Fryderyk Chopin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Fryderyk Chopin
Fryderyk Chopin
poľský hudobný skladateľ

Narodenie 22. február/1. marec 1810
Żelazowa Wola, Poľsko
Úmrtie 17. október 1849 (39 rokov)
Paríž, Francúzsko

Fryderyk Chopin (* 22. február alebo 1. marec 1810, Żelazowa Wola pri Varšave, Poľsko – † 17. október 1849, Paríž, Francúzsko) (celým menom Fryderyk Franciszek Chopin) bol poľský hudobný skladateľ vážnej hudby, ktorý je známy svojimi takmer výlučne klavírnymi skladbami.

Chopinov otec bol francúzsky emigrant, matka pochádzala zo schudobneného šľachtického rodu z Poľska. Frédéric Chopin prežil krásne detstvo vo Varšave. V roku 1816 sa začal učiť hru na klavíri u Čecha Vojtěcha Živného a už v siedmich rokoch sa pokúšal o svoje prvé skladby. Od roku 1822 bol žiakom varšavského lýcea a medzi rokmi 18261829 sa učil u Józefa Elsnera hudobnú teóriu na konzervatóriu. Potom vyšla tlačou jeho prvá skladba Klavírne rondo c moll. Po škole slávil úspech koncertovaním vo Viedni, Prahe, Tepliciach a Drážďanoch. V roku 1830 opustil Poľsko a vydal sa do Viedne. Jeho umenie, šarm, prenikavá inteligencia a vybrané spôsoby k nemu pútali pozornosť spoločnosti. V roku 1831 presídlil do Paríža, kde pôsobil tiež ako učiteľ hudby. Nadviazal tu vzťah s George Sandovou, ale zostal až do konca života slobodný. V rokoch 18381839 sa zdržiaval na Malorke (George Sandová jeden z ich pobytov líčila v Zime na Malorke), kde ťažko ochorel pľúcnou chorobou. Často sa zdržiaval v kúpeľoch po celej Európe, v roku 1848 cestoval aj po Anglicku a Škótsku. Tuberkulóze podľahol 17. októbra 1849 v Paríži. Tu je pochovaný, jeho srdce v striebornej schránke je však uložené vo Varšave. Na Chopinovu počesť sa vo Varšave konajú medzinárodné súťaže mladých klaviristov.

Väčšina Chopinovych diel je určená pre klavír. Jeho improvizačné umenie sa zobrazilo v Preludiach, zatiaľ čo v Nokturnoch z 30. a 40. rokov sa uplatnila jeho veľmi jemná, spevná a konfiguráciami opradená melodika. Tanečné skladby komponoval výhradne v trojdobom metre, pritom poľský národný prvok preniká najviac v 60 mazurkách a v slávnostných polonézach. Jeho valčíky majú prevažne salónny ráz. 3. klavírna a 1. violončelová sonáta (1846) vykazujú nezvyčajné formové riešenia (slávny Smútočný pochod predchádzal kompozícii ostatných viet sonáty b moll o dva roky).

Biografia[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Chopinove rodisko v obci Żelazowa Wola

Frédéric Chopin sa narodil v obci Żelazowa Wola nachádzajúca sa 15 km západne od Varšavy v Sochaczewskom okrese, v vtedajšom Varšavskom kniežatstve. Jeho otec, Mikołaj (francúzsky Nicolas) Chopin, pôvodom Francúz z Lotrinska, emigroval do Poľska v roku 1787 vo veku 16 rokov a slúžil v poľskej národnej garde počas Kościuszkovho povstania. Zároveň tiež vyučoval deti poľskej šľachty, okrem iného Skarbekeov, s ich dcérou, Justynou Krzyżanowskou sa oženil.[1]

Justynin brat bol otcom neskoršieho generála Únie Włodzimierza Krzyżanowského.[2][3]

Sobáš Mikołaja a Justyny sa konal v bazilike v Brochówe v Mazovskom vojvodstve. V tomto chráme bolo tiež pokrstené ich druhé dieťa, jediný syn, narodený 1. marca 1810 „Fryderyk Franciszek Chopin“. Roku 1892 bol vo farnom kostole nájdený dokument [4], ktorý uvádza ako dátum narodenia 22. februára 1810, ale obvykle je uvádzaný ako dátum narodenia 1. marec.[4] Ďalšími Chopinovými súrodencami boli sestry Ludwika (* 1807), Isabella (* 1811) a Emilia (* 1812).

V októbri 1817, vo veku Chopinových siedmich rokov, sa rodina presťahovala do Varšavy. Otec prijal ponuku od lexikografa Samuela Lindeho vyučovať francúzštinu na varšavskom lýceu. Škola sa nachádzala v Saskom paláci a Chopinova rodina bývala v jeho areáli. V roku 1817 veľkovojvodca Constantine zmenil využitie paláca (pre potreby armády) a lýceum sa presťahovalo do Kazimierzského paláca,[5] v areáli dnešnej Varšavskej univerzity. Rodina žila v priestornom apartmáne na druhom poschodí susednej budovy. Fryderyk Chopin navštevoval toto lýceum v rokoch 1823 až 1826.

