Richard Wagner

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Richard Wagner
RichardWagner.jpg
Základné informácie
Narodenie

22. máj 1813
Lipsko

Úmrtie

13. február 1883 (69 rokov)
Benátky

Národnosť

Nemecko

Obdobie tvorby

1828 - 1880

Hudobný smer

romantizmus

Dielo
Počet diel

113

Ťažiskové žánre

opera

Kľúčové diela
Doplnkové informácie
Webstránka

wagneroperas.com

Wilhelm Richard Wagner (* 22. máj 1813, Lipsko – † 13. február 1883, Benátky) bol nemecký hudobný skladateľ a reformátor opery.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a dospievanie[upraviť | upraviť zdroj]

Ako polročnému mu zomrel otec, matka sa po druhý raz vydala, presťahovala sa do Drážďan a malého Richarda s jeho ôsmimi súrodencami vychovával herec Ludwig Geyer. Keď mal osem rokov, zomrel aj jeho otčim Geyer. Potom ho vychovával strýko Adolf Wagner s ktorým spoznal veľké drámy Williama Shakespeara, Friedricha Schillera a iných.

Začal prekladať hry starogréckych dramatikov a venoval sa starej gréčtine. Aby získal hudobné vzdelanie, v roku 1824 sa začal učiť hrať na klavíri a na husliach, hudobnú teóriu a študoval partitúry najmä Ludwiga van Beethovena a Wolfganga Amadea Mozarta. Už ako gymnazista začal písať prvý trauerspiel pod názvom Leubald.

Portrét Richarda Wagnera od Renoira

V roku 1829 zažil mladý Wagner predstavenie opery Fidelio s opernou speváčkou Wilhelmine Schröder-Devrient. Tento zážitok neskôr označil vo svojej autobiografii Mein Leben (Môj život) za okamih, ktorý ovplyvnil jeho rozhodnutie stať sa skladateľom. V roku 1830 začína so štúdiom hudby. O rok neskôr sa zapísal ako študent hudby na Lipskú univerzitu. Jeho učiteľom sa stáva Theodor Weinling.

Wagnerovými prvými dielami boli drobné klavírne skladby, zväčša sonáty a jedno sláčikové kvarteto. Wagnerov prvý pokus o skomponovanie opery ostal nedokončený. Zo zamýšľanej opery Die Hochzeit (Svadba) zostalo zachovaných len 226 taktov. Nie Wagnerova neschopnosť, lež jeho sestra Rosalie, ktorá sa pohoršovala nad nemravnosťou libreta zapríčinila, že toto dielo ostalo len torzom.

Ovplyvnený štúdiom Beethovenových a Mozartových symfónií skomponoval jedinú symfóniu Symphonie C-dur (1832). Už o rok neskôr, v roku 1833, ako zbormajster divadla vo Würzburgu začal Wagner komponovať operu Die Feen (Víly). V roku 1834 získal angažmá ako hudobný riaditeľ v divadlách v Bad Lauchstädt a Magdeburgu. Počas tohto obdobia sa spoznal so svojou prvou manželkou Minnou Planer (* 5. september 1809, Oederan – † 25. január 1866, Dráždany). Ešte v tom istom roku začal komponovať operu Das Liebesverbot (Zákaz lásky).

Komponistove mladé letá ako aj vtedajšia politická a umelecká scéna boli poznačené mnohými búrlivými náladami. V roku 1833 zoznamuje Heinrich Laube mladého Wagnera s novým liberálnym umeleckým kruhom Junges Deutschland (Mladé Nemecko). V Laubeho časopise Zeitung für die elegante Welt (Časopis pre elegantný svet) uverejnil Wagner kritický článok o stave operného žánru v nemecky hovoriacich krajnách pod názvom Die Deutsche Oper (Nemecká opera). V ňom sa pod dojmom Belliniho opery I Capuletti e i Montecchi zamýšľal nad charakterom nemeckej opery ako žánru. Poukazovaním na taliansku opernú tradíciu kritizuje Nemcov, ktorým sa dosiaľ nepodarilo vytvoriť žiadnu národnú drámu zastúpenú plnokrvnými charaktermi. Jediný Nemec, ktorému sa to dosiaľ podarilo bol Wolfgang Amadeus Mozart.

