Berlínski filharmonici

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Berlínski filharmonici
Skúška orchestru v Berliner Philharmonie
Skúška orchestru v Berliner Philharmonie
Základné informácie
Pôvodný názov Berliner Philharmoniker
Sídlo Nemecko Berlín
Koncertná sieň Berliner Philharmonie
Vznik 1887 (1882)
Šéfdirigent
Kirill Petrenko
Bývalí šéfdirigenti
Sir Simon Rattle (2002-2018)
Claudio Abbado (1989-2002)
Herbert von Karajan (1954-1989)
Wilhelm Furtwängler (1952-1954)
Sergiu Celibidache (1945-1952)
Leo Borchard (1945)
Wilhelm Furtwängler (1892-1945)
Arthur Nikish (1895-1922)
Hans von Bullow (1887-1892)
Ludwig von Brenner (1882-1897)
Čestní dirigenti
nevymenovaní
Cenné nástroje
Organ Karl Schuke, Berlin IV-72

Berlínski filharmonici (po nemecky Berliner Philharmoniker) je názov jedného z popredných svetových symfonických orchestrov so sídlom v Berlíne. Svoju vynikajúcu povesť si získal najmä počas pôsobenia legendárneho dirigenta Herberta von Karajana. V hlasovaní popredných svetových kritikov vyhlásenom časopisom Gramophone sa umiestnil na druhom mieste v rebríčku dvadsiatich najlepších svetových orchestrov.[1]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Orchester bol založený 54 hudobníkmi na jar 1882 pod názvom Frühere Bilsesche Kapelle (voľný preklad: bývalá Bilseho kapela). Skupinu tvorili hráči, ktorý opustili orchester Benjamina Bilseho kvôli jeho autoritatívnemu prístupu a plánom dopraviť hráčov na koncert do Varšavy v štvrtej triede vlaku. Ako ich prvý dirigent pôsobil Ludwig von Brenner. Hudobníci zápasili s finančnými problémami až do roku 1887 kedy sa ich ujal koncertný agent Hermann Wolff, ktorému sa podarilo stabilizovať orchester pod novým názvom Berliner Philharmoniker. Jeho zásluhou sa tiež podarilo v orchestri angažovať Hansa von Bullow, považovaného za vedúceho dirigenta jeho doby. Za krátky čas Bullow položil základy umeleckej kvality a identity orchestru. Ako hosťujúci dirigenti s orchestrom skúšali mnohé významné osobnosti - Hermann Levi, Hans Richter, Felix von Weigantner, Johannes Brahms, Gustav Mahler či Richard Strauss. V roku 1895 Hansa von Bullow na poste šéfdirigenta vystriedal Arthur Nikish. Za jeho pôsobenia došlo k rozšíreniu repertoáru o súčasných i mimonemeckých skladateľov (Berlioz, Čajkovskij). Nikishovym následníkom sa v roku 1923 stal mladý ambiciózny dirigent Wilhelm Furtwängler. Zameral sa takmer výlučne na interpretáciu skladateľov nemeckého klasicizmu a romantizmu, v čom sa doteraz radí medzi špičku. Pôsobenie orchestru počas nacizmu bolo predmetom špekulácií a táto problematika sa začala výraznejšie otvárať až v roku. Po druhej svetovej vojne sa šéfdirigentom stal Leo Borchard, ktorý tragicky zahynul náhodným nábojom pri streľbe americkej armády v Berlíne. Nahradil ho opäť mladý a zapálený rumunský dirigent Sergiu Celibidache. V roku 1947 sa na svoje bývalé miesto opäť vrátil Furtwängler, ktorý tu pôsobil až do svojej smrti v roku 1954, kedy bol hlasovaním zvolený za šéfdirigenta Herbert von Karajan. Jeho pôsobenie možno označiť ako zlatú éru Berlínskych filharmonikov. Orchester vďaka Karajanovmu vedeniu získal charakteristický zvuk a asa stal azda najpopulárnejším orchestrom na svete a je možno hovoriť až o kulte. Ich nahrávky pre Deutsche Grammophone patria medzi komerčne najúspešnejšie nahrávky klasickej hudby. V roku 1989 Karajan po vyše 30 ročnom pôsobení s orchestrom na svoj post rezignoval (stalo sa tak mesiac pred jeho smrťou). Orchester nestratil nič zo svojej povesti ani pod vedením ďalšieho šéfdirigenta Claudia Abbada. Medzi jeho nahrávkami s orchestrom sú významné najmä opery Straussa, Wagnera, Rossiniho a ďalších. V roku 1998 Abbado ohlásil presun na post umeleckého riaditeľa filharmónie v roku 2002 a za nového šéfdirigenta bol zvolený Simon Rattle, ktorý pôsobí vo filharmónií o sezóny 2002/2003. V apríli 2008 mu hráči prejavili svoju dôveru, keď v hlasovaní rozhodli o jeho zotrvaní vo funkcii.

Hráči[upraviť | upraviť zdroj]

Orchester má medzinárodné zloženie hráčov a v náročných konkurzoch kladie doraz na to, aby bol obsadený hudobníkmi svetovej kvality. Ako prvý hornista tu pôsobí Čech Radek Baborák. V jednotlivých sekciách pôsobia nasledovní prví hráči:

  • prvé husle: Guy Braunstein, Daniel Stabrawa a Toru Yasunaga
  • druhé husle: Christian Stadelmann a Thomas Timm
  • violy: Neithard Resa
  • violončelá: Georg Faust, Ludwig Quandt
  • kontrabasy: Janne Saksala, Klaus Stoll
  • flauty: Anreas Blau a Emmanuel Pahud
  • hoboje: Lucas Navarro a Alexei Ogrintchouk
  • klarinety: Wenzel Fuchs
  • fagoty: Daniele Damiano a Stefan Schweigert
  • lesné rohy: Radek Baborák, Stefan Dohr
  • trúbky: Gabor Tarkovi a Tamas Velenczei
  • pozauny: Christhard Gossling a Olaf Ott

Profil a repertoár[upraviť | upraviť zdroj]

Orchester patrí medzi štandardné veľké symfonické orchestre. Charakteristický je pre neho sýty, efektný zvuk s dôrazom na mohutnosť sláčikovej sekcie, čo platí obzvlášť pre Karajanovu éru.

Orchester má veľmi široký repertoár, s ťažiskom v hudbe nemeckých velikánov klasicizmu a romantizmu. Orchester už od dôb Furtwänglera patrí medzi najuznávanejších interpretov Beethovena, Wagnera či Mahlera.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Berlin Philharmonic na anglickej Wikipédii.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]