Poľský duch, kultúra a jazyk plne prestupoval Chopinov domov a Chopin tak nezvládol francúzštinu perfektne, a to ani neskôr pri pobyte v Paríži.[6] Louis Enault, životopisec, si vypožičal citát George Sandovej, ktorá Chopina popísala ako „poľskejšieho ako Poľsko samotné“.[7]

Justyna Chopinová podľa Mieroszewského, 1829

Celá Chopinova rodina bola veľmi muzikálna. Otec hral na husle a flautu, matka hrala na klavíri a dávala hodiny. Vďaka rodičom sa tiež Fryderyk skoro zoznámil s hudbou v mnohých jej formách.[8]

Józef Sikorski, hudobník a Chopinov súčasník vo svojich pamätiach Wspomnienie Chopina sa zmieňuje, že ako dieťa Chopin často plakal, keď jeho matka hrala na klavíri. Vo veku šiestich rokov sa už pokúšal reprodukovať hudbu a tiež sa pokúšal o nové melódie.[9] Prvé klavírne lekcie mu poskytovala jeho staršia sestra Ludwika.[8]

Chopinovým prvým učiteľom klavírnej hry bol v rokoch 1816 – 1822 Čech Vojtěch Živný, v Poľsku písaný ako Wojciech Żywny.[10] Hoci už ako mladík svojho učiteľa prekonal, vždy sa neskôr o Živnom vyjadroval s úctou. Vo veku sedmich rokov Szopenek absolvoval svoje prvé verejné vystúpenia a čoskoro si vyslúžil zrovnanie s Mozartom a Beethovenom.[8]. Vo veku ôsmich rokov predviedol pod vedením Živného klavírny koncert českého skladateľa Vojtěcha Jírovca.[11]

V siedmich rokoch tiež zložil dve polonézy (g mol a B Dur). Prvá z nich bola vydaná v zborníku Izydora Józefa Cybulského (skladateľ, rytec, riaditeľ organovej školy a jeden z mála vydavateľov v Poľsku); druhá je zachovaná ako rukopis opísaný Mikołajem Chopinom. Tieto malé diela zniesli porovnanie nielen s polonézami predných varšavských skladateľov, ale aj so slávnou Polonézou Ogińského. Výrazný rozvoj Chopinovej melodickej a harmonickej invencie a klavírnej techniky sa prejavil v ďalšom Chopinovom diele Polonéza As dur, ktorú venoval v roku 1821 k meninám svojmu učiteľovi Živnému.[8]

Vo veku 11 rokov vystúpil pred ruským cárom Alexandrom I. pri príležitosti otvorenia varšavského Sejmu.[9]

Ako dieťa bol Chopin schopný absorbovať veľké množstvo podnetov a využiť ich pre svoj rozvoj. Tiež sa u neho prejavil výtvarný talent.[8] V dobe svojich štúdií napr. veľmi prekvapil svojho učiteľa, keď nakreslil jeho portrét.[12]

Tiež bol pozvaný do paláca Belvéder ako spoluhráč syna veľkovojvodu Constantina Pavloviča, keď často okúzľoval prchlivého veľkovojvodu svojou klavírnou hrou.[8] Julian Ursyn Niemcewicz potvrdzuje Chopinovú popularitu vo svojej dramatickej ekloze Nasze Verkehry (1818).[8]

V čase puberty, počas prázdninového pobytu v dedine Szafarnia v Kujavsko—pomorskom vojvodstve, kde bol hosťom A. Radziwiłła, sa Chopin zoznámil s ľudovou hudbou, ktorej motívy často neskôr použil vo svojich skladbách. V jeho dopisoch z týchto prázdnin (známe „Szafarnia Courier“) sa prejavil jeho literárny talent.[12]

Vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Chopin, vzdelávaný doma do veku trinástich rokov, nastúpil na varšavské lýceum roku 1823, ale pokračoval v štúdiu klavírnej hry u Živného. Roku 1825, pri interpretácii diela Ignáca Moschelesa, nadchol publikum svojou improvizáciou a bol vyhlásený „najlepším pianistom Varšavy“.[8]

Na jeseň roku 1826 Chopin začal študovať trojročný kurz u poľského skladateľa Jozefa Elsnera na varšavskom konzervatóriu, ktoré bolo vtedy súčasťou varšavskej univerzity (z tohoto dôvodu je Chopin často uvádzaný ako absolvent tejto univerzity). Chopin sa po prvýkrát s Elsnerom stretol začiatkom roku 1822; je isté, že Elsner dával Chopinovi prvé rady už v roku 1823 a v roku 1826 Chopin oficiálne navštevoval kurzy hudobnej teórie, continua a skladby.

Józef Elsner podľa Fajansa, po roku 1853

V ročnom hodnotení Elsner zmieňuje Chopinov značný talent a hudobnú genialitu. Rovnako ako Živný aj Elsner vypozoroval rozkvetajúci sa talent. Elsnerov štýl výuky bol založený na neochote obmedzovať Chopina úzkoprsými, akademickými, zastaranými pravidlami a na jeho rozhodnutie umožniť mladému umelcovi dospieť v súlade s jeho prirodzenosťou.“[13] Na konzervatóriu Chopina tiež učil český hudobník Josef Javůrek.[11]

V roku 1827 sa rodina presťahovala do podnájmu naproti varšavskej univerzite, do paláca Krasińských na Krakovskom predmestí č. 5 (v ktorom dnes sídli varšavská akadémia krásnych umení). Chopin tu žil až do doby, než v roku 1830 opustil Varšavu. (v rokoch 1837—39 tu umelec a básnik Cyprian Norwid študoval maliarstvo; neskôr napísal poému „Chopinov klavír“, o ruských vojakoch, ktorí v roku 1863 vyhodili Chopinov nástroj z okna.[14])

V roku 1829 poľský maliar Ambroży Mieroszewski vytvoril sadu portrétov Chopinovej rodiny (Chopinova mladšia dcéra Emilie zomrela v roku 1827): Chopinovych rodičov, staršiu sestru Ludwiku, mladšiu sestru Izabelu a tiež samozrejme Fryderyka (originály boli zničené počas druhej svetovej vojny, zachovali sa iba čiernobiele fotografie). V roku 1913 napísal historik Édouard Ganche, že táto maľba predčasne zrelého skladateľa ukazuje „mladosť ohrozenú tuberkulózou. Jeho tvár je veľmi bledá, má výrazný ohryzok, prepadnutú tvár a oči s príznaky tuberkulózy“. Chopinova mladšia sestra Emilie zomrela na tuberkulózu vo veku 14 rokov a ich otec tejto chorobe podľahol v roku 1844.[13]