Začiatky kariéry[upraviť | upraviť zdroj]

29. marca 1836 uviedol Wagner v Magdeburgu svetovú premiéru svojej opery Das Liebesverbot oder der Novize aus Palermo (Zákaz lásky alebo novic z Palerma). Za dirigentským pultom stál sám skladateľ. Ešte v tom istom roku odišiel cez Berlín do Königsbergu, kde nastúpil 1. apríla 1837 ako hudobný riaditeľ miestneho divadla. 26. novembra 1836 sa zosobášil s Minnou Planer.

Finančné ťažkosti a dlhy spôsobené nadštandardným luxusným životným štýlom sprevádzali Wagnera po celý jeho život. Vdaka platobnej neschopnosti kônigsberského riaditeľa odchádza zadlžený Wagner do Rigy, kde prijal miesto šéfdirigenta divadla. Tam bol pre svojich veriteľov nedosiahnuteľný. V provinčnom meste sa však nikdy necítil dobre a onedlho sa aj tu dostal do finančných ťažkostí. Kvôli veriteľom v Magdeburgu a Königsbergu, pred ktorými bol permanentne na úteku nemal ani cestovný pas. Rozhodol sa preto pre tajný útek do Paríža cez Londýn po mori. Priatelia previedli manželov Wagnerovcov tajne cez rusko-pruskú hranicu a 9. júla 1839 sa nalodili na malú plachetnicu Thetis. Búrlivá a nebezpečná plavba cez úžinu Skaggerak, rozzúrené živly a pokriky námorníkov zanechali na Wagnera obrovský dojem, ktorý neskôr zúžitkoval pri písaní opery Bludný Holanďan.

Parížsky život[upraviť | upraviť zdroj]

20. augusta 1839 pricestoval do Bologne-sur-mer. Tak ako každý umelec vtedy aj Wagner sa pokúšal presadiť v Paríži. V tomto Hlavnom meste umeleckého diania 19. storočia žili a pôsobili všetci velikáni doby. Hudobné divadlo prekvitalo, pre Paríž písali Giacomo Meyerbeer, Jacqeues Fromental - Halévy, Daniel Esprit Auber, Gioachino Rossini, nekorunovaný kráľ opery, či Gaetano Donizetti. Wagner sa čoskoro zoznámil s Heinrichom Heinem, ktorý ho uviedol do parížskej spoločnosti. Nových známych nadchýnal historkami o úteku z Rigy a veľmi fundovanými znalosťami z dejín hudby. Príjmy a krátkodobú pozornosť si zaslúžil zhudobnením cyklu niekoľkých francúzskych básní pod názvom Les deux grenadiers, ktorých autorom bol práve Heinrich Heine.

Prvé úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Román Ewarda Georga Bulwer-Lyttona Rienzi - posledný tribún si mladý Wagner prečítal ešte v roku 1837. O rok neskôr napísal libreto. Hudbu komponoval postupne v Rige, Boulogne-sur-mer a v Paríži. Svetová premiéra sa však nekonala vo Francúzsku ale v Dráždanoch, kde sa 20. októbra 1842 stretla s ohromujúcim úspechom. O uvedenie tejto opery sa svojou intervenciou zasadil aj Giacomo Meyerbeer, rodák z Berlína, ktorý v dvadsaťdeväťročnom Wagnerovi videl talentovaného mladého muža. Táto opera dnes bohužiaľ nepatrí k pevným repertoárovým kusom, nepochybne aj kvôli scénickej náročnosti, tak charakteristickej pre žáner Veľkej opery.

Povzbudený úspechom sa Wagner pustil do písania nového javiskového diela. Ani nie za štyri mesiace bol Bludný Holanďan dokončený. Premiéra sa konala 2. januára 1843, opäť v Dráždanskom dvornom divadle. Nemala však ani zďaleka taký obrovský úspech ako Rienzi a po štyroch večeroch bola stiahnutá z repertoáru. Už príprava svetovej premiéry niesla v sebe isté ťažkosti. Mníchov a Lipsko označili túto operu ako nevhodnú pre nemeckého diváka a odmietli ju uviesť.

