Vysídlenie Nemcov z Česko-Slovenska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Transport vysídlených česko-slovenských Nemcov po skončeni druhej svetovej vojny.

Vysídlenie Nemcov z Česko-Slovenska alebo odsun Nemcov z Československa (nemecký Abschiebung der Deutschen aus der Tschechoslowakei), tiež Vyhnanie Nemcov z Československa (nemecký Vertreibung der Deutschen aus der Tschechoslowakei) bola hromadná deportácia nemeckého obyvateľstva z Česko-Slovenska po skončení druhej svetovej vojny, v rokoch 19451946.

Na začiatku dvadsiateho storočia neexistoval snáď ani jeden európsky štát s homogénnym obyvateľstvom. Pohyby osôb rôznych národností sa dotýkali takmer každého štátu v ktorom žili národnostné menšiny. Samozrejme, že najväčší vplyv na vysídlenie sudetských a karpatských Nemcov z Československa mali najmä vojnové udalosti a ich konečné výsledky. Išlo o politické rozhodnutia (na základe dohody vysídlení osôb nemeckej národnosti prijaté na konferencii v Postupimi).[1]

Rozhodnutie odsunu nemeckej menšiny bolo prijaté víťaznými veľmocami na Postupimskej konferencii . Jednalo sa o článok XIII. Postupimskej dohody, ktorý hovoril o vysídlení osôb nemeckej národnosti z Československa, Poľska, Maďarska do Nemecka. Vysídlenie časti nemeckého obyvateľstva bolo v povojnovej situácii považované za legálne a preventívne riešene otázky menšiny, ktorá mohla byť aj naďalej zdrojom napätia v medzinárodných vzťahoch.[2]

Vysídlenie Nemcov z Česko-Slovenska predstavovalo drastické riešenie národnostného konfliktu predovšetkým medzi Čechmi a Nemcami. Do prvej svetovej vojny boli Nemci v Rakúskej časti Rakúsko-Uhorska, do ktorej patrilo aj dnešné Česko dominantným národom. Po prvej svetovej vojne a vzniku Česko-Slovenska sa Nemci stali národnostnou menšinou. Problém nedoriešených etnických hraníc medzi Nemeckom, Rakúskom a Českom krátko pred druhou svetovou vojnou využil Adolf Hitler ako zámienku na vytváranie nátlaku na Česko-Slovensko. Nemci sa v Československu snažili uplatniť svoje právo na sebaurčenie oddelením od Československa v zmysle ideí všenemeckého zjednotenia. V roku 1938 došlo k eskalácii a napokon v dôsledku Mnichovskej dohody, uzavrenej medzi štyrmi mocnosťami na nátlak Nacistického Nemecka so súhlasom Francúzska, Spojeného kráľovstva a Talianska, k vynútenému odstúpeniu tzv. Sudetov a ich pričleneniu k Nemeckej ríši. Onedlho došlo na nátlak Nemecka a Talianska k odstúpeniu južných oblastí Slovenska a celej Podkarpatskej Rusi Maďarsku.

Nátlak na okýptené Československo však z nemeckej strany pokračoval. 15. marca 1939 nemecké vojská okupovali Česko a Moravu, kde následne vytvorili tzv. Protektorát Čechy a Morava. Došlo k silnému útlaku všetkých nenemeckých národov v krajine. Na Slovenskom území bolo možné vytvoriť samostatný Slovenský štát, ktorý však bol tiež fakticky v područí nacistického Nemecka. Vo vojnovom štáte Slovákov však, že z hľadiska vývoja vnútropolitickej situácie panovali neporovnateľne lepšie podmienky, než v susednom protektoráte. Na Slovensku až do vojnového obdobia žilo tiež mnoho Nemcov, tzv. Karpatskí Nemci (Karpatendeutsche).

V priebehu druhej svetovej vojny sa v dôsledku nemeckého útlaku na území Protektorátu a neskôr aj v dôsledku okupácie Slovenska po začiatku povstania v roku 1944 národnostný konflikt medzi Čechmi, Slovákmi a Nemcami ďalej vyostroval. Výsledkom bolo, že po oslobodení krajiny sovietskymi vojskami bolo väčšinové obyvateľstvo protinemecky naladené a proti vysídleniu Nemcov z krajiny väčšinové obyvateľstvo neprotestovalo.


Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ján Štefanica: Problematika právneho postavenia národnostných menšín v európskom priestore po ukončení II. svetovej vojny a riešenie tejto otázky, Historické právne systémy a integrácia Európy, Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2011 S. 155-161
  2. Ján Štefanica: Odsuny a výmeny skupín obyvateľstva európskych štátov v prvej polovici 20. storočia, Historia et theoria iuris, Roč. 2, č. 4 (2010), s. 78-93 Dostupné online.