Chopin sám obvykle nedával skladbám mená, identifikoval ich podľa žánru a čísla.[15] Jeho skladby boli inšpirované emočnými a zmyslovými zážitkami jeho vlastného života. Jednou z prvých inšpirácií bol krásny spev študentky konzervatória a neskôr sólistky varšavskej opery Konstancie Gładkowskej. V listoch svojmu priateľovi Tytovi Woyciechowskému Chopin píše, ktoré z jeho skladieb alebo ich časti boli inšpirované jeho erotickými predstavami. Jeho umelecká duša bola obohacovaná priateľstvom s „hviezdami“ vtedajšieho varšavského umeleckého a intelektuálneho sveta, ako boli: Maurycy Mochnacki, Józef Bohdan Zaleski a Julian Fontana.[16]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Chopin podľa Mieroszewského, 1829

V septembri 1828 sa Chopin vydal do sveta v spoločnosti rodinného priateľa, zoológa Felikse Jarockého, ktorý mal v úmysle zúčastniť sa vedeckej konferencie v Berlíne. Tu Chopin navštívil predstavenia niekoľkých opier režírovaných Gaspare Spontinim, navštívil koncerty a videl Carla Friedricha Zeltera, Felixa Mendelssohna a ďalšie celebrity. Na spiatočnej ceste bol hosťom kniežaťa Radziwiłła, guvernéra veľkovojvodstva Poznaňského, uznávaného skladateľa a snaživého violončelistu. Pre knieža a jeho dcéru Wandu zložil Polonézu pre violoncello a klavír C dur, Op. 3.[17]

Neskôr vo Varšave v roku 1829 Chopin počul hrať Paganiniho a stretol sa s nemeckým klaviristom a skladateľom Johannom Nepomukom Hummelom. V auguste toho roku, tri týždne po ukončení štúdií na varšavskom konzervatóriu, sa uskutočnil Chopinov debut vo Viedni. Tu odohral dva klavírne koncerty a získal mnoho priaznivých kritik, hoci mu bol niektorými vyčítaný slabý úder. Vo Viedni sa zoznámil s českým huslistom Josefom Slavíkom.[11] Nasledoval koncert konaný v decembri 1829 vo varšavskom podnikateľskom klube, kde sa uskutočnila premiéra Chopinovho klavírneho koncertu č. 2 f moll Op. 21 a ďalej prvé vystúpenie v poľskom Národnom divadle, konané 17. marca 1830, kde predniesol svoj klavírny koncert č. 1 e moll Op. 11. V tomto období tiež začal písať svoje prvé Étude (1829 – 1832).[9]

Chopinove úspechy ako interpreta a skladateľa mu otvorili dvere do západnej Európy a 2. novembra 1830, za zraku priateľov a obdivovateľov, sa Chopin vydáva, ako píše Jachimecki, „do šíreho sveta, s nejasným cieľom, navždy“.[17]

Neskôr ten mesiac vo Varšave vypuklo povstanie a Chopinov priateľ a spolucestujúci, budúci továrnik a patrón umelcov, Tytus Woyciechowski sa vrátil do Poľska, aby sa ho zúčastnil. O Chopinovi, ktorý zostal sám vo Viedni, píše Jachimecký: „zarmútený nostalgiou, sklamaný vo svojich nádejách na koncerty, zrelý a hlboko duchovný. Od romantického básnika vyrástol v národného barda, vedomý si a tušil minulosť, prítomnosť a budúcnosť svojej zeme. Teraz, vzdialený, videl Poľsko z nadhľadu a vedel, čo na ňom bolo veľké a krásne. Videl jeho tragédiu a heroizmus vo víre osudu.“[17]

Keď bolo povstanie v septembri 1831 porazené, Chopin cestujúci práve z Viedne do Paríža, si vylial svoju zlosť vo svojom materskom jazyku na stránkach denníka, ktorý skrýval až do konca svojho života. Tieto výlevy skrúšeného srdca našli svoju odozvu v Scherzu č. 1 b moll Op. 20 a „Revolučná etuda“ c moll Op. 10 č. 12.[17]

Paríž[upraviť | upraviť zdroj]

Chopinova polonéza, Kwiatkowski, ples kniežaťa Czartoryského v Hôtel Lambert v Paríži. Národné múzeum Poznaň.

Frédéric Chopin Mazurka a moll č. 4, Op. 17

Hrá Giorgi Latsabidze

Chopin pricestoval do Paríža na konci septembra v roku 1831.[17] Aby uľahčil svoj vstup do parížskej hudobnej komunity, začal brať lekcie u známeho pianistu Friedricha Kalkbrennera. Vo februári 1832 Chopin vystúpil na koncerte, po ktorom bol zahrnutý všeobecným obdivom. Vplyvný muzikológ a kritik François-Joseph Fétis napísal v Revue musicale: „Tu je mladý muž, ktorý – bez toho aby kráčal po vyšľapaných cestách – priniesol ak nie úplnú obrodu klavírnej hudby, potom bezpochyby časť niečoho, o čo sa iní dlho márne usilovali, totiž výstrednosť originálnych myšlienok, dosiaľ nevídaných…“[18] O tri mesiace skôr, v decembri 1831, napísal Robert Schumann v recenzii na Chopinovu variáciu na „La ci darem la mano“, Op. 2 (z Mozartovej opery Don Giovanni): „Klobúk dole, páni! Génius.“[19]

Po parížskom koncertnom debute vo februári v roku 1832 Chopin dospel k názoru, že jeho hra ľahkými údermi nie je vhodná pre veľké koncertné sály. Neskôr tohoto roku bol predstavený v rodine Rothschildov, ich patronát mu otvoril dvere do ďalších súkromných salónov.[9]

V Paríži našiel Chopin umeleckú spoločnosť, rovnako ako príležitosť uplatniť svoj talent a stať sa celebritou a neskôr slušne zarábať výukou klavírnej hry.[20] Spriatelil sa s osobnosťami slávnych mien: Hector Berlioz, Franz Liszt, Vincenzo Bellini, Ferdinand Hiller, Felix Mendelssohn, Heinrich Heine, Eugène Delacroix, kníže Adam Jerzy Czartoryski, Alfred de Vigny, Charles-Valentin Alkan.[20]