Z hľadiska hudobného štýlu je Bludný Holanďan pokračovaním kompozičného štýlu Carla Mariu von Webera, ale vo vzrušených pasážach Erika a Senty zaznieva takzvaný sprechgesang(hovorený spev), opierajúci sa o rytmus reči. Konečným výsledkom je tak deklamačný spev doprevádzaný hudbou.

Tannhäuser[upraviť | upraviť zdroj]

Bludný Holanďan na scéne saského Kráľovského divadla v Dráždanoch priniesol Wagnerovi menovanie na post Kráľovského dvorného kapelníka. Okrem dirigovania v Dráždanoch cestoval po celom Nemecku a venoval sa dirigovaniu svojich opier. 7. januára 1844 dirigoval berlínsku premiéru Holanďana, po ktorej mu prišli gratulovať mnohí prominentní hostia, medzi inými aj Felix Mendelssohn – Bartholdy. V tomto naskrz plodnom a úspešnom období vznikali prvé nápady pre neskoršie diela. V Mariánskych kúpeľoch sa Wagner začítal do stredovekého románuWolframa von Eschenbacha Parzivala, ktorý ho neskoršie motivoval k napísaniu posvätnej slávnostnej javiskovej hry Parsifal. V tomto období dokončil skladateľ prozaickú skicu Lohengrina a začal sa venovať príprave Majstrov spevákov norimberských. 19. októbra 1845 bola za veľkého očakávania a záujmu publika po prvýkrát uvedená opera Tannhäuser. Nestretla sa však s veľkým nadšením. Toto dielo nepochybne predznamenalo dalšiu Wagnerovu tvorbu v oblasti Hudobnej drámy, aj ked tu ešte nachádzame piesňové či ariózne prvky. Sprechgesang už však plne nahradil recitatív, charakter hudby korešponduje so spádom reči. Tannhäuser sa dočkal mnohých prepracovaní. Kvôli parížskemu publiku, ktoré bolo zvyknuté na úplne inú divadelnú prax, ako tomu bolo v Taliansku alebo nemecky hovoriacich krajinách bolo nevyhnutné prispôsobiť Tannhäusera štýlu Veľkej opery. Jednou z noviniek bol balet po piatom obraze, bez ktorého sa žiadne dielo uvedené v parížskej Opéra nemohlo zaobísť. Premiéra v roku 1861 vošla aj napriek tomu do dejín ako Parížsky škandál. Publikum bolo nekompromisné a importované javiskové umenie rušilo piskotom a krikom. Inak u odbornej kritiky sa Tannhäuser stretol s obrovským úspechom. Jeden z najvýznamnejších vtedajších kritikov Eduard Hanslick, označil Wagnera za najväčší talent svojej doby. Jednako sa Wagner od tohto hodnotenia dištancoval a 1. januára 1847 napísal Hanslickovi do Viedne: To, čo nás rozdeľuje je váš obdiv Meyerbeera. Ked dám dokopy to, čo si predstavujem pod pojmami vnútornej rozorvanosti, vonkajšej malosti ducha a pridám k tomu to, čo sa mi vo svete opernej tvorby protiví, zhrnul by som to pod pojem Meyerbeer. Prečo sa Wagner odvrátil od Meyerbeera, ktorý bol veľkým vzorom mladého skladateľa a o ktorého sa samotný velikán Meyerbeer aj neskôr zasadil, nie je až tak celkom jasné. Snáď sklamanie z parížskej premiéry Tannhäusera spojené s absolútne iracionálnym antisemitizmom Wagnera (Meyerbeer ako i Hanslick boli židia) vyústilo do tejto krajnej nenávisti židovstva, ktorá tvorí nezmazateľnú a trpkú kapitolu Wagnerovho života.

Revolúcia a Zürichské obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1849 skladateľ kompromitovaný účasťou na revolúcii v roku 1848, kde bojoval na drážďanských barikádach, musel opustiť krajinu a s falošnými dokumentmi úspešne prešiel hranicu a usadil sa v Zürichu. Toto obdobie prinieslo sériu teoretických prác, ktoré znamenajú revolúciu v opernej estetike.

