekonečné. Riefenstahlová použila v Olympii efektné kombinácie umelého a denného svetla, trikové zábery na oživenie diskobola, priamo na štadióne dala vykopať šesť šácht, v ktorých boli umiestnené kamery snímajúce športovcov oproti nebu, aby vynikli ich hrdinské atletické telá. Unikátne zábery dosiahla tým, že skokanom a maratóncom upevnili pri tréningu na telá kamery, prvý raz sa použila kamera pod vodou, aby bol zdokumentovaný skok do vody po častiach.

V roku 1956 bola Olympia zaradená medzi desať najlepších filmov sveta.[1]

Norimberská trilógia spolu s Olympiou ukončili úspešnú režisérsku kariéru Riefenstahlovej. Od roku 1938 nemala žiadnu zmluvu so sponzorom, ani s filmovým štúdiom.

21. marca 1944 sa Riefenstahlová vydala v Kitzbüheli za nadporučíka Petra Jacoba, ale o dva roky sa po nezhodách rozišli.

Denacifikácia[upraviť | upraviť zdroj]

V apríli 1945 spojenci Riefenstahlovú uväznili a spoločne s inými vysokopostavenými nacionálnymi socialistami bola umiestnená na výsluch do zberného tábora. 3. júna 1945 ju po výsluchoch oficiálne Američania denacifikovali a prepustili bez trestu. Počas vojny žila v Kitzbüheli a po denacifikácii Američanmi sa tam vrátila.

Ešte v roku 1940 začala s nakrúcaním filmu Nížina, ktorý plánovala dokončiť v Kitzbüheli v Tirolsku. To však patrilo do francúzskej zóny, a aj keď ju na to Američania upozorňovali, Riefenstahlová bola presvedčená, že denacifikácia Američanmi je dostačujúca a že ju budú uznávať aj ostatní spojenci. Navyše nechcela premiestňovať svoju objemnú filmovú knižnicu.

Keďže denacifikácia vo francúzskej zóne nebola platná, premiestnili Riefenstahlovú do francúzskej zóny v Nemecku. Žila s manželom v domácom väzení vo Schwarzwalde a štyri mesiace strávila v ústave pre choromyseľných vo Freiburgu. V júli 1949 ju nakoniec denacifikoval aj francúzsky tribunál.

Riefenstahlová neskôr tvrdila, že počas výsluchov bola otrasená, keď videla fotografie z koncentračných táborov, podľa dochovanej správy z amerických archívov sa však v tom čase najviac obávala o svoj film Nížina. V tomto filme použila ako komparzistov Rómov, ktorí boli v koncentračných táboroch. Dlho sa jej darilo popierať túto skutočnosť, ale usvedčila ju žiadosť, v ktorej sa uvádzalo, že menovaní ľudia budú za účelom premiestnenia na jej „pľac“, rýchlo prevezení.

Na denacifikačnom súde počas procesu s Riefenstahlovou, 16. decembra 1949 zaznelo: Dotyčná bude zaradená do skupiny súbežníkov… Vo formálnom ohľade je isté, že pani Leni Riefenstahlová, narodená 22. 8. 1902 nebola členkou NSDAP ani inej jej odnože, teda nevzniká žiadne podozrenie z viny podľa direktívy 38. Treba však preskúmať, či a ako pani Riefenstahlová iným spôsobom ako spoluprácou so stranou alebo jej odnožami podporovala nacistické panstvo násilia, alebo či z toho vyšla ako jeho využívateľka…

Z majetku, ktorý jej v tom čase zabavili, dostala po rokoch len časť.

Afrika[upraviť | upraviť zdroj]

Ako šesťdesiatročná odišla Riefenstahlová do Afriky, kde v odľahlej núbijskej oblasti mapovala životný štýl domorodcov. Žila medzi nimi niekoľko rokov, počas ktorých sa naučila ich jazyk. Zachytila ich pri zápasoch, so zvieratami, s deťmi, pri tancoch aj pri pohrebných rituáloch.

Nálepky nacistickej fotografky sa však nezbavila. Jej odporcovia z radov intelektuálov, medzi inými aj Susan Sontagová poukazovali na to, že sa sústredila na bezchybné mladé ľudské telá, a starcov nefotila. Zdôrazňovali, že aj v Núbii uprednostňovala fašistický ideál krásy.

Napriek kritike, jej fotografie z tohto obdobia sú unikátnym umeleckým dielom, ktoré zachytilo jedinečné okamihy.

V oceáne[upraviť | upraviť zdroj]

Vo veku sedemdesiat rokov sa začala venovať potápaniu. S expedíciou sa dostala do Červeného mora, Karibiku a do Indického oceánu. Prvé podmorské fotografie publikovala v roku 1975, zároveň začala nakrúcať dokumentárny film o korálových záhradách, ktorý sa stal umeleckým dielom a vedeckým dokumentom.

Mnohé fotografie z podmorského sveta urobila Riefenstahlová po svojej osemdesiatke, kedy mala za sebou viac ako tisíc ponorov.

Riefenstahlová o svojich potápačských začiatkoch povedala: Moja túžba potápať sa s kyslíkovou bombou bola taká silná, že som použila trik. Zapísala som sa ako Helene Jacobová a sfalšovala som svoj dátum narodenia. Namiesto roku 1902 som uviedla 1922. Inštruktor akoby moje omladenie nebral do úvahy, pozeral sa na mňa skepticky a iste si myslel: Tá to nikdy nedokáže

Leni Riefenstahlová zomrela počas spánku 8. septembra 2003, vo svojom dome v Pöckingu (Nemecko) vo veku 101 rokov.

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

Herecká

    • Tragödie im Hause Habsburg (1924)
    • Der Heilige Berg (1926)
    • Der Große Sprung (1927)
    • Der Weiße Hölle vom Piz Palü (1929)
    • Stürme über dem Mont Blanc (1930)
    • Der Weiße Rausch - Neue Wunder des Schneeschuhs (1931)
    • Das Blaue Licht (1932)
    • S.O.S. Eisberg (1933)
    • Tiefland (1954)

Režisérska

    • Das Blaue Licht (1932)
    • Der Sieg des Glaubens (1933)
    • Triumph des Willens (Triumf vôle) (1934)
    • Tag der Freiheit - Unsere Wehrmacht (1935)
    • Olympia (1938)
    • Tiefland (1954)
    • Impressionen unter Wasser (2002)

Kópie niektorých jej filmov sa nachádzajú v Národnom filmovom archíve v Prahe, ale širokej verejnosti nie sú dostupné.

Fotografická tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

  • The Last of the Nuba. Harper, New York, 1974.
  • The People of Kau. Harper, New York, 1976.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Leni Riefenstahlová na stránkach Bavaria Film International

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]