Chopin v Paríži zriedka vystupoval verejne. V neskorších rokoch usporadúval ojedinelé výročné koncerty v Salle Pleyel s kapacitou asi 300 miest. Oveľa častejšie hrával v salónoch aristokracie a umeleckej a literárnej elity. Najviac však preferoval hru v svojom vlastnom apartmáne pre malé skupinky svojich priateľov. Jeho chatrné zdravie ho odradzovalo od usporadúvania turné, a okrem výnimočne usporiadaný koncert v Rouen, zriedkakedy opúšťal Paríž.[20] Jeho vysoký príjem za vyučovanie a kompozície ho oslobodil od nutnosti koncertného vystupovania, ku ktorému mal prirodzenú nechuť.[9] Arthur Hedley uvádza že: „Ako pianista si Chopin získal výnimočnú reputáciu najvyššieho rádu na základe minimálneho počtu verejných vystúpení — asi 30 za celý jeho život.“[21]

Roku 1835 Chopin navštívil Karlovy Vary, kde sa naposledy vo svojom živote stretol so svojimi rodičmi. Na spiatočnej ceste cez Sasko sa stretol so svojim starým priateľom z Varšavy, Wodzińskim. Tu sa tiež stretol s jeho dcérou Máriou, teraz šestnásťročnou, ktorú poznal o päť rokov skôr v Poľsku, a do nej sa ako do okúzľujúcej, umelecky nadanej, inteligentnej mladej dámy zamiloval.[22] Nasledujúceho roku, v septembri 1836, keď sa Chopin vracal cez Drážďany z dovolenky, ktorú s Wodzińskými strávil v Mariánských Lázních ponúkol Márií sobáš. Ona prijala a jej matka, kňažná Wodzińská zvolila, ale Mariin nízky vek a Chopinovo chatrné zdravie (v zime 1835/36 bol tak chorý, že sa Varšavou šírila fáma, že zomrel) odsunuli sobáš na neurčito. Zasnúbenie zostalo neverejným a sobáš sa nakoniec nekonal. Chopin neskôr vložil korešpondenciu s Máriou a jej matkou do veľkej obálky, na ktorú po poľsky napísal „Moja bieda“ („Môj žiaľ“).[20]

Chopinove city k Márii zanechali stopy v jeho valčíku č. 1 As dur Op. 69 nazývanom „Valse de l'adieu“ — „Valčík na rozlúčku“, ktorý napísal ráno v deň odjazdu z Drážďan. Po návrate do Paríža zložil Etudu č. 2 f moll Op. 25, druhú v cyklu Op. 25, ktorú popísal ako „portrét Mariinej duše“. Okrem toho poslal Márii sedem piesní na verše poľských romantických básnikov Stefana Witwického, Józefa Zaleského a Adama Mickiewicze.[23]

Po krachu Chopinových plánov na sobáš vstúpila do jeho života poľská kňažná Delfina Potocka, ktorá sa stala jeho múzou. Pre ňu skomponoval Valčík č. 1 Op. 64 Des dur „Minútový valčík“.[20]

Počas pobytu v Paríži sa Chopin zúčastnil niektorých spoločných verejných koncertov. Zoznam účastníkov dáva predstavu o bohatosti parížskeho umeleckého života tej doby. Napr. na koncerte konanom 23. marca 1833 hrali Chopin, Liszt a Hiller Bachov koncert pre tri cembala; 3. marca 1838 hral Chopin, jeho žiak Adolphe Gutman, Alkan a Alkanov učiteľ Pierre Joseph Zimmerman Alkanovu úpravu Beethovenovej symfónie č. 7 pre osem rúk.

Chopin sa tiež podieľal na Lisztovom Hexamérone, kde zložil šiestu variáciu na Belliniho tému.

George Sandová[upraviť | upraviť zdroj]

Chopin, Delacroix, 1838. Časť spoločného portrétu s George Sandovou.

V roku 1836 na večierku usporiadanom grófkou Marie d'Agoultovou, milenkou Chopinovho priateľa Franza Liszta, sa Chopin stretol s francúzskou spisovateľkou a feministkou Amandine Aurore Lucille Dupinovou, barónkou Dudevant, známu pod svojim pseudonymom, George Sandová. Medzi Sandovej skorších partnerov patrili Jules Sandeau, Prosper Mérimée, Alfred de Musset, Louis–Chrystosome Michel, Charles Didier, Pierre–François Bocage a Félicien Mallefille.[24]

Chopin pôvodne cítil k Sandovej averziu.[20] Ferdinandovi Hillerovi povedal: „Sandová je nesympatická žena! Je to vôbec žena? Mám isté podozrenie.“[25] Sandová sa však tridsaťdvastránkovým listom grófovi Wojciechu Grzymałovi, priateľovi ako svojmu, tak Chopinovmu, vyznala zo svojich citov k skladateľovi. V liste píše, že chce ukončiť svoj súčasný vzťah, aby vzťahu s Chopinom nestálo nič v ceste.[26] V lete roku 1838 sa vzťah medzi Chopinom a Sandovou stal verejným tajomstvom.[20]

V zime 1838 (8. november 1838 – 13. február 1839) podnikol Chopin, Sandová a jej dve deti cestu na ostrov Mallorca, dúfajúc v zlepšenie Chopinovho zdravia vďaka tunajšiemu podnebiu. Osud však nebol priaznivý, zima bola búrlivá aj tu, a navyše miestni ľudia, hlboko veriaci, keď zistili, že pár nie je zosobášený, odmietli poskytnúť ubytovanie. Nakoniec našli prístrešie v bývalom kartuziánskom kláštore Valldemossa.

Chopin mal tiež problém so zaslaním svojho klavíru Pleyel. Z Paríža dorazil 20. decembra, ale bol zadržaný na colnici (Chopin 28. decembra napísal: „Môj klavír leží na colnici už osem dní ... požadujú veľa peňazí za jeho vydanie, ktoré nemám.“) Medzičasom si Chopin prenajal starý klavír, na ktorom cvičil a skomponoval niekoľko skladieb.