V Zürichu Wagner písal veľkú tetralógiu Prsteň Nibelungov, spoznával Schopenhauerovu filozofiu, ktorá mala veľký vplyv na jeho náhľady na život a svet. Zoznamuje sa s Matildou Wesendonk, s ktorou sa púšťa do vôd lásky a romantiky, a najväčším plodom tejto lásky je opera Tristan a Izolda. Keď sa Wagnerov vzťah s Matildou skončil, v roku 1858 odišiel do Talianska, potom vďaka amnestii mohol žiť vo všetkých nemeckých štátoch. Toto obdobie pre neho bolo nepokojné, lebo neustále cestoval a navštevoval mnohé krajiny (Maďarsko, Francúzsko, Rusko, Rakúsko a iné). Vo Francúzsku zase zažil neúspech, tentoraz s operou Tannhäuser.

Wagnerov úspech a koniec života[upraviť | upraviť zdroj]

Aj napriek svojmu vysokému dôchodku nerozumne rozsýpal peniaze, čo ho priviedlo k materiálnej biede až natoľko, že chcel spáchať samovraždu. Keď sa mu zdalo, že nemá východisko, nadviazal priateľstvo s horlivým mecenášom, s mladým bavorským kráľom Ľudovítom II., ktorý ho obdivoval, považoval ho za geniálneho človeka, bol voči nemu mimoriadne veľkorysý a umožnil aby si päťdesiatročný Wagner splnil životný sen – vystaval veľkolepé divadlo na slávnostné predvádzanie svojich opier. Toto divadlo sa začalo stavať v roku 1872 v Bayreuthe a tu po prvýkrát zaznela štvorčasťová opera Prsteň Nibelungov a predvádzané boli aj opery Bludný Holanďan, Tannhäuser, Tristan a Izolda.

Keďže Wagner príliš využíval kráľovu priazeň, vyvolal nepokoj šľachty, ktorej sa nepáčilo ako Richard neobmedzene využíva aj kráľovu dôveru, nepotrebne prázdnil štátnu pokladnicu a peniaze minul na predvádzanie opier. Aby nešťastie bolo ešte väčšie, Wagner sa zamiloval do Cosimy Lisztovej, manželky dirigenta a skladatela Bülova, s ktorou v roku 1865 opustil krajinu a odsťahovali sa do Švajčiarska, kde prežil najšťastnejšie dni svojho života. Tu pokojne pracoval na svojich dielach, zakončil komédiu Majstri speváci Norimberskí a tetralógiu Prsteň Nibelungov. Napísal aj spisy – Beethoven, Umenie a relígia, O dirigovaní. Tu napísal aj orchestrálnu skladbu Siegfried-Idyll, ktorú Wagner venoval manželke k narodeninám.

Posledné roky Wagner dumal nad reorganizáciou divadelného výhľadu, lebo jeho reforma opery vyžadovala aj reformu javiska a hľadiska. To uskutočnil v jeho divadle v Bayreuthe. Toto divadlo môže prijať 2 000 divákov, nemá balkóny, sedadlá su usporiadané amfiteatrálne a končia sa galériou, svetlá v hľadisku musia byť zhasnuté, orchester musí byť skrytý v jame.

Tesne pred koncom života pobudol vo vile Wahnfried, ktorú si vystaval v blízkosti jeho divadla. Koncom roku 1882 mu srdcová choroba zapríčinila mnohé ťažkosti a lekári radili aby šiel na oddych do Talianska. Tak Wagner odcestoval do Benátok, kde o niekoľko mesiacov neskôr zomrel.

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Wagner patrí medzi najvplyvnejších skladateľov v dejinách hudby a predovšetkým najvýznamnejších reformátorov opery. Svoje názory na opernú tvorbu prezentoval postupne vo svojich esejách. Medzi najdôležitejšie aspekty, ktoré priniesol do nazerania na operný žáner, patrí predstava "úplneho umeleckého diela" (Gesamtkunstwerk), '"nekonečnej melódie" a princíp leitmoivu.

