Židovské múzeum v Berlíne

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Jüdisches Museum Berlin
JuedischesMuseum 1a.jpg
Židovské múzeum v Berlíne
Základné údaje
Adresa Lindenstraße
Berlín,Nemecko
Rok založenia 1933, obnovené 1978
Typ Múzeum židovskej kultúry a dejín
Vedenie inštitúcie
Riaditeľ W. Michael Blumenthal
Ďalšie odkazy
Web www.juedisches-museum-berlin.de
Commons Jüdisches Museum Berlin
Židovské múzeum v Berlíne.
Línia svetlíkov.

Židovské múzeum v Berlíne (nem. Jüdisches Museum Berlin) je múzeum židovskej kultúry a dejín nachádzajúce sa v nemeckom Berlíne, v mestskej časti Kreuzberg.

Prvé židovské múzeum bolo založené v roku 1933 v Oranienburger Straße. Ale už v roku 1938 ho nacistický režim zavrel. Nápad obnoviť múzeum sa objavil v roku 1971. Židovské oddelenie berlínskeho štátneho múzea sa osamostatnilo v roku 1978. Budova, v ktorej sídlilo bola postavená v barokovom slohu roku 1735, zničená počas druhej svetovej vojny a znovu postavená v roku 1963.

Autor novej budovy bol vybraný v medzinárodnej architektonickej súťaži. Prihlásilo sa do nej 165 architektov, známych a zvučných mien. Daniel Libeskind súťaž nečakane vyhral so svojim myšlienkovo silným konceptom.

Nová budova bola postavená v rokoch 19921999. V roku 1999 bola budova, síce ešte bez exponátov, sprístupnená verejnosti. Oficiálne otvorená bolav roku 2001. Nová stavba patrí výrazom do modernej architektúry a je na nej čitateľný postmodernistický rukopis svojho autora Daniela Libeskinda.

Architektonický a filozofický koncept budovy sa vyznačuje značnou mierou intelektuálnej špekulácie a symbolickej abstrackie. Objekt sa stáva sám sebe pomníkom.

Nová budova[upraviť | upraviť zdroj]

Inšpirácie a filozofia budovy[upraviť | upraviť zdroj]

Pri svojom návrhu Liebeskind vychádzal z úcty k židovskému národu. Uvedomoval si dôležité fakty o ich histórií i silných tradíciách a podľa nich aj postupoval pri tvorbe. Zdôraznil životnú ideu a životný údel židovského národa.

Architektúra budovy v sebe zhmotňuje veľkú filozofiu a symboliku. Pre každého návštevníka by mala byť emocionálnym činiteľom a otvoriť jeho vnímanie, prebudiť v človeku otázky ako uvedomenie si ľudskej podstaty, hodnotu ľudského života, ľudskej obete a silu úderu holokaustu nielen na židov, ale na všetky národy.

Budova ma ostré uhly, línie a nečakane mení svoj smer. Budova je obložená lesklým plechom, napriek tomu je nenápadná, zakrývajú ju stromy. Rozvrhnutie okenných otvorov sa riadi operou Moses und Aron nemeckého hudobného skladateľa židovského pôvodu Arnolda Schoenberga, ktorý ju už nestihol dokončiť, kvôli násilnej deportácii do koncentračného tábora.

Okná sú neorganizované, ľubovoľne veľké, ľubovoľne pretínajúce sa. Sú to akési rezy, rany alebo jazvy, ktoré ostali po činoch ľudí v druhej svetovej vojne na dušiach mnohých ďalších.

Interiér[upraviť | upraviť zdroj]

Interiér stavby má vyvolávať pocit prázdnoty a rozdvojenosti, beznádejnej viery trýznených židov. V parteri budovy je niekoľko sybmolicky abstraktných prvokov, ako sú napr. koľajnice symbolizujúce deportáciu. Vizuálne interiér pôsobí veľmi silným dojmom a svojim charakterom sa blíži az k sakrálnemu typu stavby.

Svetlo z exteriéru prúdi dnu úzkymi oknami a svetlíkmi, ktoré pretínajú celé podlažia. Svetlo sa na nepravideľných stenách láme a vytvára zaujímavé svetelné efekty. Dlho po dokončení stavby bola budova prázdna, aj kvôli oknám, ktoré znemožňovali vystavovať konvenčné expozície. Napriek tomu boli holé priestory prístupné návštevníkom. Vyše 4000 exponátov bolo do múzea nainštalovaných až v priebehu roka 2000. Mnoho návštevníkov, ktorí mali možnosť navštíviť prázdne múzeum, tak i múzeum s expozíciou často tvrdí, že dojem z prázdneho múzea bol omnoho silnejší.

Tri osi[upraviť | upraviť zdroj]

Múzeum je prístupné iba cez podzemnú chodbu, ktorá ho spája s barokovou stavbou z roku 1735. Po vstupe do novostavby sa návštevník stretáva s troma cestami – osami: osou kontinutity, osou exilu a osou holokaustu. Pri prehliadke priestorov sa nikdy nedajú vidieť všetky tri osi naraz, vždy len dve z nich.