3. decembra si posťažoval na svoje mizerné zdravie a na nekompetentnosť miestnych lekárov: „Bol som chorý ako pes behom posledných dvoch týždňov. Traja lekári ma navštívili. Prvý hovoril, že umieram, druhý že dýcham svoje posledné dni a tretí povedal, že som už mŕtvy.“

George Sandová — druhá časť spoločného portrétu od Delacroixa

4. januára 1839 George Sandová zaplatila 300 frankov (polovicu požadovanej čiastky), aby uvoľnila klavír z colného skladu. K Chopinovi klavír dorazil 5. januára. Od tej doby mohol Chopin využívať dlho očakávaný nástroj po viac ako päť týždňov. Dosť času na dokončenie niektorých skladieb: niektoré prelúdia z Op. 28; revízia balady č. 2, Op. 38; dve polonézy Op. 40, skorzo č. 3 Op. 39, mazurka e moll z Op. 41; a pravdepodobne tiež revidoval sonátu č. 2, Op. 35. Zima na Mallorke je považovaná za jedno z jeho najplodnejších období.

Počas tejto zimy malo mizerné počasie vážny dopad na Chopinovo zdravie, pričom sa celá skupina rozhodla opustiť ostrov. Milovaný klavír sa stal prekážkou rýchleho odjazdu. Sandová zariadila predaj francúzskemu páru; jeho potomkovia sú dodnes správcovia Chopinovho odkazu v malom múzeu v kláštornej cele vo Valldemosse.

Štvorica sa najprv vydala do Barcelony, potom do Marseille, kde zostala niekoľko mesiacov na zotavenie. V máji 1839 presídlili na usadlosť G. Sandovej v Nohante, kde zotrvali celé leto. Na jeseň sa vrátili do Paríža, kde spočiatkužili oddelene. Chopin ale skoro opustil svoj byt v dome č. 5 v rue Tronchet a presťahoval sa do domu Sandovej v dome č. 16 na rue Pigalle. Všetci štyria tu žili spolu od októbra 1839 do novembra 1842, keď strávili väčšinu leta až do roku 1846 v Nohante.[27] Roku 1842 sa presťahovali do č. 80 v rue Taitbout na námestí d'Orléans.[28]

Z tejto doby existujú záznamy, že Chopin hral tiež na inom nástroji ako klavír. Na pohrebe tenoristu Adolphe Nourrita, ktorý zomrel v Neapole, ale jeho telo bolo prevezené na pohreb do Paríža, hral na organ transkripciu Schubertovej skladby Die Gestirne.[29]

Na Nohante, v rokoch 1839 – 43, Chopin strávil kludné, ale plodné dni, počas ktorých zložil množstvo diel, medzi ktoré patrí napr. polonéza As dur, Op. 53 „Heroická“. Vďaka Sandovej je k dispozícii popis Chopinovho tvorivého procesu: od počiatočnej inšpirácie, a jej usilovného využitia, niekedy sa stovkami zmien pôvodnej témy zavŕšenej napríklad aj návratom k nej.[28]

Sandová popisuje jeden večer strávený s ich priateľom Delacroixom:

Chopin je pri klavíri, pranič nedbá toho, že ho niekto počúva. Začne nenútene improvizovať, potom prestane. „Pokračujte, pokračujte,“ zvolá Delacroix, „To nie je koniec!“ „To ešte nie je ani začiatok. Nič neprichádza… nič než odlesky, tiene, tvary, ktoré sa hneď rozplynú. Snažím sa vystihnúť správnu farbu, ale nedarí sa mi vytvoriť ani formu…“ „Jedno bez druhého nenájdete,“ hovorí Delacroix, „a oboje do seba zapadnú.“ „Čo keď objavím len svit mesiaca?“ „Potom ste našiel odlesk odlesku.“ Zdá sa, že ta myšlienka sa božskému umelcovi pozdáva. Opäť začne, takmer neznateľne – tak nezreteľný je to tvar. Postupne sa vynárajú tiché farby ako ľúbezné modulácie zvučiace v našich ušiach. Náhle sa rozoznie nota modrej – a všade okolo nás sa rozprestrie noc, blankytná a priezračná. Oblohu zaplnia svetlé mračná roztodivných tvarov. Zoskupia sa okolo mesiaca, ktorý na ne svojou matnou žiarou vrhá veľké kolesá a prebúdza ospalé farby. Snívame o letnej noci, sedíme tam a čakáme na pieseň slávika ...[30]

Ako sa skladateľova choroba zhoršovala, Sandová sa z milenky menila na ošetrovateľku a často Chopina nazývala svojím „tretím dieťaťom“. Ale ošetrovanie sa jej pomaly začínalo protiviť. V nasledujúcich rokoch naďalej udržovala priateľstvo s Chopinom, a aj keď stále častejšie ventilovala svoju netrpezlivosť a odpor, prinajmenšom v dopisoch tretím osobám, v ktorých Chopina nazýva dieťaťom, malým anjelom, mučeníkom a milovaným, zachovávala dekórum.“[28]

V roku 1845 sa Chopinovo zdravie opäť zhoršilo, vážne problémy mal aj jeho vzťah s Sandovou. K zásadnej roztržke došlo potom čo sa Chopin postavil na stranu dcéry Sandovej Solange, ktorá sa chcela vydať za sochára Clésingera. V roku 1847 Sandová publikovala román Lucrezia Floriani. Jeho hlavné postavy — bohatá herečka a knieža chatrného zdravia — môžu byť interpretované ako Sandová a Chopin. Príbeh románu bol voči Chopinovi nelichotivý. V lete v roku 1847 už necestoval na Nohant. Ich spoloční priatelia sa pokúšali o zachovanie ich vzťahu, ale skladateľ bol neústupný.[28] Medzi ich priateľov patrila tiež mezzosopranistka Pauline Viardotová. Sandová na jej postave založila svoj román z roku 1843 Consuela. Vynikajúca operná speváčka bola tiež výbornou pianistkou, ktorá pôvodne zamýšľala zaoberať sa klavírnou hrou profesionálne a navštevovala hodiny u Liszta a Antonína Rejchy. Jej priateľstvo s Chopinom bolo založené na vzájomnej umeleckej úcte a podobnom temperamente.[31] Často spolu spoločne hrávali, on jej radil vo veciach klavírnej techniky a pomáhal jej pri skladaní piesní založených na jeho mazurkách. Od Viardotovej získal prvé poznatky o španielskej hudbe.[31]