Gesamtkunstwerk a hudobná dráma[upraviť | upraviť zdroj]

Termín Gesamtkunstwerk ("úplné umelecké dielo") použil Wagner po prvykrát vo svojej eseji Umenia a revolúcia (Die Kunst und die Revolution) vydanej v roku 1849. Termín vyjadruje predstavu umeleckého diela ako syntézy všetkých druhov umení – múzických (hudba, divadlo, tanec), výtvarných umení (maľba, sochárstvo, architektúra – to znamená stvárnenie scény) a literatúry. V roku 1849 taktiež vydal esej Umelecké dielo budúcnosti (Das Kunstwerk der Zukunft), v ktorom rozvinul tento koncept. Wagner považoval grécke tragédie Aischylosa za najlepšie (hoci stále nedokonalé) príklady úplnej umeleckej syntézy, ale táto syntéza bola podľa neho čoskoro narušená Euripidesom. Veril, že počas ďalšej histórie až do jeho doby sa jednotlivé druhy umení od seba stále viac a viac vzďaľovali, čo malo za následok také „monštrozity“ ako Grand opera, model opery etablovaný v tej dobe vo Francúzsku, Taliansku a ďalších krajinách.

V roku 1851 Wagner dokončil svoju rozsiahlu publikáciu Opera a dráma (Opera und drama), v ktorej detailne popísal jeho ideál spojenia opery a drámy, v ktorých sú jednotlivé umenia podriadené spoločnému cieľu. Túto predstavu tzv. hudobnej drámy sa snažil aplikovať do praxe pri komponovaní cyklu Prsteň Nibelungov (Der Ring des Nibelungen) a neskor pri jeho ďalších operách, označovaných z tohto dôvodu často ako hudobné drámy.

Nekonečná melódia[upraviť | upraviť zdroj]

Predstava "nekonečnej melódie" súvisí s Wagnerovým konceptom hudobnej drámy, či presnejšie drámy hudobno-poetickej. Skladateľ zrušil zaužívanú stavbu opery, založenej na striedaní árií, recitatívov a zborov. Honosné koloratúry musia podľa jeho názoru ustúpiť "nekonečnej melódii", spevnému recitatívu, ktorý je v prísnej závislosti od dramaticko-poetického výrazu. Funkcia zborov sa úzko viaže s dramatickým prúdom, hlas je rovnocenný s nástrojom. Wagner tiež významne reformoval postavenie orchestru v opere, ktorý z úlohy sprievodu prechádza do úlohy hlavného činiteľa výrazu. Orchester, hlavne v jeho neskorších operách, je veľmi početne obsadený, nehrá len hudobný sprievod ale programovú symfonickú hudbu. Wagner rozvinul techniku jednotlivých nástrojov a ich výrazové možnosti pre dosiahnutie skvelých ilustračných efektov. Pre jeho potrebu boli dokonca vyrobené úplne nové typy nástrojov, napríklad Wagnerova tuba.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Opery[upraviť | upraviť zdroj]

  • Die Hochzeit(Svadba)(1832, 226 taktov zachovaných)
  • Die Feen (Víly)(1834, svetová premiéra: 29. jún 1888 Kráľovské dvorné a národné divadlo Mníchov)
  • Das Liebesverbot oder die Novize aus Palermo (Zákaz lásky alebo novicka z Palerma) (1834 – 1836, svetová premiéra: 29. marec 1836 Mestské divadlo Magdeburg)
  • Rienzi, der letzte der Tribunen (Rienzi, posledný tribún) (1837 – 1840, svetová premiéra: 20. október 1842 Kráľovské saské dvorné divadlo Dráždany)
  • Der fliegende Holländer (Blúdiaci Holanďan)(1840 – 1841, svetová premiéra: 2. január 1843 Kráľovské saské dvorné divadlo Dráždany. Prepracované 1852 (Zürich) a 1864 (Mníchov))
  • Tannhäuser und der Sängerkrieg auf Wartburg (Tannhäuser a súboj spevákov na Wartburgu)(1842 – 1845, svetová premiéra: 19. október 1845, Kráľovské saské dvorné divadlo Dráždany prvotlač partitúry, tzv. „Dráždanská verzia“), 1861 (Paríž, vo fr. jazyku), 1875 (Viedeň, tzv. „Parížska verzia“)
  • Lohengrin (1845 – 1848, svetová premiéra: 28. august 1850, Veľkovojvodské divadlo Weimar.)