  • Os kontinutity: Je priamou a najdlhšou osou, na ktorej sa nachádza stála expozícia múzea. Celá táto os má nebadaný sklon, ktorý však cítiť pri chôdzi – kráča sa po nej ťažko.
  • Os exilu: Os exilu vedie do tzv. „Záhrady exilu“ nachádzajúcej sa vnútri múzea. Nachádza sa nižšie ako okolité priestory a betónové múry, ktoré ju obkolesujú zabraňujú pohľadu na okolie. Nachádza sa v nej 49 betónových stĺpov vysokých 6 metrov. Stĺpy symbolizujú rok založenia štátu Izrael (1948). Posledný, 49. stĺp, symbolizuje Berlín. Z vrcholov kvádrov vyrastajú olivové stromčeky, ako symbol mieru. Návštevník má možnosť získať dojmy z exilu – najprv je to pocit odcudzenia a neistoty vznikajúci šikmým povrchom celej záhrady.
  • Os holokaustu: Os končí veľkými čiernymi dverami, za ktorými sa nachádza tma. Návštevník vstupuje do veže holokaustu. Je tam ticho, chlad a tma. Svetlo do vnútra preniká jedinou štrbinou na strope veže. Vyvoláva pocity neistoty, nemožnosti pochopiť celok a mnohých deprimuje.

Prázdnota[upraviť | upraviť zdroj]

Na niekoľkých miestach múzea sa nachádzajú priestory zvané „voids“ (slovensky „prázdnota“), ktoré sú úplne prázdne, nie sú prístupné a je možné do nich nahliadnuť skrz rôzne okná nachádzajúce s v múzeu. Majú pripomínať prázdnotu, ktorú v Nemecku zanechal holokaust. Liebeskind o nich hovorí: „Prázdne betónové bloky ktoré sú ako prázdne duše.“

Záhrada exilu.

Jedinou výnimkou je tzv. „memory void“ („prázdnota pamäti“), v ktorej sa nachádza inštalácia Schalechet („opadané lístie“), ktorej autorom je umelec Menashe Kadishman. Ide o zhruba 10 000 tvárí vyrobených zo železa a ocele, ktoré majú pripomínať zavraždených židov. Návštevník sa môže rozhodnúť do miestnosti vstúpiť a šľapať po tvárach, čím vznikajú hlasné zvuky, keď sa kov otiera o kov. Podľa zámeru umelca sa tak zavraždeným vracia ich hlas.

Konštrukcia a materiál[upraviť | upraviť zdroj]

Základ stavby tvorí monolitický železobetón. Stavba je pokrytá strieborno-sivým plechom vyrobeným z titánu a zinku. Javí sa ako nový a dodáva budove neadekvátny lesk, vzhľadom na to, čo budova symbolizuje. Libeskind však pri návrhu budovy počítal s patinou, ktorá sa rokmi vytvorí a dá budove úplne iný výraz.

Takisto hliníkové okenné rámy a ich samotné rozmiestnenie, dotvára štylizáciu budovy a vyjadrenie myšlienky aj po materiálovej báze. Veža holokaustu je z pohľadového betónu a z vonku sa javí ako nesúvisiaca časť s budovou. Budovu obklopuje zeleň: park a záhrada starej budovy Múzea. Práve v tomto priestore vyúsťuje os exilu. Betónové kvádre nakloneného súsošia už stihli obrasť zelenou.

Stavba sa javí ako materiálovo strohá a skôr nenápadná, no tvarom je ostro kontrastujúca s existujúcou zástavbou. Tento jav je zmiernený práve obklopujúcou zeleňou. Silný kontrast je viditeľný len z pohľadu zhora. Zdanlivá chaotickosť prevláda aj v umiestnení svetlíkov na streche; ale pri pozornejšom pohľade, môžeme rozpoznať hlavnú os, ktorá prechádza celým masívom rôzne zatáčajúcej sa stavby.

Sklenená dvorana[upraviť | upraviť zdroj]

V septembri roku 2007 bola dokončená tzv. „sklenená dvorana“, ktorá prekryla nádvorie starej budovy múzea. Dvoranu projektoval tiež Liebeskindov ateliér. Budova bola inšpirovaná tradičnými stanmi (sukkah), v ktorých sa stretávajú židia počas sviatku Sukkot. Presklenná fasáda prístavby ponecháva priamy výhľad na záhradu múzea.

Referencie a literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • JODIDIO, P.: Architecture Now! 3 Taschen, 2004.
  • KIPNIS, J.: Daniel Libeskind: The Space of Encounter. Universe, 2004.
  • dokumentárny film z cyklu Architecture: Daniel Liebeskind: Jewish Museum Berlin; Veľká Británia, 2005

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]