V roku 1847 skončilo bez drámy či formalít dlhoročné priateľstvo medzi Sandovou a Chopinom.[28]

Knieža Wojciech Grzymała, ktorý sledoval Chopinovu romancu so Sandovou od začiatke až do konca, vyjadril neskôr svoj názor: „Keby Chopina nestretlo to nešťastie, že stretol George Sandovú, ktorá otrávila celé jeho bytie, žil by tak dlho ako Cherubini.“ Chopin zomrel vo veku 39 rokov, jeho priateľ Cherubini zomrel v Paríži v roku 1842 vo veku osemdesiatjeden rokov.[32] Obidvaja skladatelia ležia vzdialení od seba štyri metre na cintoríne Père Lachaise.

Záver života[upraviť | upraviť zdroj]

Ludwika Jędrzejewicz Chopinová, Mieroszewski, 1829

Chopinova verejná popularita ako klavírneho virtuóza opadávala, podobne ako počet jeho žiakov. Vo februári 1848 sa konal jeho posledný parížsky koncert. V apríli, v období francúzskej revolúcie,[33] odcestoval do Londýna, kde účinkoval na niekoľkých koncertoch a mnohých večierkoch.[28]

S blížiacim sa koncom leta odcestoval do Škótska, kde býval v zámku Johnstone,[34] v grófstve Renfrewshire blízko Glasgowa, u svojho bývalého žiaka a veľkého obdivovateľa Jane Wilhelmina Stirlinga a jeho staršej sestry, vdovy Katherine Erskineovej. Stirlingova dcéra sa chcela za Chopina vydať, ale Chopin, cítiac, že už nebude dlouho žiť, odmietol.[28]

Ku koncu októbra 1848 pobýval v Edinburghu v dome poľského lekára Adama Łyszczyńského,[35] a spísal tu poslednú vôľu. V tejto dobe často myslel na svoju matku a sestru a vysníval si scenérie zo svojej vlasti pri hre svojich adaptácií poľskej ľudovej hudby.[28]

Chopin absolvoval svoje posledné verejné vystúpenie v londýnskej Guildhall 16. novembra 1848, kedy hral v prospech utečencov z Poľska.[9] Toto vystúpenie sa ukázalo ako chyba, pretože väčšina účastníkov sa zaujímala skôr o tanec a občerstvenie než o Chopinove klavírne umenie.[36]

Na konci novembra sa Chopin vrátil do Paríža.[28] Zimu prežil neustále chorý, ale aj napriek tomu sa stále stýkal s priateľmi a navštívil chorľavejúceho Adama Mickiewicza, upokojujúc ho svojou hrou. Už však nemal silu dávať hodiny, ale stále ešte komponoval. Nemal dostatok peňazí ani na základné potreby a na doktora. Začal predávať hodnotnejší nábytok a iný majetok.[28]

Odliatok Chopinovej ľavej paže

Cítiac sa stále horšie a horšie, prial si byť aspoň s niekým z rodiny. V júni 1849 jeho sestra Ludwika Jędrzejewicz, ktorá mu dávala prvé lekcie na klavír, súhlasila s pozvaním do Paríža. V Paríži neskôr žila v peknom slnečnom apartmáne na Place Vendôme 12.[28] Tu, niekoľko minút pred druhou hodinou ráno vo štvrtok 17. októbra 1849, Chopin zomrel.[37]

Neskôr veľa osobností tvrdilo, že boli prítomní pri Chopinovom srmteľnom lôžku. „Byť pri Chopinovej smrti,“ píše Tad Szulc, „zdá sa, zaručovalo historické a sociálne postavenie.“[38] Medzi tých, ktorí skutočne boli pri Chopinovom smrteľnom lôžku, patrí Ludwika, kňažná Marcelina Czartoryska, dcéra George Sandovej Solange a jej manžel Auguste Clésinger, Chopinov priateľ a žiak Adolf Gutmann, priateľ Thomas Albrecht a tiež dôverník, poľský katolícky kňaz Aleksander Jełowicki.[37]

Neskô toho rána urobil Auguste Clésinger Chopinovu posmrtnú masku a odliatok jeho ruky. Pred pohrebom, zhodne s Chopinovym posledným želaním (súvisiacim s jeho obavou, že bude pochovaný zaživa), bolo jeho srdce vybraté a uložené do liehu. Jeho sestra neskôr odviezla srdce v urne do Varšavy, kde bolo uložené do piliera Chrámu Svätého kríža na Krakovskom predmestí, pod citátom z biblie (Matúš:Veď kde je váš poklad, tam bude i vaše srdce). Chopinovo srdce tu je uložené dodnes, ale v čase druhej svetovej vojny kedy bol chrám zničený počas varšavského povstania, bolo uložené na bezpečnom mieste. Kostol stojí neďaleko miesta kde žil Chopin naposledy pred odjezdam z Poľska – Paláca Krasinských na Krakovském predmestí.


Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Chopinov hrob na cintoríne Père Lachaise. Autorom pomníku zobrazujúceho Euterpu, múzu hudby, je Auguste Clésinger

V českom jazyku[upraviť | upraviť zdroj]

  • VÁLEK, Jiří Miloš. Fryderyk Chopin. 1. vyd. Praha : Orbis, 1970. (Portréty; zv. 41.)
  • IWASZKIEWICZ, Jaroslaw. Fryderyk Chopin : (1810-1849). Preklad Jaroslav Simonides. 2. vyd. Praha : SNKLHU, 1958. (Hudební profily; zv. 4.)
  • LISZT, Ferenc. Fr. Chopin. Preklad Václav Bělohlavý. 1. vyd. Praha : František Topič, 1947. (Topičovy bílé knihy.)

V poľskom jazyku[upraviť | upraviť zdroj]

  • Fryderyk Chopin. Korespondencja Fryderyka Chopina. Varšava : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2009. ISBN 9788323504818.
  • Maria Gordon-Smith. Chopin. Varšava : Czytelnik, 1990. ISBN 8307015588.
  • Karol Stromenger. Almanach Chopinowski 1949 : kronika życia, dzieło, bibliografia, literatura, ikonografia, varia. Varšava : Czytelnik, 1949.
  • Mieczysław Tomaszewski. Chopin : człowiek, dzieło, rezonans. [s.l.] : Podsiedlik-Raniowski i Spółka, 1998. ISBN 83-7212-034-X.
  • Adam Zamoyski. Chopin. Varšava : Państwowy Instytut Wydawniczy, 1985. (Biografie Sławnych Ludzi.) ISBN 8306012348.
  • Jan Zygmunt Jakubowski, ed., Literatura polska od średniowiecza to pozytywizmu (Polish Literature from the Middle Ages to Positivism), Varšava, Państwowe Wydawnictwo Naukowe, 1979, ISBN 83-01-00201-8.
  • Zdzisław Jachimecki, „Chopin, Fryderyk Franciszek“, Polski słownik biograficzny, vol. III, Krakov, Polska Akademia Umiejętności, 1937, s. 420 – 26.

V anglickom jazyku[upraviť | upraviť zdroj]

  • Michałowski, Kornel, and Jim Samson, Chopin, Fryderyk Franciszek, Grove Music Online, edited by L. Macy (accessed October 31, 2006) (subscription access)
  • Arthur Hedley et al., „Chopin, Frédéric (François)“, Encyclopaedia Britannica, 15th ed., 2005, vol. 3, pp. 263 – 64.
  • Benita Eisler, Chopin's Funeral, Abacus, 2004.
  • [The Book of the Second International Musicological Congress, Warsaw, 10–17 October 1999:] Chopin and His Work in the Context of Culture, studies edited by Irena Poniatowska, vols. 1-2, Warsaw, 2003.
  • Tad Szulc, Chopin in Paris: the Life and Times of the Romantic Composer, New York, Scribner, 1998, ISBN 0-684-82458-2.
  • SAMSON, Jim (1996). Chopin. Oxford: Oxford University Press. ISBN 0-19-816495-5.
  • SIEPMANN, Jeremy (1995). Chopin: The Reluctant Romantic. London: Victor Gollancz. ISBN 0-575-05692-4.
  • Samson, Jim. The Cambridge Companion to Chopin. New York: Cambridge University Press, 1992.
  • Jean-Jacques Eigeldinger, Chopin: Pianist and Teacher, as Seen by His Pupils, Cambridge University Press, 1989, ISBN 0-521-36709-3.
  • Gerald Abraham, „Chopin Frédéric“, Encyclopedia Americana, 1986 ed., vol. 6, pp. 627 – 28.
  • Samson, Jim. The Music of Chopin. Boston: Routledge and Kegan Paul, 1985.
  • Adam Zamoyski, Chopin: a Biography, New York, Doubleday, 1980, ISBN 0-385-13597-1.
  • André Maurois, Leila: the Life of George Sand, translated by Gerard Hopkins, Penguin, 1980 (c 1953).
  • George Marek R. and Maria Gordon-Smith, Chopin: A biography, New York, Harper & Row, 1978.
  • Chopin's Letters, collected by Henryk Opieński, translated by E.L. Voynich, New York, 1973.
  • The Book of the First International Musicological Congress Devoted [to] the Works of Frederick Chopin, Warsaw, 16–22 February 1960, edited by Zofia Lissa, Warsaw, PWN, 1963.
  • Selected Correspondence of Fryderyk Chopin, collected and annotated by B.E. Sydow, translated and edited by Arthur Hedley, London, 1962.
  • Krystyna Kobylańska, Chopin in His Own Land: Documents and Souvenirs, Kraków, P.W.M., 1955.
  • David Ewen, Ewen's Musical Masterworks: The Encyclopedia of Musical Masterpieces, 2nd ed., New York, ARCO Publishing Company, 1954.
  • Chopin and Other Musical Essays (1889) by Henry T. Finck
  • TOMASZEWSKI, Mieczyslaw. Chopin. 1. vyd. Krakov : Polskie Wydawnictwo Muzyczne, 2009. (angličtina)

Literatúra v nemčine[upraviť | upraviť zdroj]