Hudobné drámy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Der Ring des Nibelungen (Prsteň Nibelungov ), má štyri časti:
    • Predvečer: Das Rheingold (Rýnske zlato) (1851 – 1854, svetová premiéra: 22. september 1869 Kráľovské dvorné a národné divadlo Mníchov)
    • Prvý deň: Die Walküre (Valkýra) (1851 – 1856, svetová premiéra: 26. jún 1870 Kráľovské dvorné a národné divadlo Mníchov)
    • Druhý deň: Siegfried (1851 – 1871, svetová premiéra: 16. August 1876 Festivalové divadlo Bayreuth)
    • Tretí deň: Götterdämmerung (Súmrak bohov)(1848 – 1874, svetová premiéra: 17. august 1876 Festivalové divadlo Bayreuth)
  • Tristan und Isolde (Tristan a Izolda) (1856 – 1859, svetová premiéra: 10. jún 1865 Kráľovské dvorné a národné divadlo Mníchov)
  • Die Meistersinger von Nürnberg (Majstri speváci norimberskí)(1845 – 1867, svetová premiéra: 21. jún 1868 Kráľovské dvorné a národné divadlo Mníchov)
  • Parsifal (1865 – 1882, svetová premiéra: 26. júl 1882 Festivalové divadlo Bayreuth) – „Posvätná slávnostná hra“

Knihy o hudbe[upraviť | upraviť zdroj]

  • Umenie a revolúcia
  • Umelecké dielo budúcnosti
  • Opera a dráma
  • Príhovor k priateľovi

Kontroverzia[upraviť | upraviť zdroj]

Wagner je dodnes azda najkontroverznejším skladateľom v dejinách hudby, predovšetkým pre jeho nacionalizmus a antisemitizmus. Ten sa prvykrát prejavil v diele Das Judentum in der Musik (Židovstvo v hudbe), ktoré vydal najskôr anonymne a neskor sa k nemu prihlásil. Wagner si v ňom sťažuje na požidovčené umenie a použil tézu, že „Židovstvo samo o sebe je neschopné, ako svojím zovňajškom, svojou rečou, ale predovšetkým svojím spevom, ktorý sa odvažuje nazývať umením“.

Niektorí autori sa domnievajú, že z Bayreuthského spolku Richarda a Cosimy Wagnerových prišiel do nemeckej spoločnosti úplne nový druh biologického rasizmu, ktorý bol ovplyvnený Francúzom Arthurom de Gobineau a ponemčeným Angličanom a zástancom eugeniky Houstonem Stewartem Chamberlainem. Obaja hlásali nadradenosť árijskej rasy nad židovskou. Chamberlain sa v roku 1908 oženil s Wagnerovou dcérou Evou.

Na druhej strane mal Wagner paradoxne medzi Židmi niekoľko priateľov a spolupracovníkov, mj. Karla Tausiga, Josepha Rubinsteina, Angelo Neumanna a slávnu speváčku Lilli Lehmann.

Wagnerov antisemitizmus je dodnes predmetom mnohých štúdií, ktorí ho skúmajú a vykladajú v duchu Wagnerovej doby, spoločenských okolností a filozofického pozadia jeho diela. Jeho hudba bola v 30. a 40. rokoch 20. storočia zneužitá ako súčasť nacistickej propagandy. Adolf Hitler bol Wagnerovým obdivovateľom a videl v jeho operách stelesnenie svojich vízií o nemeckom národe.

Po druhej svetovej vojne bol z tohto dôvodu v Izraeli neoficiálny zákaz uvádzať Wagnerove diela. Každý pokus o ich uvedenie sprevádzali búrlivé ohlasy a protesty. Dobre známy a zdokumentovaný prípad sa udial v roku 2001, kedy dirigent Daniel Barenboim uviedol ako prídavok na záver koncertu na izraelskom festivale skladbu z Wagnerovej opery Tristan a Izolda. Reakcia prevažnej časti publika bola veľmi priaznivá, ale niektorí poslucháči opustili sálu s protestnými výkrikmi.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]