  • Eva Gesine Baur: Chopin oder Die Sehnsucht. C. H. Beck, München 2009, ISBN 978-3-406-59056-6.
  • Ernst Burger: Frédéric Chopin. Eine Lebenschronik in Bildern und Dokumenten. Hirmer, München 1990, ISBN 3-7774-5370-6.
  • Camille Bourniquel: Frédéric Chopin. Mit Selbstzeugnissen und Bilddokumenten. Rowohlt, Reinbek 1994, ISBN 3-499-50025-6.
  • Benita Eisler: Ein Requiem für Frédéric Chopin. Blessing, München 2003, ISBN 3-89667-158-8.
  • Krystyna Kobylańska: Chopin in der Heimat. Polnischer Musikverlag, Kraków 1955.
  • Krystyna Kobylańska: Frédéric Chopin – Briefe. S. Fischer, Frankfurt a. M. 1984, ISBN 3-10-010704-7.
  • Hugo Leichtentritt: Friedrich Chopin. Schlesische Verlagsanstalt, Berlin 1920.
  • Jürgen Lotz: Frédéric Chopin. Rowohlt, Reinbek 1995, ISBN 3-499-50564-9.
  • Stefan Plöger: Auf der Suche nach seinem Leben: Auf Chopins Wegen. Schweikert-Bonn-Verlag, Stuttgart 2010, ISBN 978-3-940259-16-5.
  • Jim Samson: Frédéric Chopin. Reclam, Stuttgart 1991, ISBN 3-15-010364-9.
  • Mieczslaw Tomaszewski: Frédéric Chopin. Laaber-Verlag, Laaber 1999, ISBN 3-89007-448-0.
  • Hans Werner Wüst: Frédéric Chopin – Briefe und Zeitzeugnisse, Ein Portrait. Bouvier, Bonn 2007, ISBN 978-3-416-03164-6.
  • WUEST, Hans Werner (2001). Frédéric Chopin, Briefe und Zeitzeugnisse. Cologne: Classic-Concerts-Verl.. ISBN 3-8311-0066-7.
  • Tadeusz A. Zieliński: Chopin. Sein Leben, sein Werk, seine Zeit. Lübbe, Bergisch Gladbach 1999, ISBN 3-7857-0953-6.
  • TOMASZEWSKI, Mieczyslaw. Ein Leben in Bildern. Preklad Doreen Daume. 1. vyd. Mohuč : Schott Music, 2010. ISBN 978-3-7957-0680-7. (němčina)

Iné[upraviť | upraviť zdroj]

  • BASTET, Frédéric L. (1997). Helse liefde: Biografisch essay over Marie d'Agoult, Frédéric Chopin, Franz Liszt, George Sand. Amsterdam: Querido. ISBN 90-214-5157-3.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Zdzisław Jachimecki, „Chopin, Fryderyk Franciszek“, Polski słownik biograficzny, vol. III, 1937, s. 420.
  2. Michael Robert Patterson. Wladimir B. Krzyzanowski. Arlingtoncemetery.net. prístup: 2010-02-14.
  3. Jarosław Krawczyk, „Wielkie odkrycia ludzkości. Nr 17“, Rzeczpospolita, 12. jún 2008.
  4. a b Smolenska-Zielinska, Barbara. Life / Biography – general outline. Fryderyk Chopin Society. prístup: 2010-02-26.
  5. [1] Fryderyk Chopin Information Centre.
  6. Benita Eisler, Chopin's Funeral, Abacus, 2004, s. 29
  7. Music Through the Ages - A Narrative for Student and Layman by Marion Bauer, available at Google Books. Books.google.com. prístup: 2010-02-14.
  8. a b c d e f g h Jachimecki, s. 420.
  9. a b c d e f Hedley, Encyclopaedia Britannica, s. 263.
  10. Ambroży Mieroszewski's portrait of Wojciech Żywny, 1829.
  11. a b c Chopin v Čechách [online]. Praha : Česká televízia, 21.3.2010, [cit. 2010-03-25]. Dostupné online. (čeština)
  12. a b Uvedené v článku „Fryderyk Chopin“ v poľskej Wikipedii
  13. a b Jachimecki, s. 421.
  14. Jan Zygmunt Jakubowski, ed., Literatura polska od średniowiecza do pozytywizmu (Polská literatura od středověku po positivismus), s. 514–15.
  15. Jachimecki, s. 421. Hedley, Encyclopaedia Britannica, s. 264.
  16. Jachimecki, s. 421–22.
  17. a b c d e Jachimecki, s. 422.
  18. Jachimecki, s. 422–23.
  19. Sheppard, Linda. „Frédéric Chopin's Résumé“. Musical overview (1600–2000): from the History a la carte series. Canada: Longbow Publishing Ltd, 2006.
  20. a b c d e f g Jachimecki, s. 423.
  21. Hedley, Encyclopaedia Britannica, s. 264.
  22. Mária urobila skicy Chopinovej hlavy pri hre na klavír a rozhovor, potom ho posadila, aby mohla vytvoriť akvarel. Je to jeden z najlepších dochovaných Chopinových portrétov, skladateľ tu vypadá odpočinutý, zamyslený a pokojný.“ Tad Szulc, Chopin in Paris, s. 137.
  23. Jachimecki, p 423.
  24. Tad Szulc, Chopin in Paris, s. 160, 165, 194–95.
  25. Tad Szulc, Chopin in Paris, s. 146.
  26. André Maurois, Léila: the Life of George Sand, trans. by Gerard Hopkins, Penguin, 1980 (c 1953), s. 317—20.
  27. André Maurois, Léila, s. 333, 337-8.
  28. a b c d e f g h i j k Jachimecki, p. 424.
  29. Krzysztof Rottermund, „Chopin and Hesse: New Facts About Their Artistic Acquaintance“, preklad v The American Organist, marec 2008.
  30. George Sandová, Impressions et souvenirs, kap. 5, s. 86, citované v: André Maurois, Léila, s. 338-9.
  31. a b The Music Salon of Pauline Viardot, Rachel M. Harris. (PDF) prístup: 2010-02-14.
  32. Tad Szulc, Chopin in Paris, p. 403.
  33. Počas ktorej sa, na Chopinove zdesenie, niektorí politicky radikálni priatelia Sandovej dostali k moci: Tad Szulc, Chopin in Paris, s. 366–73.
  34. Findarticles.com. Findarticles.com: (2009-06-02). archivované na [http://findarticles.com/p/articles/mi_m2242/is_n1530_v263/ai_14234524/pg_2/ originál z 2012-05-29 prístup: 2010-02-14.
  35. Chopin bol veľmi potešený, že mohol stráviť niekoľko dní s Łyszczyńským, pretože vždy hľadal možnosť hovoriť po poľsky, zvlášť tu a teraz, kedy nevedel vôbec anglicky. Tad Szulc, Chopin in Paris, s. 382 a násl.
  36. Tad Szulc, Chopin in Paris, p. 383.
  37. a b Tad Szulc, Chopin in Paris, p. 400.
  38. Tad Szulc, Chopin in Paris, p. 399.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]